V banskobystrickej kapele 100 múch sa stretlo šesť muzikantov, u ktorých sa talent a disciplína snúbia s nadhľadom a recesistickým prístupom. Smer určujúcim lídrom skupiny je hráč na Rhodes piano, autor hudby, spevák, aranžér a producent Juraj Haško. Zaradiť skupinu po hudobnej stránke nie je jednoduché, pretože okrem proklamovaného „eko funky-undergroundu“ sa jedná o ukážkový príklad hudobného chameleónstva. Napriek tomu sa v rámci našej scény dá hovoriť o svojráznej originalite vo voľnej náväznosti na osobnosti ako Šeban, Filip a Ursiny.
Skupina 100 múch má od roku 2005 na svojom konte dva radové albumy, účasť na sampleri Pocta Jarovi Filipovi (Universal, 2008) a prednedávnom, po niekoľkoročnom nádychu, v domovskej Hevhetii vyšiel aj ich nový počin, 2CD Skorotlčúce... Akéže?! Text titulnej pesničky pojednával o perníkových srdciach, ktoré vystavil predavač na trhu. Pôsobili tak skutočne, že zaujali aj havrany. Tie sa rozleteli, až keď predavač ku „skorotlčúcim“ perníkom priložil cenovky. Jemná irónia spolu s anglicko-horehronským humorom sú prítomné i tu, no na pozadí pesničiek pribudlo viac temna a dusna. „Vďaka pódiovému prejavu a väčšine skladieb z prvých dvoch albumov si nás možno ľudia zaradili medzi recesistické kapely, ale ja mám potrebu vyjadrovať sa aj vážnejšími piesňami“ hovorí líder skupiny Haško. Téma koncepčného dvojalbumu je intímna a osobná. Hoci jednotlivé pesničky nepotrebujú k životu jedna druhú, ich dramaturgia vytvára príbeh... aspoň podľa autora, ktorý po vzore gotických architektov rád vkladá do svojich diel rôzne zašifrované odkazy. Nemusí im rozumieť každý, ale sám Juraj ich prítomnosť vníma ako motivujúcu. Pravdepodobne ani nasledujúci rozhovor neposkytne kľúč ku všetkým komnatám, spoza ktorých dvier sa ozýva bzukot 100 múch, dúfame však, že pomôže nájsť cestu k vlastnému pohľadu na toto monumentálne dielko.
Juraj, ako sa formovala súčasná tvár kapely?
Pred vznikom 100 múch to bola skupina Too Much („tú mač“). Okolo roku 2003 sme pod týmto názvom hrali pekné anglické piesne, taký uhladený popík. Dnes už neexistujúce vydavateľstvo Milénium Records v tom čase oslovilo Andreja Šebana, Oskara Rózsu a Marcela Buntaja aby si vybrali jednu kapelu, ktorú budú produkovať. Andrej si všimol našu pieseň Oblečme sa (Kimono) a vybral si nás. Chodieval do Bystrice na víkendy a raz keď spal u spoluhráča, našiel tam moje nahrávky a začal nás motivovať, aby sme robili slovenské veci. Dovtedy som bol len klávesák, ktorý si odohral svoje a išiel domov, za svojimi vecami som si nejako extra nestál, Andrej ale nástojil, aby sme spievali tak, ako nám zobák narástol, z čoho vznikol v pôvodnej kapele rozkol. Vtedy sme sa rozdelili na dve frakcie. Jedna ten koncept neprijala a druhá bola ochotná hrávať vtedy recesistické piesne. Too Much sme zmenili na Sto múch. Aj tak nás už predtým volali Mucháči. Názov Too Much vyplýval z toho, že nás bolo, aj s dychovou sekciou, desať. Z pôvodnej partie sme zostali piati a pribudol k nám gitarista Maťo Novák. Druhá časť pôvodnej zostavy sa vydala vlastnou cestou. Medzičasom sa už rany zahojili, vychádzame spolu dobre. Hrajú ďalej a tiež začali spievať po slovensky.
Vaša kapela znie ako zohratá partia, ktorá nemá problém s hrou na nástroje, ani súhrou v kapele. Je pre jednotlivých členov hudba v nejakej podobe aj zdrojom profesionálnej obživy?
Nie sme profesionálni hudobníci, nik z nás. Jedine bubeník Jano teraz študuje v Brne na Janáčkovej akadémii múzických umení a gitarista Maťo učí na súkromnej ZUŠ vo Zvolene gitaru. Aby mal na to patričné vzdelanie, je v prvom ročníku na konzervatóriu, síce v 38-mich rokoch. Marcela vyštudovala saxofón na Akadémii umení. Ja som učiteľ, takisto aj speváčka Lucia je učiteľka, má vyštudovanú psychológiu a pedagogiku. Ja som skončil odbory matematika a hudobná výchova a dorobil som si doktorát na pedagogickej fakulte na katedre hudobnej výchovy.
Čo vám dala spolupráca s Andrejom Šebanom?
On nás priviedol k tomu, že niekedy menej je viac. Začal s nami spolupracovať na pesničke Kimono, ktorá bola predtým v úplne inom aranžmáne. Pamätám si, keď vtedy na skúške povedal Maťovi, aby hral iba dva tóny v osmičkovom takte, mne aby som nehral celý akord ale iba časť, ktorú nevykryje basa. Donútil nás rozmýšľať nad muzikou takto minimalisticky, čo je niekedy na interpretáciu možno ešte ťažšie než normálne, ale na nahrávke sme zistili, že je to čitateľnejšie. Človek prirodzene zistí, že to už ani nechce robiť inak. Prioritou je, ako to urobiť zrozumiteľne a zaujímavo. Myslím, že v tomto nás všetkých Andrej poznačil a ovplyvnil naše ďalšie uvažovanie o muzike.
Na dvojalbume priznávate doteraz asi najviac styčných bodov s hudbou Deža Ursinyho. Prečo?
Mne sa Dežova hudba páčila už dávno. Prvé čo som poznal, bol muzikál Neberte nám princeznú. Keď to vzniklo, mal som asi šesť rokov, ale viac som sa mu priblížil asi až pred desiatimi rokmi. Nie je to nič pre tínedžerov. Mnohé z tých textov som možno celkom nepochopil dodnes, ale Dežo, takisto aj Jaro Filip, ma dosť ovplyvnili, tak prečo to nepriznať? Mal som v zásuvke viac vecí v príbuznom duchu. Boli to väčšinou témy osobné až intímne, s ktorými som sa bál vyjsť von. Podporil ma v tom aj Andrej s tým, že je rozdiel imitovať a rozdiel preberať za svoje určité prvky od niekoho, s kým sa stotožním. On sám sa u Deža naučil veľa, nahrali spolu dva posledné albumy Príbeh a Ten istý tanec. Ten Dežov odkaz potom Andrej preniesol aj k nám do kapely a trochu nás tým „nainfikoval“. Prejavilo sa to až na dvojalbume, aj keď na ňom už s nami Andrej nespolupracoval. Na prvom (Z hrušky dolu, Hevhetia 2007) sa podieľal ako producent, na druhom (Fšehohuť, Hevhetia 2008) ešte nahral tri veci a na jednej figuroval ako spoluproducent. Teraz som mal pocit, že už aj Andrej si ide svojou cestou, aj že je na čase, aby vyšiel prvý album v našej, resp. v mojej réžii.
V niektorých pesničkách sa ten Dežov vplyv prejavuje až v citáciách, alebo dadaistickom rozstrihaní a následnom pozliepaní pôvodného materiálu.
Možno to bude aj tými trojhlasmi. Páčilo sa mi, ako Dežo pracuje v úzkej harmónii. Podobne som aranžoval vokály v skladbách Stúpa a narastá, Keď pôjdem pred váš dom a Mikrosvety.
Pomerne veľká plocha dvojalbumu je ladená v meditatívnom, zamyslenom, až smutnom duchu. Zvlášť druhé CD môže pôsobiť ako skúška trpezlivosti poslucháča.
Môže byť, mne samému to pri masteringu robilo problém počúvať celé, ale jedná sa o ucelené story. Vzniklo to pred piatimi rokmi, keď som sa rozišiel s priateľkou. Piesne ilustrujú príbeh dvoch ľudí počnúc zoznámením, cez etapu spolužitia, prvej dovolenky, možno pár intímností, prvé problémy, nezhody, stretnutie iných ľudí a rozchod. Druhé CD je o hľadaní seba, pochybnostiach o bohu, o svete, o láske... preto ten druhý album je taký, aký je. Na menšej ploche by sme ani nevedeli povedať to, čo sme mali v úmysle.
Je to ale výrazne subjektívne dielo, akoby si ani nevedel vystúpiť z polohy autora a preniesť sa do polohy poslucháča.
Áno, ale mal som potrebu urobiť aj takýto album s vyhliadkou na štvrté CD, ktoré by bolo zas viac dielom kapely. Bol by som rád, aby sa na ňom autorsky podieľali aj ostatní členovia. Zase by to malo byť čosi iné, odlišné.
Možno nielen autorsky, ale aj interpretačne. Napríklad pri vašej prerábke pesničky V jedálnom vozni veľmi dobre vyznela kombinácia rôznych výrazov. Mohol by z toho byť celkom vtipný kabaret, ktorý nepodlieza dobrý vkus.
Bol by som rád, keby to tak bolo, ale záleží to aj od ostatných členov. Nemôžem ich do toho tlačiť ako tekvicu do vody. Predbežne začíname tak, že už s kolegami spievame naživo trojhlasy, ktoré som na CD nahral sám, pretože súzvuk mužských hlasov vyznie inak, ako keď to spievam s Macou a Luciou.
Ak sa vrátime k CD Fšehochuť, tu zas dominovala pestrosť rôznych hudobných štýlov. Pôsobilo to ako hľadanie samých seba a trochu možno aj blúdenie - až na pár výnimiek bola zaujímavejšia forma, než sila nápadu.
Beriem aj takýto pohľad, ale nebolo to hľadaním vlastného štýlu. Mali sme množstvo piesní a bavili sme sa na tom, keď sme si jeden deň urobili heavymetalovú skladbu, druhý deň zas detskú pesničku, atď. Ako si povedal, s divadlom a s teatrálnym prejavom mám veľa spoločného. Lucia aj Maca sú v divadle, my s Macou sme členmi Radošinského naivného divadla... Nebaví nás hrať stále to isté, každý odrastal na inej muzike, každý hral v iných kapelách. Čo sa mňa týka, spieval som v rôznych zboroch, otec bol ľudovkár, potom som hral v tvrdej, ale aj v jazzovej kapele a v svojej hudbe by som chcel uplatniť z každého trochu. Je to možno niekedy na škodu pre niekoho, kto nemusí takéto „všehochutné“ albumy, ale...
Ak je to pre vás prirodzená cesta, pri ktorej sa bavíte, nie je dôvod na nej niečo meniť, len zlepšovať. Inteligentnejší poslucháč vycíti, keď snaha kapely vyjsť mu v ústrety hraničí s hudobnou prostitúciou. Nadhľad väčšinou strávi.
Napríklad tá „kazíkovka“ má svoj pôvod v skutočnosti, že môj otec má rád Kazíka. To sú nekonečné debaty keď si ho púšťa v nedeľu pri obede, alebo cestou do Chorvátska v aute. Keď sa mu to snažím vyhovoriť, nakoniec vybuchne a povie „ty také v živote nespravíš“. Ja na to: „Ale, keby som mal samohrajku, spravím...“, a tak som spravil, z trucu. Bavili sme sa na tom, akú kazíkovku máme, dokonca sme aj Robovi Kazíkovi darovali CD.
Potešil sa?
Toto už neviem, ale viem, že ľudia na mestskom úrade si to posielali cez internet a chichúňali sa viceprimátorovi poza chrbát.
Keď už sme v Banskej Bystrici, povedz, ako si sa cítil v úlohe producenta albumu skupiny Družina Neni dobre?
Pred dvoma rokmi som im urobil pesničku, najprv jednu, potom som ich aranžoval viac, až ma angažovali ako producenta nového albumu. Chceli, aby sa to odlišovalo od predchádzajúcich platní, kde kombinovali folklór s rockovou hudbou. V tomto prípade to mal byť viac pop.
K čomu si Družinu priviedol ako producent ty sám?
Možno by som na to vedel odpovedať s väčším odstupom času. Občas som mal strach, či som ich netlačil do niečoho, kde sa necítili ako doma. Zatiaľ mám pocit, že si ešte za tým výsledkom celkom nestoja. Je iné robiť pesničku v štúdiu, iné zahrať ju naživo. Polovicu z tých vecí si v koncertnej podobe ani neviem predstaviť. Ja som mal chuť urobiť to inak. Družinu doteraz aranže veľmi nezaujímali, hrali ľudové témy v rockovom štýle. Na ich postoj k albumu a k producentskej robote by asi mal pozitívny vplyv prípadný komerčný úspech.*
Pod slovom „pop“ by som si primárne predstavil asi niečo iné. Neni dobre reprezentuje world music kríženú s popom skôr v jeho temnejšom variante, ale zato s čistým a prepracovaným zvukom a dramatickým vývojom. Zimomriavky prebehnúť môžu.
To som rád, pretože u mňa má prioritu celá tá atmosféra. Už ma nebaví robiť len pekné, uchu lahodiace pesničky. Mám rád, keď to v človeku vyvolá nejaký pocit, či sa rozplače, alebo sa zasmeje, alebo sa zamyslí, alebo má zimomriavky na chrbte – to je pre mňa dôležité. U Múch je najdôležitejší text. Z toho vždy vychádzame.
V obale 2CD je vložený aj booklet so všetkými textami. Mená niektorých autorov sú neznáme. Sú to všetko reálni ľudia?
Áno. Napríklad Emília Filipová je mama Jara Filipa. Máme tam od nej štyri texty. Je to bývalá pani učiteľka, teraz už v rokoch. Žije v Dudinciach, rovnako ako priateľka nášho gitaristu Ida. Jej mama tam robí v knižnici, kam pani Filipová pravidelne chodieva na kávičku a po nové tituly. Je naozaj sčítaná, rozhľadená, stará sa o seba a kedysi písala aj básne. Poznala naše CD a ponúkla nám ich prostredníctvom Idinej mamy. Stretnutie s ňou bolo veľmi milé. Vravela, že to dávala aj Jarovi, ale on nechcel: „On stále len s tým Dežom a s tými intelektuálmi v Bratislave, furt tam len fajčili a pili... tak som si tie básničky odkladala.“ To nám pripadalo veľmi sympatické aj symbolické v rámci celého toho spojenia – Andrej Šeban, Dežo Ursiny, Jaro Filip a jeho mama, tak sme si vraveli, že asi to tak malo byť. Do príbehu, ktorý dvojalbum ilustruje, mi niektoré jej texty zapadali. Z desiatich sme použili štyri: Mikrosvety, Strom Samotár, V tieni slnečníkov a Rozlúčky.
Svoj vlastný príbeh si teda poskladal z cudzích textov?
Áno. Na dvojalbume je devätnásť autorov textov, štyri piesne sú tam aj z prešovského predstavenia „Bonsoir“, kde účinkujeme v šansónových večeroch Eleny Kušnierovej. Tri texty sú tam od Jacqua Préverta. Najstaršia pieseň na albume Straky má šestnásť rokov a text pochádza z antológie novozélandskej poézie More a hviezdy. Taktiež titulná pesnička Havrany má už desať rokov.
Táto pesnička dala aj názov albumu. V kontexte jej textu je použité slovo „skorotlčúce“, čo symbolizuje?
Jedným z variantov názvu bol aj Príbeh II, ale zdalo sa nám to prisilné, tak sme zvolili Skorotlčúce. Toto slovo má okrem kontextu z básne ešte dva významy – skoro tlčúce ako takmer tlčúce, alebo skoro ako zavčasu, privčas. Celý ten príbeh je o dvoch srdciach, ktoré bili, ale jedno privčas, druhé až neskôr, preto ten príbeh dopadol tak ako dopadol.
A aby tých spojení nebolo málo, všimol som si, že okrem tvojho Fender piána, na akom hral Jaro Filip, používa aj váš gitarista rovnaký nástroj aký mal Dežo - Gibson The Paul. Zvukovej identite pomáha aj gitarový efekt, fázer Small Stone.
Martin preferuje hudbu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, čomu prispôsobuje aj svoj zvuk. Má rád jazz, Deža, Led Zeppelin, Franka Zappu. Ten výsledný ursinyovský zvuk nebol zámer, ale súhra okolností. Jednou z nich bolo naše stretnutie so zvukárom Jurajom Solanom, človekom, ktorý robil s Dežom jeho posledné albumy. Možno aj preto je to celé také stredovo výškové, na čo niektorí kamaráti reagovali, že to znie ako z 83-ho. Kontakt na Juraja, ktorý sa práve v tej dobe vrátil z dlhodobého pobytu v zahraničí, nám dal Marian Jaslovský. Celé to posledné päťročné obdobie - všetky tie stretnutia, Andrejom počnúc, Solanom končiac, sa asi pre niečo dejú. Nevyzerá to ako náhoda a ja mám z toho radosť. Rád ukrývam do piesní symboliku. Niečo, o čom viem len ja a čo všetko je tam, to často nevie ani kapela a to všetko ma baví.
Martin Chrobák