JITKA ŠURANSKÁ TRIO * Divé husy
Žáner: World Music / Folklór
Cena: 7 €
Vybrať text zo známych, ale aj neznámych ľudových piesní a obohatiť ho novou melódiou? Určite nie nóvum, možno trend, v ktorom sa aktuálne slovenská aj česká world music hľadá. Vôbec to nesvedčí o vyprázdnenej studnici ľudových materiálov a určite nie o vyprázdnení štýlu. Divé husy je projekt tria, ktorého inšpiráciou je práve ľudový text v novom melodickom šate. Tria, ktoré si v štúdiu úplne vystačilo samo, bez hostí. Piesne sú podané tak, ako ich pochopila a zinterpetovala trojica Jitka Šuranská, Martin Krajíček a Marian Friedl. Šuranská so sólovým debutom nahraným s hosťami a s Pacora trio (Nezachoď slunečko, 2013) získala Anděla. Podobne to bolo aj s nahrávkou s Jiřím Plocekom (Písňobraní, 2005). Bude andělským aj tretí „debut“?
Po muzikantskej stránke ide o preveľmi vydarenú štúdiovú nahrávku. Nový melodický kabát ľudovým textom sedí ako uliaty natoľko, že sa chcete presvedčiť v booklete, či aspoň jeden nie je pôvodný ľudový. Šuranská je síce písaným lídrom zoskupenia, no nahrávky drží pohromade každý z členov. Ak si chcete vypočuť šťavnatú a premyslenú hru na mandolíne, siahnite určite po tomto albume. Či už sprievodne, alebo sólo, mandolína so Šuranovej husľami sa skvelo dorozumieva. S prižmúrením oka má Krajíček s mandolínou mierne navrch, a to nielen preto, že ono husľové world and etno je aktuálne dosť opočúvané. Napriek tomu, že Krajíček hrá iba na mandolínu, je rovnocenným hráčom, miestami viac v popredí. Tretím elementom je multiinštrumentalizmus Friedla. Základom je hra na kontrabas, no výborným osviežením je hra na píšťalky, koncovky a dvojačky. Nástroje, ktoré v žánri medzi popom a folklórom dostávajú skromný priestor. Za vypočutie stojí hra na koncovku, ktorú sme zvyknutí počuť ako improvizačný nástroj a nie nástroj tvoriaci melodiku. Friedl album dopĺňa spevom, či už v dualógu so Šuranovou, alebo sólo spevom, nakláňajúc sa viac k autentickému folklóru.
Hudobne je s albumom všetko v poriadku. Otázkou je cesta, ktorou sa Šuranská vydala. Na autentický folklór je jej hlasový prejav príliš civilný a tam, kde to potrebuje drajv, aj citlivý a krehký. Ak má Šuranská uchopiť niečo živelnejšie, či oprieť sa do clivých výšok, narazí práve na svoju jemnosť, v ktorej je doma. Či to vyriešil vlastný pohľad na melodiku si musí zodpovedať poslucháč sám. Posolstvo v textoch totiž ostáva, hoci je prezlečené v inej melódii. Spevne Divé husy neobsahujú slabé miesta, o tých vôbec nemôže byť reč. Práve preto je obklopenie sa výbornými muzikantmi skvelým riešením, ktoré si treba vypočuť.
Juraj Gonšor