Malý, sympatický človiečik, ktorý to na pódiu vie poriadne rozpáliť, ale aj byť decentne v pozadí a pomáhať spoluhráčom. To je jeden z mála slovenských džezových huslistov, Ľubo Šamo. Porozprávali sme sa o jeho inšpiráciách, začiatkoch aj o nedávno vydanom debutovom CD.
Si chlapec z Vranova. Čo ťa priviedlo k hudbe?
Do muziky som sa rovno narodil. Otec bol učiteľom na ĽŠU a zároveň hral na husle a saxofón. Mne sa tie husle tak zapáčili, že v piatich som sám od seba navrhol, že by som na ne chcel hrať. Najskôr ma učil doma otec a potom som absolvoval obidva cykly na ĽŠU. Veľkú úlohu zohralo aj to, že otec bol veľký diskofil, vlastnil veľa nahrávok vážnej hudby, džezu, ale aj Mariána Vargu. Do toho celého vstupoval aj môj strýko, ktorý tajne hral na basgitare. Bol sudcom a vtedy sudca nemohol hrať v nejakej kapele, tak si hral doma pre seba. On ma priviedol k hudbe šesťdesiatych rokov, ktorá pre mňa vždy veľa znamenala. Otec ma naučil počúvať aj rádio Devín, odkiaľ prichádzali zásadné nahrávky, ktoré ma formovali. Hudba na 33 obrátok, program, ktorý som stále počúval a nahrával. To bol jeden z hlavných zdrojov informácii.
Na Východe je liaheň dobrých muzikantov. Peter Lipa, Peter Breiner, Laco Deczi, Marian Čekovský, či v pope Marika, Katka Koščová, Peter Nagy alebo Ivan Tásler. Čím to?
Možno je to aj preto, že východ má harmonicky bohatý folklór. V iných regiónoch stačí pár akordov... Pozri sa, ja meriam 165 cm a hovorí sa, že malí muži hľadajú všade opätky a s Východom je to niečo podobné. Je taký zabudnutý a preto sme priebojnejší, dokážeme sa lepšie presadiť a pomáhať si.
Prvé stretnutie s džezom bolo teda na otcových nahrávkach. Kedy si začal vlastne uvažovať o tom, že budeš hrať džez?
Ja som sa vlastne dlho nešpecifikoval. Počúval som heavy metal rovnako ako vážnu hudbu, džez rovnako ako Mariana Vargu. Moje džezové začiatky možno začali v detstve, keď z rádia znel Louis Armstrong a ja som za dverami s detskou trúbkou tváril, že hrám tie sóla.
No a prvé ozajstné džezové pokusy? Paradoxne ma vlastne neovplyvnil žiadny džezmen, ale ten Eric Clapton, na ktorého som vtedy narazil na spomínanom Rádiu Devín v Hudbe na 33 obrátok. Ten Eric mal veľmi pekné a čitateľné bluesové frázy, ktoré som sa snažil napodobniť. Tak som sa cez blues dostal ďalej. V šestnástich som si naivne myslel, že som jeden z mála na svete, čo sa o niečo také pokúša, lebo som o džezových husliach vôbec nepočul. Potom som na tom Devíne počul Stephana Grappeliho a vtedy som zistil, ako to môže vyzerať.
Kedy si začal premýšľať o nejakej kapele?
Na vysokej škole bol jeden zlomový bod, ktorý ma ovplyvnil na celý život. Boli to hodiny harmónie u pána Liptáka. Bolo jedno, aký nástroj si študoval, aké harmonické cvičenie si napísal, musel si ho vedieť zahrať na klavíri. A to mi ohromne rozšírilo obzory. Začal som vidieť hudbu zvnútra. To poznávanie nekončí. Jednoducho, v hudbe sa dá vzdelávať ustavične. To pre mňa vytvorilo aj základ pre džezovú harmóniu. No a tam som sa stretol s chalanmi, ktorí vlastne ani nechceli hrať džezrok, ktorý sme vtedy hrali. Peter Adamkovič, terajší člen známeho AMC Tria, ktorý bol tiež členom kapely, o nejakom džeze nechcel ani počuť. Bol veľký fanúšik artrocku, ale džez priam neznášal (smiech). No a táto kapela si vytvorila vlastný autorský džezrokový repertoár, boli sme na škole veľmi populárni. Volali sme sa Ad Acta. Takto sme bez akejkoľvek pokory šli na prehliadku v rámci džezových dní do Žiliny. Tam nám povedali, že ak chceme niečo dokázať, treba sa vrátiť ku koreňom a hrať najskôr štandardy, ktoré sme, namôjdušu dovtedy nikto nepočuli. Pre mňa dokonca nejaké swingové frázovanie na husle bolo nepochopiteľné.
Kedy si začal spolupracovať s profesionálnymi džezmenmi?
Po škole sa naše cesty s Petrom rozišli. Mňa osud zavial do Martina a tam som raz v televízii videl koncert AMC Tria a skoro som odpadol, aký obrovský skok Peter urobil. Hneď som mu telefonoval a on mi povedal, že chodil na hodiny do Bystrice k Paľovi Bodnárovi. Vtedy som zistil, že bez toho to asi nepôjde, tak som si našiel Matúša Jakabčica a ten mi ukázal, ako na vec. Ďalej to už bolo na mne.
Musím ale povedať, že človek, ktorý mi asi najviac pomohol bol Jozef Dodo Šošoka, ktorý ma z toho Martina zdvihol za golier a vsadil ma do svojich projektov. Takto som si zahral s Ďurom Griglákom, s členmi Viena Art Orchestra a mnohými ďalšími skvelými hudobníkmi. Precestovali sme toho strašne veľa. Nezabudnuteľná bola aj spolupráca s Americkým spevákom a saxofonistom Monty Watersom. S ním som v Košiciach nahral aj živé CD, ktoré vyšlo len v Nemecku. A samozrejme spolupráca s AMC Triom.
Ľubo Šamo ako skladateľ. Ako vyzerá tvoj tvorivý proces? Ako píšeš?
Inšpirácia je vždy život. Inak sa to ani nedá. V džeze si nesadneš za klavír a nepovieš si „teraz napíšem niečo, čo ľudí chytí“, takto to nefunguje. Pokiaľ to tak niekto robí, patrí skôr do popu. Džez je slobodná muzika, a práve preto som si ho vybral na sebarealizáciu. Dáva mi obrovské možnosti vyjadrenia. Je to odraz života. Vždy som mal nutkanie napísať knihu. Musel by som ale pomenúvať veci, odhaliť ľudí okolo seba a na to by som nemal odvahu. A do tej muziky sa to zakomponovať dá.
Na vyjadrenie týchto pocitov musíš mať aj vnímavých spoluhráčov. Máš kapelu Ľubo Šamo Projekt. Kedy skrsla táto myšlienka, alebo potreba?
Kapela vznikla sama. Ja dodnes tomu celému nerozumiem. Ja som mal doma kopec napísanej muziky, len tá interpretácia mi pripadala veľmi náročná. Chce to väčšie nástrojové obsadenie a hráčov, ktorí vedia hrať. Myslel som si, že budem musieť osloviť nejakých muzikantov z Bratislavy, pretože TAM sa to celé deje. Raz, v máji 2013, som ale dostal ponuku na jeden obyčajný kšeft, kde bolo treba splašiť kapelu. Dostal som tip na muzikantov, ktorí dnes tvoria ĽŠP. Chalani, ako mi neskôr povedali, išli do toho s malou dušičkou, lebo v Martine som mal vraj povesť istej celebrity, ktorá spolupracovala s Monty Watersom, Dodom Šošokom a inými, takže mali takýto dojem. Ja som zase bol v rovnakom rešpekte pred nimi, lebo boli mladí a premýšľali úplne inak. Tak sme dali nejaké štandardy a nakoniec som vytiahol jednu svoju skladbu, ktorá vôbec nie je ľahká. Pre nich to bola výzva, išli do toho tak dravo, tak presvedčene, že to normálne dali. Odvtedy to funguje a som presvedčený, že to je presne to, čo som hľadal.
Pýtal si sa ešte na proces tvorby. Ja prinesiem na skúšku nejaký harmonický pôdorys budúcej skladby, ale vôbec neriešim rytmiku, lebo si nedovolím hovoriť basgitaristovi a bubeníkovi, aké linky tam majú hrať. Preto tá muzika vlastne mladne. Inak by znela ako z roku 1970, ale takto to chalani posúvajú k dnešku. Je to veľmi tvorivá robota a mňa stále fascinuje, čo na tej skúšobni vznikne.
S touto kapelou si nedávno nahral a vydal CD.
Áno. Sú tam skladby, ktoré som dlho v sebe nosil, ktoré vznikali vlastne v priebehu niekoľkých rokov a je v nich zachytený môj životný príbeh. Nemajú bežnú piesňovú formu. Striedajú sa v nich nálady, rytmy, tomu je prispôsobená aj minutáž. Keby som mohol, vôbec by som nedával skladbám názvy, lebo takto akosi podsúvam poslucháčovi, čo si má pod tým predstavovať, a to je mätúce. Chcem, aby si každý predstavil svoj príbeh, keď to bude počúvať. CD je pre mňa jeden veľký zázrak, ja som takú ambíciu ani nemal. Máme však veľmi dobre vybavenú skúšobňu a vďaka bubeníkovi, Maťovi Richtarčíkovi, ktorý je aj technicky veľmi zdatný človek, vznikali na skúšobni nahrávky. On vlastne spravil aj celú post produkciu. Strávil šialené hodiny pri mixovaní. Potom som sa skontaktoval s vydavateľstvom Hevhetia a Janom Sudzinom a upieklo sa to. On je ten vzácny človek a úplný šialenec. Podporuje veci, ktoré u nás nepodporuje nikto iný a s podmienkami, ktoré nie sú likvidačné, ba práve naopak.
Tak ti prajem v ďalšej tvojej ceste po džezových pódiách veľa úspechov a ďakujem za rozhovor.
JÁN GRAUS