Predstavte si, že jedného dňa príde do schránok renomovaných autorov hudby či textov, manažérov populárnych i tých menších hviezd, či zväzov, ktoré týchto autorov zastupujú, obálka s oznámením, že majú pripraviť zúčtovanie všetkých príjmov a benefitov ich slávy, ktoré si z titulu údajného „autorstva“ hudby a textov roky neoprávnene uplatňovali. Pod výzvou nebude žiadny podpis, len dátum konečného zúčtovania.
Tímy právnikov sa vrhnú na prípravy siahodlhých, obhajujúcich referátov, podložených čestnými prehláseniami autorov, začnú skúmať, či náhodou niektorý z ich mandantov neprekročil stanovenú hranicu štyroch taktov v prípade citácie niektorého iného autora, prípadne, či niekto neporušil rokmi stanovenú hranicu 70tich rokov, kým mu je právne umožnené voľne nakladať s autorstvom niekoho iného. Viem si predstaviť, že podaktorí obálku rovno hodia do koša s podtextom, že umenie je ich vec a sloboda prejavu je nedotknuteľná a nikto mu nemôže dokázať, že to, čo spieva, či hrá, nevyšlo z jeho najhlbšieho vnútra ako prejav jeho umeleckej originality. Iní zasa zacitujú myšlienky Johna Cagea o zvuku ako fenoméne hudby, alebo si pomôžu pánom Muttom, alias Marcelom Duchampom, ktorý predsa vystavením pisoára ako umeleckého diela pod názvom „Fontána“ pred 100 rokmi prelomil všetky hranice umenia a do stredu umenia postavil akýkoľvek, ba aj zvrátený, myšlienkový akt človeka. Kto si potom môže dovoliť písať takéto výzvy a čo si to vôbec, k nám, umelcom, dovoľuje?
Iní kolegovia, na prekvapenie tých vyššie spomínaných, nazvime ich „obálkových“, takisto umelci, muzikanti, textári, len myknú ramenami, že si v schránkach nič podobné nenašli. Aj keď predtým „obálkoví“ umelci sa týmto „neobálkovým“ umelcom nemali dôvod nielenže prihovoriť, ale ani hlavu otočiť ich smerom, zrazu ich budú vyzývať, aby podpísali petíciu za ich práva, ktorá by spochybnila akékoľvek a kohokoľvek zásahy do slobody ich prejavu a že aj keď oni obálky nedostali, ide predsa o akt solidarity umelcov s umelcami. K tomu sa pridajú politici či predstavitelia tretieho sektora a vytvoria celospoločenskú iniciatívu za práva umelcov s podtitulom „Nikdy nevieš, kedy sa ti umelec pre tvoju vec zíde“. V parlamente dokonca drvivou väčšinou, akýmsi spoločensko-politickým konsenzom, bude odhlasované, že k trom pilierom Ústavou garantovanej moci v štáte - Zákonodarnej, Výkonnej a Súdnej moci, pribudne štvrtý - Umelecký pilier moci s definíciou „Umelecká moc - to je taká, ktorá neberie ohľad na nikoho a na nič, no voči Umeleckej moci si nikto nemôže nič dovoliť.“ A bude sa vzťahovať len na tých umelcov, ktorí dostali obálky alebo sa svojím podpisom pripojili k celospoločenskej iniciatíve.
Tí, čo odmietnu alebo nebudú vidieť dôvod podpísať takúto iniciatívu, budú považovaní za zradcov a postavení na okraj spoločenského záujmu, čím sa v podstate potvrdí ich doterajšie postavenie. Z ich pohľadu sa teda nič nezmení a ďalej si budú pri svojej tvorbe uvedomovať, že to, čo sa ich rukami a cez talenty, ktoré dostali, mení na umenie, hudbu, texty, je v prvom rade autorstvom niekoho, kto ich vysoko presahuje a komu za to v prvom rade každý deň ďakujú a dobrorečia, a preto sú mu kedykoľvek pripravení vystaviť svoj účet.
PETER JANKŮ