Na úvod niekoľko názvov skladieb – Roll Over Beethoven, Sweet Little Sixteen, Little Queenie, Rock and Roll Music, Oh Carol, Come On, Around and Around, Memphis Tenessee, Johnny B. Goode... Tieto a veľa, veľa ďalších majú spoločného menovateľa. Ich autorom a prvým interpretom bol skladateľ, gitarista, spevák a jeden z priekopníkov klasického rokenrolu Chuck Berry. Túto legendu tohto žánru a rocku vôbec (niektorí ho dokonca považujú za najvýznamnejšiu postavu v histórii rokenrolu), našli v sobotu 18. marca 2017 v jeho dome v americkom meste St. Louis (štát Missouri) mŕtveho. Hudobník černošsko-indiánskeho pôvodu s typickým „čertovským“ úsmevom skonal vo veku 90 rokov. „Bohužiaľ, 90-ročného muža sa už nepodarilo oživiť a o 13:26 hod. (19:26 SEČ) sme ho prehlásili za mŕtveho. Polícia okresu St. Charles s ľútosťou potvrdzuje úmrtie Chucka Berryho,“ napísali policajti prostredníctvom sociálnej siete Facebook.
Práve v St. Louis sa Chuck, celým menom Charles Edward Anderson Berry, 18. októbra 1926 narodil. Ako šesťročný začal spievať v kostolnom zbore. Nasledovali prvé gitarové pokusy na prehliadke v školskom klube s Confessinˈ The Blues. Hoci to v mladosti proboval so všeličím, odjakživa ho priťahovala muzika, skúšal to ako klavirista, tenorsaxofonista a gitarista vo svojej prvej skupine, ktorú založil v roku 1952. Vtedy vystupoval pod menom Chuck Berryn, pretože dúfal, že sa za tým pridaným „n“ schová pred otcovými priateľmi z cirkevnej rady starších. Tri roky strávil v nápravnom zariadení za pokus o lúpež. Problémom neskôr čelil aj v júli roku 1959, kedy údajne z nemorálnych pohnútok previedol maloletú osobu cez štátne hranice. Do svojho nočného klubu v St. Louis prišiel s indiánskou dievčinou z Texasu, aby ju zamestnal v šatni, no keď ju začali podozrievať z prostitúcie, vyhodil ju. Odplatila sa mu tak, že išla na políciu a vyhlásila, že má 14 rokov, a porušovateľom zákona sa stal Berry. Pobyt v base ho zmenil: „Predtým to bol bezstarostný chlapík, ktorý si v šatni vyhrával a sypal vtipy,“ povedala o ňom ďalšia ikona rokenrolu, Carl Perkins. Presne o dvadsať rokov neskôr (júl 1979) Berry zase čelil obvineniu z daňových únikov a znovu sa nakrátko dostal za mreže. V roku 1990 uňho doma našli marihuanu, zbrane a podivné videá žien so sexuálnym podtónom.
V roku 1955 sa presťahoval do mekky blues – Chicaga; tak ako mnohí ďalší južanskí bluesmani, ktorí v sebe potlačili vnútorný, individuálny prístup a dali prednosť neviazanému barovému štýlu, typickému pre toto mesto na severe. Jedným z nich bol aj Muddy Waters. Berry bol jeho nadšeným obdivovateľom a v roku 1955 sa stal členom jeho skupiny. Veľký bluesman Waters skontaktoval Berryho s Leonardom Chessom, majiteľom gramofónovej firmy, ktorá zakrátko vydala prvú Berryho nahrávku – Maybellene.
„Začnete sa čudovať, kde by boli dnešné skupiny, keby nebolo Chucka Berryho. Nemali by sme určite ani Stones,“ píše v hudobnom časopise Melody Maker Ray Hollingsworth. „Každému ukázal, ako adaptovať boogie woogie a blues na rokenrol. Jeho sólový aj rytmický gitarový štýl otvoril nové dvere a kombinácia nástrojov v jeho skupine sa nikdy predtým v populárnej hudbe nevyskytla. Urobil veľa pre milióny tých, čo majú jeho platne. Ochránil ich pred strašnou americkou hudbou päťdesiatych rokov a vrátil im dobré, chutné veci,“ hodnotil Jim Delephant v Hit Paraderi. Vari najvýstižnejšie sa však vyjadril John Lennon: „Ak by ste chceli dať rokenrolu iné meno, mohli by ste ho pokojne nazvať Chuck Berry.“
Čistý, zrozumiteľný vokálny prejav, silný rokenrolový rytmus a impulzívna, rytmicky strhujúca a pritom jednoduchá gitarová hra, typické texty (o autách, škole, dievčatách), ktoré písal zásadne na hotovú hudbu, napomádovaná štica i známy „kačací krok“ na javisku (prikrčený s jednou nohou vpredu skackal s gitarou; nikto si nedokázal vykračovať v podrepe ako on – vraj sa to naučil ako dieťa, keď sa naháňal za gumovou loptičkou pod kuchynským stolom) ho preslávili po celom svete. A štíhlemu dlháňovi, ktorý pobláznil bielu aj čiernu dospievajúcu Ameriku, vydláždili cestu k nesmrteľnosti. V jeho inštrumentálnom štýle typickom silným úderom, znelo pravé blues, pričom žiadna gitara sa s tou jeho v dravosti a úspešnosti nemohla merať. „Moje najväčšie želanie je hrať poriadne rytmicky, pretože rhythmˈnˈblues je hudba do tanca. A ja som rád, keď ľudia tancujú, pretože tancovať môžete, iba keď naozaj počujete a cítite,“ poznamenal raz hrdo Chuck Berry.
Rozporuplnosť a nejednoznačnosť názorov na Berryho hudobný štýl – či už išlo o džez, rhythmˈnˈblues, alebo populárnu hudbu – len potvrdzovala hudobný talent a tvorivú mnohostrannosť tohto umelca. Chuck Berry napríklad o tomto fenoméne o. i. povedal: „To, čo hrám, popísal už Alan Freed a hovoril tomu rokenrol. Ono to vlastne bol barrellhouse rock (to isté čo honky-tonky), ale keby tomu bol tak hovoril, nikdy by sa nedostal do éteru. Tak si vymyslel rokenrol, čo vyzeralo pôvodnejšie. Keď sa tá hudba stala populárna v Anglicku, začali jej hovoriť rhythmˈnˈblues.“ Berryho texty – Chuck sa stal najlepším a najvtipnejším textárom rokenrolovej éry a prerástol rokenrolových textárov aj stavbou veršov, ktoré nehrešia proti angličtine; z jeho textov vanie pokoj a láskavosť ako zo slovného prejavu veriacich a vášnivých čitateľov biblie – vyjadrovali životné pocity mladých a jeho piesne sa stali oslavou amerického sna: horúcich hamburgerov, mrakodrapov, diaľníc; ale boli tiež piesňami vzbury. Mládež dychtila po zábave, hoci v ceste jej stáli silné prekážky ako práca a škola, rodičia a zákon.
Chuck Berry, ktorý sa časom premenil na uctievaného rhythmˈnˈbluesového profesora, jediného vládcu nad svojou hudbou, bol spojivom nielen medzi bluesom a rockom, ale aj medzi černošskou a belošskou hudobnou kultúrou. Účinkoval v štyroch filmoch (Rock Rock Rock, Mr. Rock and Roll, Go Johnny Go, Jazz On A Summer Day), ktoré výrazne prispeli k invázii rokenrolu. Koncom 50-tych rokov patril k tým černochom, ktorých rešpektovalo aj belošské publikum.
Po Maybellene, prerobenej pesničke hymny americkej ľudovej muziky (v ktorej spieva o mládencovi, snívajúcom o dievčatách, ktoré by boli ochotné voziť sa v jeho starej fordke), prišiel dlhý rad piesní, ktoré poznamenali päťdesiate a šesťdesiate roky a dokázali rozhýbať aj sály prvých rokov 21. storočia. Napríklad Roll Over Beethoven je skladbou útočiacou na jeho sestru, ktorá ho nepustila ku klavíru „a zdržala tak vývoj rokenrolu o dvadsať rokov“. („Zabaľ to Beethoven a povedz to aj Čajkovskému,“ spieva Berry, provokujúc milovníkov klasiky a staršiu generáciu.) Alebo Johnny B. Goode, ktorý rozpráva o chudobnom chlapcovi, svojou hudbou sa povznášajúc až medzi hviezdy – rovnako ako Chuck Berry. „Všetky tie pesničky som písal už ako dospelý. Väčšina muzikantov začína veľmi skoro a na ich textoch je to poznať. Ja som písal poéziu ako spomienky,“ uviedol muž, ktorý hral prvý rokenrol a hral ho prvotriedne. Staval tú hudbu ako architekt a bol jediným černošským umelcom, ktorý mohol v Amerike súperiť o prvé miesto v popularite s Elvisom Presleym.
Bol známy aj tým, že nerád poskytoval rozhovory; s odôvodnením, že novinári vraj nakoniec aj tak napíšu to, čo chcú. Berry sa osobne nikdy nepokladal za hviezdu najväčšej veľkosti: „Nechcem byť kráľ,“ tvrdil. „Králi prichádzajú a odchádzajú. Chcem byť niečo ako ministerský predseda rocku.“ Mal rád hudbu, ktorú vytlačil: Glenna Millera, Harryho Jamesa, Tommyho Dorseya a dirigentov veľkých orchestrov zo štyridsiatych rokov. Chcel byť ako Nat King Cole a úplne ustrnul, keď mu Harry Belafonte potriasol rukou a pochválil jeho hudbu.
Berry vyrastal ako chudobný chlapec: jeho matka bola učiteľkou a otec (tesár) ho brával denne medzi bielych za prácou. „Obidve tie kultúry som poznal,“ uviedol. V hĺbke duše bol presvedčený, že žiadny beloch nikdy neporozumie životu černocha. Spomínal na doby, keď Johnny B. Goode a Elvisova skladba Hard Headed Woman boli na prvých priečkach amerického rebríčka popularity. Spomínal, že Elvis bol pre ľudí výborný muzikant, avšak Chuck Berry „bol dobrý – aspoň na černocha“. Pre bielych jednoducho musel byť vynikajúci, aby ho vzali na vedomie, a „pre všetkých čiernych som bol niekto už preto, že som bol na vrchole spolu s tým bielym“. Mimochodom, jeho matka ani vo sne netušila, že by sa mohol presláviť v umení. „Skôr si myslela, že zarobím milióny ako vynálezca, pretože som večne niečo kutil,“ dodal Berry, ktorý nielen vniesol do rokenrolu ducha osobnosti (začalo sa totiž chodiť nielen na muziku, ale i na jeho predstaviteľa), ale vari najvýraznejšie ovplyvnil anglické beatové skupiny. (Spomeňme napríklad, že z jeho tvorby čerpali inšpiráciu Rolling Stones, najmä gitaristi Keith Richards a Brian Jones, skupina Animals, a v čase nástupu liverpoolskych skupín mal jeho skladby v repertoári takmer každý, o. i. napríklad aj The Beatles.)
Spomínal na zadné sedadlá v autobuse, na jedlo servírované na papierovej tácke niekde v kúte, zatiaľ, čo bieli sedeli vpredu a vybrane stolovali; na divadlá, kde sa dodržiavala segregácia. Mladú generáciu hudba zbližovala, čierny spevák mal vážnosť bielych, ale ostatný svet okolo bol stále rozdelený. Aj napriek tomu neostal zatrpknutý, také podmienky mu boli dané, musel sa teda s nimi vyrovnať. Dostával jednoducho tvrdú školu a učil sa. Maybellene, čisto jeho pieseň, vyšla s menami dvoch fingovaných spoluautorov, ktorí mali pomáhať reklame. Ich honoráre však fingované neboli. Berry nekapituloval. Vysúdil si výhradné autorstvo Maybellene. Rozhodol sa, že bude svoje záležitosti starostlivo sledovať. Honorár si preto vyberal pred predstavením. Vždy presne vedel, ako dlho má podľa zmluvy hrať, a nezostával na scéne ani o minútu dlhšie. „Možno, že to nevyzerá pekne, lenže zmluva je zmluva a ja plním to, čo je písané,“ argumentoval. Inkasoval, čo mu patrilo, odviedol, čo bol povinný, povedal, čo chcel. Kedysi ho postrkovali a vláčili sem a tam, avšak on sa naučil, ako sa brániť. Neskončil v biede alebo v ghette ako iní. A keď vstúpil bez veľkých fanfár na scénu, bol jednoducho prvý a najlepší hráč rokenrolu, so všetkou vervou mladíka, ktorá vás musela strhnúť. Predviedol to, čo chcel, a potom odišiel. A vám neostalo nič iné, len si ho užiť v okamihu, ktorý vám doprial.
Bratislavčania a všetci zo širokého a ďalekého okolia si Chucka Berryho mohli naživo pozrieť i vypočuť v nedeľu 13. júna 1993 na záverečnom happeningu festivalu Rock Pop Bratislava pod zrúcaninou devínskeho hradu. „Stačilo pár tónov a dav na parkovisku sa okamžite dostal do varu. Všetko, čo malo nohy, tancovalo. Chuck si dokonca niekoľkých tanečníkov z obecenstva pozval na pódium. Obavy, že Berry tak, ako nedávno v Budapešti, aj u nás zahrá iba tri skladby a odíde, sa našťastie nenaplnili. Chuck sa zrejme celkom dobre bavil. A tak prvý raz po desiatich rokoch v Bratislave pridával ešte jednu skladbu na želanie roztancovaných fanúšikov navyše,“ písala Monika Huljaková v jednom zo slovenských denníkov.
Henrieta Bakošová z denníka Práca poznamenala: „Pod pódiom to medzitým naberalo obrátky. Ako pribúdalo ľudí, silnel tlak na barikády, ohraničujúce voľný priestor pod javiskom. Bezpečnostná služba mala plné ruky práce. Udržať v poriadku barikády a vyvádzať neposlušných divákov, ktorí ich prekročili. To už si publikum poriadne nahlas žiadalo Chucka Berryho. Nenechal na seba dlho čakať. Jeho príchod na pódium sprevádzali ohlušujúce ovácie. V tmavých nohaviciach a pestrej košeli zobral do rúk gitaru a nasadil nefalšovaný rokenrol. Ľudia sa bavili, ako to už na Berryho koncertoch býva. Atmosféra bola neopísateľná. Tisícky hrdiel odpovedali Chuckovi Berrymu na pokrik Hey, rock and roll! Po skončení koncertu publikum nedovolilo Berrymu odísť. Chuck Berry pridával! Prvýkrát po desiatich rokoch sa rozhodol urobiť to! Ktovie, či sa to ešte zopakuje na jeho európskom turné, ktoré sa začalo práve u nás.“
Veru tak. Posledných desať rokov (1983-1993) sa nestalo, aby Chuck Berry doprial svojim fanúšikom prídavok. Bratislava ho zažila.
Pripomeňme, že Chuck Berry vo svojej diskografii má osemnásť štúdiových albumov, tridsaťjeden kompilácií, štyridsaťpäť singlov a dva sountracky. Zahral si v celkovo dvanástich filmoch (vrátane už štyroch spomínaných; napokon svoju hviezdu má aj na hollywoodskom „chodníku slávy“), v roku 1985 získal cenu Grammy za celoživotné dielo a o rok neskôr bol – spoločne s Elvisom Presleym a Fatsom Dominom; vôbec ako prvý – uvedený do Rokenrolovej siene slávy. V roku 2000 mu americká vláda udelila Cenu Kennedyho centra. Keď v roku 2003 vyhlásil hudobný časopis Rolling Stone 100 najlepších gitaristov všetkých čias, umiestnil sa Berry na 6. priečke. O rok neskôr mu hudobní odborníci pridelili v rebríčku 100 najväčších umelcov všetkých čias 5. miesto. Jeho hudbu dokonca vystrelili do vesmíru. Skladbu Johnny B. Goode vybral astronóm Carl Sagan na nahrávku „The Sounds of Earth“, ktorá putovala v roku 1977 do kozmu (takže je možné, že si ju raz zatancujú aj mimozemšťania).
Fanúšikovia sa napriek Berryho úmrtiu môžu tešiť na vlani ohlásený nový album – ďalší po tridsaťosemročnej odmlke. Chuck Berry, hoci sa ho nedožil (mal vyjsť k jeho deväťdesiatinám a venovaný bol jeho manželke Themette Suggsovej, s ktorou žil od roku 1948 a mali spolu štyri deti), napriek tomu ho dokončil. Kolekcia by mala byť zložená predovšetkým z nových autorských piesní, ktoré boli nahraté v štúdiách v okolí St. Louisu. „Pracoval som na tom albume veľmi dlho. Teraz už môžem svoje topánky zavesiť na rebrík,“ prehlásil vlani v októbri Chuck Berry.
„Môj čas príde veľmi skoro. Stratí potom niekto slzu pre Chucka? Dúfam, že nie, pretože nie je dôvod plakať pre niečo, čo je nevyhnutné,“ uviedol Berry v apríli 2005 po tom, čo skonal na rakovinu pľúc jeho dlhoročný hudobný partner a spoluautor mnohých Berryho hitov – „otec rokenrolového klavíra“ – Johnnie Johnson. Smrť Chucka Berryho nám opätovne neúprosne pripomína, že už je to viac ako šesťdesiat rokov, kedy zazneli prvé divoké rokenrolové skladby a že zástup velikánov, ktorí zmenili svetovú hudbu, sa stále zmenšuje. Česť Tvojej pamiatke, Chuck Berry!
ANDI RAY HAVERDA
CHUCK BERRY (*18.10.1926 – Ϯ18.03.2017)
Mick Jagger (73): „Správa o úmrtí Chucka Berryho ma veľmi zarmútila. Chcel by som mu poďakovať za všetku inšpiráciu, ktorú nám dal. Rozžiaril roky nášho dospievania a vdýchol život do našich snov o tom, že sa staneme hudobníkmi. Jeho texty žiarili nad ostatnými a na americký sen vrhli osobité svetlo. Chuck, bol si úžasný a tvoja hudba je v nás naveky vyrytá.“
Rod Stewart (72): „Všetko začalo Chuckom Berrym. Inšpiroval nás všetkých. Prvý album, ktorý som si kedy kúpil, bolo Live at the Tivoli od neho, a to mi zmenilo život.“
Bruce Springsteen (67): „Chuck bol najlepší gitarista a najlepší čisto rokenrolový skladateľ, ktorý kedy žil.“
Keith Richards (73): „Jedno z mojich najväčších svetiel práve zhaslo.“ „Nie som si istý, či si Chuck uvedomoval, čo urobil. Ten skvelý zvuk a rytmus, ktorý vychádzal z každej jeho nahrávky. Vtedy som pochopil, čomu sa chcem venovať.“
Alice Cooper (69): „Chuck Berry stál za zrodom skvelého zvuku rokenrolu. Všetci rockeri teraz stratili tatinka.“
Roonie Wood (69): „Je to koniec veľkej éry. Bol jedným z najlepších a mojou inšpiráciou, skutočný charakter.“