Flamenco - typický a najreprezentatívnejší tradičný hudobno-tanečný fenomén Španielska. S jeho vznikom a pestovaním sa spája predovšetkým provincia Andalúzia, rozľahlý kraj na juhu Španielska. Andalúzia žije flamencom, všade koncerty, festivaly a typické kluby, v ktorých sa na vystúpeniach stretávajú speváci, hudobníci, tanečníci a milovníci flamenca. Flamenco však nie je španielskym, resp. andalúzskym hudobným prejavom, ale je mohutnou fúziou rozmanitých kultúrnych vplyvov – predovšetkým cigánsko-indickej hudby, sefardskej židovskej hudby, andalúzskeho folklóru a arabskej hudby, neskôr aj latinsko-americkej hudby, jazzu a modernej populárnej hudby. Za posledných tridsať rokov flamenco prešlo najdynamickejším vývojom v celej svojej histórii a stalo sa celosvetovým štýlovo-žánrovým prejavom, obdobne ako napr. jazz, blues, reggae... Flamenco je komplexným hudobno-tanečným umením a tvoria ho tri základné prejavy: cante (spev), baile (tanec), toque (hra na gitare).
Pojem „Flamenco“
Nad pôvodom označenia flamenco sa dodnes vedie množstvo špekulácií. Podľa rôznych teórií termín označoval darebácke praktiky flámskych dvoranov, ktorí zastávali u Karola V. významné posty - flamenco sa potom stalo urážkou španielskych cigánov - mužov, ktorí viedli divoký, hádavý život a bojovali vo flámskych vojskách, či označoval veselý život a ľahostajnosť andalúzskych cigánov, alebo výsmech, aplikovaný na tých, ktorí spievali so vztýčeným postojom podobajúc sa na plameniakov (flamenco = plameniak). Tých cigánov, ktorí prišli do Španielska cestou z Flámska a súvisel s popisom ich tmavej pleti, tých cigánov, ktorí oddane slúžili v španielskej vojne vo Flámsku a bolo im dovolené usadiť sa v Andalúzii. Podľa ďalšej teórie španielski sefardskí židia putovali za obchodom do Flámska, kde mohli bez strachu z inkvizície spievať svoje náboženské spevy, označované ako cante flamenco židmi usadenými v Španielsku a konvergovanými na kresťanstvo. Iný názor tvrdí, že cante flamenco boli arabské piesne, ktoré vznikli v severnej Afrike a neskôr boli v Španielsku prijaté flamencos = prisťahovalcami z necivilizovaných krajín, alebo flamencos = cigánmi, ktorí prišli do Španielska.V rovnakom zdroji sa po filologickej stránke termín chápe ako derivát arabského felagmengu, fel - lah - mangu (felag = utečenec, mengu = sedliak, roľník), felhikum, felah men ikum (robotníci, piesne robotníkov), alebo flameante (horiaci), čo malo vyjadrovať divý a ohnivý charakter hudby a hudobníkov.
Historické a Etnické Korene
Priame utváranie flamenca prebiehalo zhruba od konca 15. storočia a dôležitý vplyv na jeho vznik mali aj historické udalosti spojené s etnickou migráciou, odrážajúce sa v spoločenskom a umeleckom živote v Andalúzii. Flamenco vzniklo fúziou troch etnických kultúr – európskej, židovsko - arabsko - perzskej a indickej. Andalúzia bola dlho taviacim kotlom hudobných systémov, prinesených z odľahlých kútov stredomoria gréckymi, kartáginskými, rímskymi a byzantskými osadníkmi. To sa v andalúzskej hudbe prejavilo modálnym systémom, vychádzajúcim z antickej hudby. V období vizigótskeho Španielska (5. - 7. storočie) bola Sevilla jedným z hlavných centier mozarabského chorálu. V 6. storočí bola Andalúzia tridsať rokov súčasťou Byzantskej ríše, čo tiež zanechalo stopy v hudobnej melodike. Islamská invázia v roku 711 spôsobila, že Maurovia (severozápadní Arabi) ovládli na osemsto rokov takmer celé územie Španielska, no nemala od začiatku podstatný vplyv na hudobné tradície.
To sa zmenilo až príchodom slávneho bagdadského hudobníka a básnika Ziryaba, ktorý pôsobil v Córdobe počas panovania Abd al - Rahmana II. (822 - 52). Ziryab z Bagdadu je dnes v arabskom svete oslavovaný ako najväčší básnik, spevák a hráč na oud (arabskú lutnu), tvorca a zakladateľ tradičnej arabskej hudby. Tým, že Ziryab pridal ďalšie struny k oudu, dal základ aj neskoršiemu vzniku španielskej gitary. Mauri vytvorili v Andalúzii výnimočne tolerantnú spoločnosť, v ktorej okrem kresťanov rešpektovali aj sefardských židov. Tí žili v Andalúzii od 11. storočia pred n.l. Sefardi pôsobili na arabských dvoroch ako radcovia, finančníci a právnici a pestovali si svoju vlastnú kultúru, ktorej vplyv na flamenco bol veľmi významný. Korene ich hudobnej kultúry siahajú do starovekej hebrejskej hudby, ktorá používala podobné mody, aké dnes nachádzame vo flamencu. Synagogálny spev bol melizmatický, podobne ako sa spev flamenca vyznačuje bohatosťou vokalizovaných meliziem a väčšina flamencológov je presvedčená, že proces utvárania flamenca sa začal až po príchode cigánov na španielske územie okolo roku 1425. Cigáni priniesli so sebou do Andalúzie novú hudobnú tradíciu a do existujúcej andalúzskej fúzie začali pridávať svoje vlastné vplyvy.
Duende - Extáza Flamenca
Flamenco nie je len umením, ale pre umelcov aj fanúšikov je životným štýlom a filozofiou. Flamenco je ich prirodzený vyjadrovací prostriedok, je zrkadlom ich duše. Flamenco dešifruje najhlbšie emócie - lásku, radosť, beznádej, smútok, plač, smrť - v tej najvyššej umeleckej kvalite. Fakt, že flamenco je aj určitým životným postojom, má hlboké korene v období jeho kryštalizácie, kedy po znovudobytí Andalúzie španielskymi kráľmi roku 1492, zo Španielska vyhnaní či prenasledovaní cigáni, maurovia a sefardskí židia žili v katastrofálnych podmienkach a bez sociálneho statusu na okraji spoločnosti.
Svoj smútok, plač, zúfalstvo a lásku vyjadrovali hudbou a tancom, ktoré im pomáhali udržať sa pri živote. Vrcholnou kategóriou výrazu je duende, povyšujúce flamenco až do mystických kategórií. Doslovný preklad významu tohto slova nie je možný, vyjadruje niečo ako „ducha piesne“. Je to tajomná kvalita podania hudby i tanca flamenca. Dalo by sa voľne opísať ako pocit zastavenia času, keď sa umelec tak dokonale vžije do podania piesne či tanca, že v určitom okamihu fyzicky zmizne a v umení ostane iba samotná duša umelca, ako aj extáza vrcholného prepojenia interpreta flamenca s divákmi. Vyťahuje plač a bolesti z hĺbky duše, vo veľmi krátkej chvíli čistej komunikácie, ktorá vás ťahá mimo času. Inými slovami, duende znamená absolútnu komunikáciu umelca so svojím umením. Je známkou skutočne kvalitného flamenca v akejkoľvek dobe a forme.
Rozdelenie hudby flamenca
V súčasnej hudbe flamenca možno rozlišovať tradičné flamenco a nové flamenco. Tradičné flamenco, nazývané puro flamenco (čisté, rýdze), je tvorené piesňami a tancami určitých foriem, tzv. palos, ktoré sú viazané na miesto vzniku a ich pestovania v jednotlivých andalúzskych regiónoch. Palo znamená „konár“, čo súvisí s tým, že Andalúzania chápu flamenco ako strom, a tak ako sa Andalúzia vetví, vetví sa aj flamenco na jednotlivé palos. Flamenco pozná okolo šesťdesiatpäť palos, no v praxi ich využíva a rozvíja iba okolo dvadsať a niektoré sú už mŕtve. Tieto flamencové formy - palos, majú svoje presné názvy. Z nich najznámejšie sú Seguiriyas, Soleá, Bulerias, Tangos, Alegrias, Tarantas, Minera, Rondeňa, Granaina, Sevillanas, Fandangos, Petenera, Rumba. Nové flamenco, nazývané nuevo flamenco, zahrňuje všetky smery a prúdy, vznikajúce v posledných tridsiatich rokoch na základe fúzií flamenca s inými hudobnými prejavmi.
V tradičnom flamencu sa rozlišujú, podľa foriem deliacich sa podľa obsahu, charakteru, použitia a doby vzniku, dva základné typy umenia cante jondo, grande (vážny, hlboký, veľký) – „najozajstnejšie“ a najstaršie formy s vážnym obsahom - Seguiriya a Soleá cante flamenco, chico (malý) – je mladším derivátom cante jondo, ktorý získal svoju podobu až v 19. storočí. Tvoria ho tanečnejšie formy s ľahším obsahom - Bulerias, Tangos, Alegrias, Sevillanas, Rumba atd. Každá flamencová forma - palo má svoj typický, jedinečný a opakujúci sa rytmus compás, ktorý je väčšinou veľmi zložitý - dvanásťdobové rytmy napr. Bulerias (3+3+2+2+2). Taktiež existujú aj meditatívne palos bez rytmu, napr. Tatantas.
Vývoj flamenca
Najvýznamnejšími strediskami rozvíjania flamenca v polovici 18. storočia boli cigánske štvrte a mestá. Cigánske piesne a tance sa stávali čoraz populárnejšími na verejných slávnostiach a v krčmách. Vznešená spoločnosť ich zavrhovala, preto jej hlavnými pestovateľmi zostávali cigáni a vidiečania. Okolo roku 1850 sa stalo flamenco tak populárnym, že po celej Andalúzii vznikli tzv. cafés cantantes (kaviarne spevu). Toto obdobie býva označované ako zlatý vek flamenca, v ktorom sa etablovali aj prví profesionálni interpreti flamenca. Do obdobia úpadku vstúpilo flamenco začiatkom 20. storočia, kedy sa silno teatralizovalo a komercionalizovalo. Začali sa uplatňovať žánre opera flamenca a flamenco ballet.
Úpadok flamenca pokračoval tak v období španielskej občianskej vojny (1936 - 39), ako aj nasledujúcom období Francovej diktatúry. V 50 - tych rokoch sa na flamencovej scéne udialo niekoľko dôležitých udalostí: v roku 1954 vyšla 10 - dielna antológia nahrávok Magna Antologia del Cante Flamenco (Hispavox), v roku 1956 sa uskutočnila národná súťaž cante jondo v Córdobe a v roku 1957 bola v Jereze založená prvá Katedra flamencológie. Tieto udalosti znamenali renesanciu, ktorá priniesla nových interpretov s porovnateľnou kvalitou ako v ére cafés cantantes. Vzniká množstvo nových klubov tablaos, pokračovateľov cafés cantantes a peñas flamencas. Organizujú sa ďalšie festivaly a koncom 60 - tych rokov s príchodom speváka Camaróna de la Islu a gitaristu Paco de Lucíu začína veľký flamencový revival, ktorý sa naplno rozvinul v 80 - tych rokoch. Flamenco sa začalo spájať s jazzom, bossa novou, salsou, blues, rockom, spopularizovalo sa a vrátilo sa naspäť do španielskeho „mainstreamu“. Fuzionovalo aj s tradičnou arabskou a indickou hudbou, či dokonca modernou vážnou hudbou. Toto nové hnutie a jeho fúzie sa označujú súhrnným názvom nuevo flamenco. S príchodom nuevo flamenco sa začalo aj významné rozširovanie flamenca na svetovej scéne, pričom proces stále pokračuje.
Paco de Lucía a Camarón - legendy flamenca
Veľkými flamenco gitaristami prvej polovice 20. storočia boli Ramón Montoya, Niño Ricardo a Sabicas. Všetci traja boli priekopníkmi sólovej gitary, nakoľko do ich éry mala flamenco gitara sprievodný charakter k spevu a tancu. Na ich odkaz nadviazal desaťročný Francisco Sánchez Gómez, geniálny a fenomenálny chlapec z Algecirasu, ktorý neskôr prijal umelecké meno Paco de Lucía. Prvú gitarovú cenu za flamenco získal ako 14 - ročný (súťaž Katedry flamencológie v Jereze). Od roku 1968 doprevádzal Camaróna de la Islu, spolupracoval s legendárnymi jazzovými hudobníkmi, ako John McLaughlin, Al Di Meola, Chick Corea.
Začiatkom 80 - tych rokov založil Sextet s geniálnym basgitarom Carlosom Benaventom, priniesol do flamenca cajón prostredníctvom brazílskeho perkusionistu Rubena Dantasa, flautu a saxofónom s Jorge Pardom. V Pacovom sextete rovnako účinkovali jeho bratia Pepe de Lucía - najväčší necigánsky flamenco spevák a gitarista Ramón de Algeciras - Pacov najstarší brat. Paco nielenže priniesol do flamenca nové nástroje, ktoré flamenco doposiaľ nepoužívalo, ale taktiež dokonale obohatil a dopracoval všetky flamencové formy - palos, a to nielen harmonicky, ale aj z hľadiska absolútnej virtuozity. Flamencovú gitarovú techniku zdokonalil v absolútnom zmysle a povýšil tak flamenco gitaru na najvirtuóznejší a najobtiažnejší gitarový štýl. Paco de Lucía sa stal svetovým pojmom, žijúcou legendou, gitarovým Paganinim. Od roku 1991 zažiaril na flamencovej scéne mladý gitarista Vicente Amigo, mnohými označovaný za nástupcu Paca de Lucíu.
Najpopulárnejším a najviac komerčne úspešným spevákom moderného flamenca doposiaľ bol spomínaný Camarón de la Isla („Kreveta z ostrova“), vlastným menom José Monge Cruz (1950 – 1992). Paco de Lucía o ňom povedal „Camarónov hlas evokoval bezútešnosť celého národa. Vždy, keď som ho počul spievať, sa moja duša vzdialila z tela. Dal flamencu divoké, surové cítenie.“ S Lucíom spolupracoval od roku 1969 a nahral s ním trinásť z celkového počtu sedemnásť albumov. Jeho ďalším sprievodným gitaristom bol Tomatito, dnes rovnako uznávaný sólový gitarový virtuóz. Camarón zomrel v júli 1992 ako štyridsaťjeden ročný. Najväčší spevák flamenca, Camarón , Cigán, bol preto označovaný za génia, lebo jeho drsný, zároveň jemný vysoký hlas, prenikavé rytmické cítenie a násiliu sa približujúci emočný prejav akoby vzdorovali osudu a hlboko dokázali osloviť nielen španielsku dušu, ale celý svet. Po Camarónovej smrti nastupujú jeho nasledovníci, geniálni cigánski speváci, Diego El Cigala a Duquende, ktorým tieto ich umelecké mená dal sám Camarón.
MARTIN BIES