Klavirista, ktorý už desiaty rok hrá s Katkou Koščovou, druhý rok s Katkou Knechtovou, spolupracuje s Andrejom Šebanom, nahral dva albumy s Andym Belejom, má vlastný projekt COIMP, hrával s Máriom „Gapom“ Garberom aj s Mlokmi, s Davidom Kollárom nahral jeden album, pričom hosťoval aj na jeho filmových projektoch. Medzi jeho ďalšiu spoluprácu s prešovskou scénou patria Raindown, N3O Akustika, recesistické zoskupenie Cyklišťanka, Úzka krajina, Komajota, Samo Marinčák, Rigid Frigid a iní. Ďalej môžeme menovať No Name, Henryho Tótha a SĽUK, Katku Ščevlíkovú, Fragile, Vila Csontosa či harfistu Michala Matejčíka. Spolu s Katkou Koščovou a troma Geišbergovcami absolvoval úspešné turné. Momentálne spolupracuje okrem Katky Koščovej a Katky Knechtovej s Maťom Geišbergom, s ktorým pracujú na albume, nahrali hudbu do predstavenia Malý princ pre trnavské Divadlo Jána Palárika a pracovali tiež na hudbe pre Teatro Tatro, v ktorom túto hudbu hrajú naživo. Na jar 2017 budú hrať autorskú hudbu s československým cirkusom mesiac v Číne v meste Xian. Som si istý, že tento zoznam aktivít nie je úplne kompletný, Daniel Špiner je totiž nezastaviteľný klavírny živel.
Ako si sa dostal k hudbe?
Staršia sestra chodila na klavír a ja, ako mladší brat, som ju nasledoval. Popri nej som hrával rôzne ľudové témy a začal komponovať. V šiestich rokoch som nastúpil na Základnú umeleckú školu v Prešove, kde som končil pri fantastickej učiteľke, pani Ganzerovej. Popritom som štyri roky chodil na jazzovú školu k Peťovi Adamkovičovi (člen AMC Tria, pozn. red.), čo ma nasmerovalo k tomu, že som sa definitívne rozhodol pre hudbu. V tom čase sme spolu s kamarátmi už hrali svoje prvé koncerty za pizzu a pivo. Na vysokej škole PF KU som začal študovať vážnu hudbu, ale bol som tam jediný, kto nemal vyštudované konzervatórium. Bolo to počuť a hnevalo ma to. Takže som popri štúdiu klavíra na vysokej začal študovať aj na košickom konzervatóriu, kde som končil u pani profesorky Draveckej. Nikto to nechápal, ale ja som to tak cítil. A dobre som si spravil. Bolo to náročné, ale krásne. V piatom ročníku som mal na polročnom vysvedčení pätnásť pätiek a dve jednotky, ale paradoxne, po roku a pol ma na tej škole chceli zamestnať. Tie päťky boli kvôli tomu, že predmety ako pedagogika či didaktika klavíra som mal už skončené na vysokej škole, a na konzervatóriu som preto na ne nechodil. No kvôli legislatíve mi ich nemohli uznať. Nakoniec som si povedal, že to konzervatórium dokončím, a aj sa tak stalo. To boli časy, keď som sa začal živiť hudbou, hral som okolo 220 koncertov, súbežne chodil do školy, aj učil na konzervatóriu v Prešove. Už to začínalo byť neúnosné, preto som sa rozhodol prestať učiť a vtedy začala spolupráca s Henrym Tóthom a SĽUKom.
To ťa už zrejme nakoplo tak, že si sa doteraz nezastavil.
Áno, tým sa to rozbehlo v iných dimenziách.
Registrujem ťa prevažne ako hráča na elektrickom klavíri. Na akých nástrojoch najradšej hráš?
Považujem sa za spokojného človeka a keď som spokojný, tak už nehľadám. Alebo iba okrajovo. Už roky mám Nord Stage 88 a nepustím ho. Je úplne skvelý, lebo v priebehu pár sekúnd na ňom viem nájsť presne ten zvuk, ktorý je potrebný, a osvedčil sa mi pri akejkoľvek spolupráci. Je to jednoduchý nástroj, má tri sekcie, hammondovú, pianovú a synthovú, a stlačením jedného gombíka a prepnutím ďalších dvoch sa dá dosiahnuť zvuk, aký chcem. Všetko sa dá na pódiu upravovať okamžite podľa potreby, netreba ísť do softvéru, je to nastaviteľné hneď, a to prostredníctvom gombíkov.
Používaš aj MIDI?
Áno, robím aj s MacBookom, v ktorom mám Ableton, cez ktorý hrávam naživo. Ten používam s Katkou Koščovou na pianové zvuky, kde mám piano sample Addictive Keys, čo je osamplované naozajstné krídlo a z toho mám veľkú radosť. Teraz som si k Abletonu kúpil MIDI controller KeyLab 49 od Arturie, ktorý sa chystám rozbehať a naprogramovať si všetko tak, ako potrebujem.
Evidujem ťa aj ako akordeónistu, povedz nám k tomu niečo bližšie.
Akordeón používam počas divadelných predstavení, v Teatre Tatre a s Andrejom Šebanom. Kúpil som ho od jedného cigána na ulici v Ostrave počas našej šnúry s Andrejom. Bolo to v roku 2013, a tohto pána, Joža Horvátha, sme na ňom našli hrať na ulici. Keď sa dozvedel, že som z Prešova, hneď nám porozprával príbehy o tom, ako tam pred tridsiatimi rokmi hrával v hoteli Dukla. Potom dodal, že odchádza do Anglicka a bojí sa, že kým tam bude, tak mu akordeón v Ostrave ukradnú a či ho nekúpim. Povedal mi cenu, hneď som šiel do bankomatu a dal som mu peniaze. On mi ešte podpísal puzdro a do hotela som už išiel
s akordeónom.
Nespievaš?
Spievam, a rád. Ale iba ľudovky a vtedy hrám na akordeón a pijem borovičku... V divadle Teatro Tatro, s Katkou Knechtovou a Martinkom spievam tiež, ale sú to skôr vokálové veci. V divadle mám ešte na starosti aj kopák, šejkr, tamburíny a aj mikrohereckú rolu.
Spomínal si Andreja Šebana. Ako dlho ste spolu hrali?
Hrali sme spolu štyri a pol roka, boli sme na troch medzinárodných šnúrach, nahrali sme dévedečko, máme nahratých niekoľko live koncertov a keďže máme veľa práce a Andrej trávi veľa času nad svojimi projektmi, máme teraz pauzu, bodkočiarku.
V akej zostave ste spolu hrávali?
Gitary a spevy – Andrej, basa – Peťo Rusňák, bicie – Miško Fedor, a ja som hral na klavír a akordeón. Bolo to super, veľa som sa naučil.
Okrem koncertov s Andrejom, máš na svojom konte ďalšie stovky, sú niektoré z nich pamätné alebo niečím výnimočné?
Jedným z najväčších zážitkov, ktorý mám z množstva ľudí bol Votvírák s No Name, na ktorom bolo 40 000 ľudí. Nazvučili sme sa a nachystal som sa na hranie tak, že som mal jedno in-ear slúchadlo vonku, aby som počul tlak z pódia. Pred pódiom však vtedy nebol nikto, keďže všetci boli na inom koncerte. Zrazu, keď moderátor ohlásil „přichází kapela No Name...“, ten tlak, ktorý vytvorilo 40 000 ľudí bol taký, že som si musel zaštupľovať obidve uši, aby som vôbec niečo počul a priznávam, že sa mi trochu triasli kolená. Ako opačný príklad spomeniem koncert s Katkou Koščovou, keď sme boli iba s klavírom na šnúre k albumu Nebotrasenie. V Žiline sme hrali pre deväť ľudí a po koncerte si 100% týchto poslucháčov kúpilo cédečko. Ten koncert si pamätám, lebo bol zázračný.
Albumy si predávate popri koncertoch, to je dnes, asi nielen pre vás, tá najistejšia cesta. Čo si o tom myslíš a aká je podľa teba dnešná doba z pohľadu vydavateľstiev?
Obdobie, keď veľké vydavateľstvá naozaj fungovali, som poriadne nezažil. Jediná možná cesta, ktorou sa dá ísť, je hrať, milovať to, čo robíš, a ísť s tým medzi ľudí. Dnes na koncertoch predáš omnoho viac cédečiek ako cez vydavateľstvo, ktoré by album masívne promovalo, napríklad aj cez billboardy. Doba je presýtená, len si klikneš a máš, čo chceš, ale keď ideš na koncert, ktorý ťa osloví a vyvolá v tebe emóciu, ktorú si chceš odniesť, vtedy si kúpiš cédečko. Ak sa mám na to pozerať marketingovo, toto sa mi zdá najlepší spôsob ako predávať albumy. A musím povedať, že ich predávame veľa. S Katkou Koščovou sme pred dvomi-tromi rokmi nahrali album Oknom a už je vonku niekoľko tisíc kusov, možno aj desaťtisíc. Veľké vydavateľstvá stratili silu v tom, že dnes si vie album vydať každý a vie si ho v podstate sám aj distribuovať. Z veľkých vydavateľstiev sa zrazu stali malinké. Tiež si myslím, že nebolo fér, keď podpisom zmluvy s vydavateľstvom autori strácali práva na to, čo vytvorili, a veľakrát strácali aj svoju slobodu. Andrej Šeban by o tom vedel rozprávať krásne príhody. Na našom malom pieskovisku to dnes výborne robí Slnko records, ktoré vydáva veľa titulov a funguje to, aj keď nerobia žiadny mainstream. Vydávajú to, čomu veria a čo sa im páči. Takže časy, keď autor dostal za album od vydavateľstva 50 centov, a keď chcel albumy pre rodinu a kamarátov, musel si ich kúpiť, sú už snáď za nami. Ale to je len môj pohľad na vec. Pre mňa je naozaj najkrajšie ísť medzi ľudí s kožou na trh a jednoducho hrať hudbu.
Čo si myslíš o kvótach?
Mne je to vlastne úplne jedno, nemám ani televízor, ani nepočúvam rádio. Keby bolo veľa priestoru pre nové kapely a tento priestor by bol vytvorený iba pre nich, tak by to malo zmysel. Ale mám pocit, že takto je to vytvorené pre ľudí, ktorí si potrebovali zvýšiť svoju hranosť. Možnože sa hrozne mýlim, ale myslím si, že keď má niekto súkromné rádio, nemôže sa mu diktovať, čo má hrať. A okrem toho, čo je vlastne slovenská hudba? Spievaná anglicky, nemecky? A čo je vlastne slovenské rádio? Existuje ešte také, keď väčšinu nevlastní Slovák? A ak by to malo byť fér, potom nech má priestor aj opera aj muzikál aj folklór a absolútne každý druh hudby. Maťo Geišberg, napríklad, nemá nahratý ani jeden album a napriek tomu dokáže byť šnúra s Geišbergovcami vypredaná a je po ňom dopyt. V Prešove boli plagáty vyvesené dva dni a koncert sa vypredal. Takže, načo rádio? Poznám ľudí, ktorí robia vyslovene pre rádiá a nikdy nepôjdu hrať koncerty, lebo by na ne nikto neprišiel. Tantiémy sú jedna vec, aj ja mám radosť, keď prídu, ale aby bola hudba o tom, to nie. Chiki Liki Tu-a sú tiež dobrý príklad: hocikam prídu, ľudia s nimi spievajú ich skladby a pritom nie sú hraní a nemám ani pocit, že im to chýba.
Čo očakávaš, že sa udeje s hudbou v budúcnosti?
Môžem sa mýliť, ale to, čo vidím už dnes je, že ľudia už nežerú všetko, čo im predhodíš, a to sa mi páči. Zdá sa mi, že množstvo ľudí, ktorí hľadajú a chcú veci ináč, sa zväčšuje. Každý má právo, vybrať si na ktorý koncert chce ísť a ak sa mu tam nepáči, má právo zdvihnúť sa a odísť. Nás muzikantov to len motivuje robiť veci najlepšie ako vieme, najautentickejšie, a nie tak, ako sa očakáva.
DUŠAN PAPP
