Americký gitarista a spevák John Clayton Mayer je ročník 1977. Multiplatinový status si vyslúžil hneď vďaka svojim prvým dvom albumom Room For Squares (2001) a Heavier Things (2003). Čaro osobnosti, mladícky vzhľad a suverenita sa odzrkadlili aj na jeho hre a Mayer so signovaným Stratocastrom v ruke sa - popri veteránoch ako Buddy Guy, či Pino Palladino - stal jednou z nových tvárí značky Fender. Okrem toho mu srdcové záležitosti na čas sprostredkovali aj exkurziu do sveta filmových celebrít. To podstatné však pre neho stále znamená hudba. V Mayerovom podaní je to schopnosť vytvoriť dobrú melódiu a obliecť ju do kabátu ušitého podľa popového strihu pomocou bluesrockových nití.
Aké je to byť hudobníkom a zároveň známou osobnosťou?
Nemyslím si, že som až tak slávny. Je omnoho viac známejších muzikantov. Ja si, aj napriek určitej popularite, snažím udržať svoju integritu ako hudobník. Pre mňa je dôležité, či aj tento posledný album Battle Studies je rovnako dobrý ako tie predchádzajúce. A či v povedomí ľudí zostanem zapísaný ako dobrý muzikant.
Nevadí ti, že sa ťa novinári pýtajú aj na osobné veci?
Pravda oslobodzuje. A ja nie som človek, ktorý niečo predstiera, ale samozrejme sú veci, o ktorých nerád hovorím, lebo väčšinou je to nakoniec prekrútené, alebo vytrhnuté z kontextu. Ale nebránim sa prezradiť na seba čokoľvek.
OK, tak to skúsme. Keď si chodil s Jennifer Aniston, bol si obvinený, že to robíš len pre podporu vlastnej kariéry...To je hlúposť, nikdy nevieš, kto ti vstúpi do života a môže to byť aj slávna osoba, jednoducho s tým nič nenarobíš. My sme naozaj boli do seba zamilovaní. Pre moju kariéru je lepšie napísať desať dobrých skladieb, ako byť chvíľku rozmazávaný médiami ako priateľ celebrity, nie?
Máš 32 rokov, nepremýšľaš, že by si sa usadil, oženil a mal deti?
Na novom albume to riešim, musíš byť dosť múdry na to, aby si vedel zmeniť svoj život v tej správnej chvíli a samozrejme musíš byť aj dostatočne silný a odhodlaný, aby si to urobil. Zatiaľ mám od života len očakávania, ktoré ale nezodpovedajú môjmu správaniu. Zatiaľ som len gitarista, ktorý cestuje po svete a tisícom ľudí hrá svoje skladby, ale aj napriek tomu som presvedčený, že raz budem svoje vlastné deti voziť do školy.
Pri počutí tvojich dvoch live albumov, Try a Where the Light Is, som si uvedomil, aký si vynikajúci gitarista a že máš okolo seba kvalitných hudobníkov. Tvoj život bol asi od detstva ovplyvnený množstvom rôznych ľudí?
V detstve som bol ovplyvňovaný interpretmi, ktorí zneli z rádia, ako Michael Jackson alebo The Police. Jedného dňa som sa dostal ku kazete so Steve Ray Vaughanom a niečo vo mne zarezonovalo. Mal som pocit, ktorý doteraz neviem popísať. Nevedel som, čo to bolo, ale musel som to urobiť, proste som len poslúchol hlas svojho srdca. Môj život sa zmenil, začal som sa venovať hudbe.
Kedy si vlastne prvýkrát chytil gitaru do rúk?
Mal som asi trinásť. Pamätám sa, že keď som dostal svoju prvú gitaru, celú noc som nad ňou špekuloval, až sa mi nakoniec podarilo zahrať svoj prvý akord. Tá gitara bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo prihodiť.
Máš charakteristický štýl hrania. Ako si si ho vybudoval?
Samozrejme, že som podvedome ovplyvnený inými gitaristami, ale keď sa teraz nad tým zamýšľam, tak som nikoho cielene nekopíroval a ani som sa nikým nedal formovať ako inštrumentalista. Myslím si, že som si vytvoril svoj vlastný štýl hry so svojou vlastnou teóriou učenia sa hry na tento famózny nástroj. Každý musí mať vlastnú teóriu…
Mám to chápať tak, že všetko je v tvojom vnútri a nechávaš sa viesť vlastnými pocitmi?
Presne tak. Vtedy máš z toho najväčšiu radosť, objavuješ nové veci, je to kúzlo, je to ako ohňostroj pocitov, ktoré sa objavujú a vzápätí aj miznú, ako farebné svetielka na nočnej oblohe.
Aké máš hudobné vzdelanie?
Najprv som bral lekcie v jednom hudobnom obchode a potom som rok strávil na Berklee College of Music. Bohužiaľ, táto škola mi dokopy nič nedala, hádam len možnosť byť obklopený hudbou dvadsaťštyri hodín denne. Berklee odsudzuje štýl mojej hry a žánre, ktorým som sa chcel venovať, im tiež nevoňali, a tak som po roku odišiel. Určite nejaké zásluhy na mojom raste majú, naučil som sa určitým pravidlám a samovzdelávaniu.
A čo spev? Vždy si aj spieval, alebo spev prišiel až neskôr?
Spievanie prišlo omnoho neskôr, až niekedy po siedmich rokoch hrania na gitaru som sa odvážil spievať pred ľuďmi. Chcel som byť len gitarista, a samozrejme čo najlepší, preto som bol dlhé roky ponorený v hudbe veľkých gitaristov, a tak som sa o vokálne melódie nazaujímal. Až raz mi došlo, že spev je skvelý a jeho spojenie s gitarou je neprekonateľné. Vtedy som si uvedomil, že chcem aj spievať, ale trvalo dosť dlhú dobu, kým som začal byť slušným spevákom.
Chcem sa opýtať na skladbu Comfortable z tvojho debutu Inside Wants Out? Je naozaj autobiografická, tak ako nový album Battle Studies?
Nielen táto skladba, ale aj mnohé iné vychádzajú z mojich vlastných zážitkov, samozrejme drvivá väčšina mojej textovej tvorby je fiktívna. Tie, ktoré sa týkajú mňa, sú vlastne obrazom môjho citového rozpoloženia v tej ktorej dobe, i keď sú trochu skreslené a nie úplne pravdivé, je to môj život. Teraz ale nepoviem o ktoré skladby sa jedná, pretože by to mohlo viesť k tomu, že ľudia by ma začali počúvať práve preto. Hahaha… a samozrejme, celý nový materiál je hlavne o mne.
A spomínaš si, kedy a za akých okolností si napísal Comfortable?
Spomínam, ale to ti neprezradím. Môžem povedať len toľko, že so skladbou mi pomohol Clay Cook a bol to jeden z najzvláštnejších okamihov v mojom živote. Nahral som ju ešte v Berklee v jednej malej miestnosti na internáte. Jeden musel vždy dávať pozor, či niekto neprichádza, lebo na tejto škole je zakázané nahrávať na izbách.
Kedy si si uvedomil, že si ako skladateľ ovplyvnený Benom Foldsom a Dave Matthewsom?
Vždy som mal dobrý pozorovací talent, ale skladanie pesničiek mi zo začiatku veľmi nešlo. Asi som len nevedel ako na to, ale len dovtedy, kým som počul Bena Foldsa a ešte pred ním Dave Matthewsa. Ako skladateľ a aranžér je Dave Matthews neprekonateľný. Koľko drobných fórikov si dovolí v jednej jedinej skladbe, to je až neuveriteľné. Je to výsmech iným skladateľom. On ma naozaj inšpiroval a začal som veci robiť podobne ako on. A Ben Folds, ten je veľmi svieži, ale pritom konzervatívny. Poézia, ktorú tvorí, spracováva jeho myšlienky, ale akýmsi romantickým spôsobom a pritom rozoberá úplne bežné témy. A ja som sa rozhodol, že budem písať podobným spôsobom.
Takže texty á la Ben Folds a typický americký zvuk, to je tvoja tvorba?
Keď myslíš... pre mňa je ako prvá dôležitá melódia, ako je to vo všetkých klasických amerických šlágroch od Briana Wilsona až po Randy Newmana. Pritom je zvláštne, že ľudia hovoria, že by som mohol byť aj viac melodický, ale ja tvrdím, že už viac nemôžem.
V poslednej dobe je v tvojom štýle hry cítiť aj odtiene George Bensona. Ktorý gitaristi ťa najviac ovplyvnili?
Ako som už povedal, jedným z hlavných vplyvov bol Steve Ray Vaughan. Myslím si, že je to aj počuť. Každý gitarista je v súčasnosti niekým ovplyvnený alebo inšpirovaný. Veľmi rád mám aj tvorbu Charlie Huntera, ktorá sa preniesla aj na mňa. Pokiaľ ale ide o rytmus a celkové ovládanie nástroja, tak to je asi nepriama práca Tucka Andressa. Čo sa týka Georgea Bensona, tak k jeho veciam som sa dostal veľmi málo, ale o to viac som počúval jeho nasledovníkov. Medzi ďalších, ktorí ma inšpirovali určite patrí Robben Ford, Buddy Guy, Jimi Hendrix, Robert Cray, ale aj Dave Matthews, ktorý patrí medzi najprogresívnejších gitaristov súčasného bežného mainstreamu.
Tvoj nový album Battle Studies vznikal dosť zvláštne, povieš mi niečo o tom?
Väčšinou som nahrával minulý rok, ale zvláštne je to, že som si prenajal dom v Calabasas neďaleko Topanga Canyon. Chcel som využiť vlastné pocity, ktoré človek prežíva na vidieku, chcel som, aby sa na album dostali tie zahmlené rána, západy slnka, rustikálna architektúra, ale aj nábytok, proste chcel som tam mať Kaliforniu, tak ako to videli predo mnou trebárs Don Henley, alebo Fleetwood Mac. A mám pocit, že to dopadlo veľmi dobre.
V skladbe Half of My Heart ti hosťuje mladučká hviezdička Taylor Swift. Prečo?
Je dobré podporiť aj mladé talenty. V prvom rade som popový muzikant a chcem osloviť čo najviac ľudí, preto som chcel svoju hudbu trocha okoreniť a tým pravým korením, hlavne pre spomenutú skladbu, bol ženský vokál. Mne sa páči Taylor, a tak som ju oslovil. Môžem hrať Wes Montgomeryho, či Van Halena, milujem Big Bill Broonzyho, alebo Charlie Pattona, ale nemám záujem hrať ich skladby, len využívam ich odkaz a implantujem ho do popovej hudby.
Ako sa vidíš vlastnými očami?
Som stále punkové dieťa a stále chcem napredovať a dostať sa ďalej, než som teraz. Ešte pár rokov sa budem venovať písaniu skladieb, potom stretnem ženu svojich snov a vtedy možno už žiadnu skladbu nenapíšem, lebo to bude nanič, budem šťastný a spokojný.
Martin Hoza
KDE JE TO SVETLO?
Where The Light Is je v celkovom poradí ôsmym, z toho štvrtým živým albumom 31-ročného amerického pesničkára a gitaristu Johna Mayera. Záznam koncertu z Los Angeles prezentuje Mayera v troch rôznych polohách. Po pesničkársky orientovanom akustickom úvode nasleduje jeho rock-bluesové trio a koncert vygraduje s osemčlennou poprockovou kapelou. Dvadsaťdva skladieb si poslucháči môžu vychutnať na 2CD alebo DVD.
Mayerova inštrumentálna zručnosť a schopnosť štýlovo čistej a rytmicky pregnantnej ponášky na hru Jimiho Hendrixa či S. R. Vaughana zaujala aj firmu Fender. V línii svojej najlepšej tradície vytvorila Mayerovi vlastný signovaný nástroj, ktorého kvality a zvukové odtiene Mayer priam ukážkovo prezentuje v triu spolu s ošľahanými veteránmi, basgitaristom Pinom Palladinom (ďalší hráč zo stajne Fender) a bubeníkom/vokalistom Steve Jordanom. John Mayer Trio má v repertoári pôvodné i prevzaté skladby, kde je inštrumentálnym plochám a technickej exhibícii venovaný podstatne väčší priestor, než v Mayerových popových pesničkách. Maximálna zainteresovanosť a nadhľad všetkých troch muzikantov prináša so sebou to najlepšie z amatérskej i profesionálnej sféry – radosť aj fortieľ.
John Mayer Stratocaster
K charakteristikám Mayerovho Stratocastra patrí vintage tremolo na šiestich skrutkách, päť vratných strún a dvadsaťjeden pražcov osadených do hmatníka z afrického palisandra s rádiusom 9,5“. To vypovedá aj o vzťahu Johna Mayera k tradičným americkým hodnotám. Jeho predstavy o frekvenčnom priebehu tónu sú zase zhmotnené v klasických, na mieru šitých SC snímačoch Big Dipper. Telo nástroja je z jelše, javorový krk má mohutnejší prierez v tvare C a uretanový lak zamatový povrch. Na odsadenej hlave s tvarom v štýle 50. rokov je jediný zrážač strún (string tree) umiestený v trochu väčšej vzdialenosti od nultého pražca. Gitara má plný tón s úbytkom na stredoch, ukážkovú dynamiku a čistotu podporenú rýchlou artikuláciou.
Martin Chrobák