Nikdy neopúšťam divadelné predstavenie ani projekciu filmu pred jeho koncom. Naučil ma to môj divadelný učiteľ ešte pri amatérskom divadle a podobne to u mňa platí aj pri počúvaní piesní. Nikdy totiž nemôžem tušiť, či kľúč k pochopeniu zámeru autora, aj keď ma jeho hudba hneď nezaujme, nebude niekde na konci. Áno, je to v rozpore s proklamovaným komerčným „keď niečo nezaujme prvých 30 sekúnd, je to odsúdené na neúspech“. Ak sa necítim v pozícii poslucháča ako ryba, ktorá ne/naletí na návnadu rybára – autora, a ja sa tak necítim, dávam si šancu vnímať kompozíciu piesne ako celok. A tým dávam šancu aj autorom, ktorí so mnou ako rybou nekalkulujú.
Podobne je to aj s nahrávkami. Nie sú pre mňa symbolom len „slúchadlového“ zdielania, ale skôr nasmerovaním na živé vystúpenie autora a interpreta, kde sa s ním môžem stretnúť autenticky. A vychutnám si, ako inak, celý koncert. Lebo čo ak pointa príde na záver a tak ďalej.
Prečo o tom píšem? Bol som prekvapený a priznám sa aj rozčarovaný, keď hudobný dramaturg mnou akceptovaného verejnoprávneho rádia na verejnej diskusii mnou akceptovaného denníka na tému „kvóty hrania slovenských autorov vo vysielaní rádií“ spochybnil počet kvalitných slovenských autorov a interpretov, ktorými by bolo možné spomínané kvóty naplniť. A to s odôvodnením, že denne dostáva niekoľko nahrávok, ktoré už po 15 sekundách kvôli údajnej nepočúvateľnosti vypína. Nebudem opakovať riadky vyššie, ale môj učiteľ divadla by mi pri takomto vyjadrení dal virtuálne „po papuli“ ešte skôr, akoby som podobnú vetu dokončil. Nie to ešte v situácii, kedy by som zastával pozíciu hudobného dramaturga, prepytujem, verejnoprávneho okruhu. Nie, nebudem to arbitrom, či kvóty áno, či nie. Problém totiž vidím inde. Zásadne inde.
Na konci 90tych rokov som mal možnosť zúčastniť sa multižánrového stretnutia, kdesi na Hriňovských lazoch, organizovaného tuším študentmi kompozície VŠMU. Okrem predstaviteľov umeleckých disciplín tam boli etnológovia, ktorých príspevky ma mimoriadne zaujali. Jedna z účastníčok prezentovala úžasné nahrávky starých ľudových spevákov, hráčov, ktorých keby osobne nenavštívila a nezaznamenala, ich umenie by skončilo v nepoznaní. Autentickosť prejavu, jej trpezlivé načúvanie, akási Sokratovská „maietika“ (umenie pôrodnej baby) v jej prístupe, ktoré na konci umožnili uzrieť svetlo sveta pár naozaj skvostným nahrávkam. Rozprávala, že pár krát sa jej podarilo v spolupráci s verejnoprávnym rozhlasom s niektorými urobiť aj profesionálne rozhlasové nahrávky, ktoré sa tak stali súčasťou slovenského nehmotného kultúrneho dedičstva. Že sa teda musí nachodiť, ale napokon to stojí za to.
Keď si v kontexte jej skúseností a vyjadrení, mojich nepísaných zásad, predstavím za počítačom sediaceho hudobného dramaturga v Bratislave, ktorý po 15 sekundách ruší nahrávku po nahrávke, príde mi to úprimne ľúto. A hlavne škoda. Lebo som presvedčený, že kvalitných autorov, avšak bez adekvátneho povšimnutia, ktorých určite jedna alebo dve piesne by si zaslúžili pozornosť, je na Slovensku dosť. A obávam sa, či nehovorím o celej jednej generácii autorov.