Foto: Josef Karas
Kvalita Krylových piesní sa s časom nemení, ocenia ich ale aj budúce generácie? Bude ich zážitok z kryloviek bez kontextu doby rovnaký? Sotva! Vychutnajú si ho výnimočne naladení a otvorení jedinci, ale tá schopnosť zjednotiť neznámych ľudí, ktorí dôverne poznajú nie len slová piesní, ale aj pocity a frustráciu so svetielkom nádeje na konci, tá je zviazaná s dobou dnes už minulou a pre nové generácie väčšinou aj nezaujímavou.
Duch Karla Kryla je nehmotnou verziou jeho osoby a osobnosti, ktorá sa – podobne ako duch Václava Havla – pripomína v dnešnej dobe hlavne svojou neprítomnosťou, teda tým, že tu niekto ako boli oni citeľne chýba. Niekto so schopnosťou definovať etické hodnoty a stáť si za nimi bez okázalosti, aj za cenu vlastných obetí. Niekto so schopnosťou osloviť čímsi krásnym, hoci s pozadím dymiaceho horizontu.
Karel Kryl za svojho života, a pár rokov aj po ňom, pôsobil silne na mnohých ľudí, a preto si ho aj mnoho ľudí privlastňuje. Medzi nimi aj mnoho svojráznych vykladačov jeho odkazu. V podaní väčšiny z nich sa nám však Kryl javí ako niečo iné než ho sami poznáme. Tým sa jeho absencia a nenahraditeľnosť len potvrdzuje.
Vznikli dokumenty, ktorých autori vypovedajú viac o sebe než o Krylovi, alebo viaceré coververzie jeho piesní z ktorých by autor asi nebol potešený, a to ani z formy akou bol boli spracované a dvojnásobne nie z toho, kto ich spieva a aký svet reprezentuje. Kryla si dnes a v časoch nedávno minulých privlastňovali ľudia reprezentujúci svety, voči ktorým on sám vystupoval a brojil. My však vieme, že Kryl nepatrí ani fašistom či iným „vlastencom“, ani komunistom, ľavým ani pravým extrémistom a ani egomaniakom, ktorí pred všetkým o čom hovoria, píšu alebo filmujú, ponúkajú v prvom slede na obdiv svoj majestát. Kryl nepatrí ani mne, hoci som bol vyzvaný, aby som sa pripojil k posledným uvedeným a napísal o majstrovi svoju vlastnú reflexiu (z toho titulu, že on folk, ja folk a Marianovi, toho času v Prešove, to umožní lepší relax). Dobre teda, idem s kožou na trh a drevom do lesa.
Okrem toho že na Krylovi bol vzácny jeho postoj a umelecký spôsob akým dokázal básniť o veciach nepekných, nedobrých a spôsobujúcich bolesť tak, že to bolo krásne a vedelo sa to dotknúť priamo srdca, bola na ňom neopomenuteľná schopnosť ovplyvniť týmto svojím vysoko emotívnym spôsobom vyjadrovania mnoho ďalších ľudí - otvoriť brány ich vnímavosti a motivovať ku hre na gitare. Hoci sám v tomto smere extra nevynikal, na sile jeho výpovede to nijako neuberalo a ani iným nebolo treba veľa, aby mohli spoločne zdieľať pri jeho piesňach s jednoduchým doprovodom pocit z doby v ktorej žijú. Tá doba bola ubíjajúca, ale poskytovala ľuďom ostrovčeky, na ktorý sa mohli cítiť dobre a to aj vďaka Krylovým piesňam. Poskytol ľuďom platformu, na ktorej sa dokázali spojiť, čo už sa s jeho piesňami viac nezopakuje.
Môj prvý kontakt s Karlom Krylom sa odohral niekedy v druhej polovici 70. rokov, vďaka zástrčke umiestnenej z vonkajšej strany telocvične na školskom dvore 1. ZDŠ vo Zvolene. Tam sme sa stretávali ako tínedžeri, aby sme okrem vecí, ktoré by sa našim rodičom vôbec nepáčili, objavovali spoločne svet, z tých kanálov, aké sme mali vtedy k dispozícii. Občas na školský dvor niekto priniesol kotúčový magnetofón, ktorý sme zapojili do spomenutej zástrčky a púšťali si nahrávky Black Sabbath, Kiss, CSN&Y, Slade, Sweet, Bachman-Turner Overdrive (počúvaj ako tam kokce), Credence Clearwater Revival (kredence) a ďalších. Raz niekto povedal, že zajtra nám pustí niečo zakázané, čím navnadil našu pozornosť. Mysleli sme, že to budú pesničky plné vulgarizmov á-la tajné silvestrovské verzie hitov v podaní Ivana Krajíčka. Keď sa potom s magnetofónu ozvalo „Z rozmlácenýho kostela, v krabici s kujem jídla...“, alebo „Král do boje táh, do veliké dálky...“, boli sme trochu sklamaní. Veď čo už na tomto môže byť zakázané?! Otázka to bola správna, nie však v kontexte onej doby. Komunisti veľmi dobre vedeli, aký silný je Krylov nástroj a koho zabíja. To boli prvé momenty, kedy sa mi jeho hudba a poézia dostali pod kožu. To, čo sa tam dostáva a udrží silou tetovania, často vzbudzuje pri prvej ochutnávke skôr negatívne pocity, ale v človeku ako tak senzitívnom sa časom tie silné emócie akosi automaticky prepólujú tým správnym smerom. Keď som potom v nasledujúcich rokoch z otcovho tranzistoru VEF 206, v ktorom bola večne naladená Slobodná Európa, začul Krylovo pískanie ktoré bolo zvučkou jeho relácie, vyvolávalo to vo mne podmienený reflex očakávania, že sa mi opäť dostane porcia niečoho neslýchaného, správ z jeho imaginárneho obrazného sveta, ktoré tak verne vypovedali o tom našom reálnom, poznanom aj nepoznanom. Ocitol som sa s ním v šere rozmláteného kostola, vnímal som kontrast sto rokov starej špiny na zaprášenej ceste a desne veľkých bielych oblakov, spieval som s kamarátmi pár krokov od bordelu, zdravil cisára spolu s ostatnými pochodujúc na smrť, zatváral vrátka spolu s malým bračekom, ako vták Noh som šklbal polozhnitú slamu zo stohov, listoval stránkami dejín, kde sa obracal Marat vo vani (smrt bývá nehezká) a tlieskal páter Koniáš (i v dobe nedávno minulej sa zakazovali knihy aj hudba). To všetko kolorované zvukom štvavej vysielačky, alebo x krát prekopírovanej magnetofónovej pásky vytváralo obraz Mordoru, voči ktorému sa treba vyhraniť a zjednotiť.
Skúšal som si hľadať akordy všetkým týmto silným obrazom a atmosféram, až som aj vďaka nim objavil svoj vlastný svet, ktorý budujem dodnes. Píšem síce v prvej osobe, ale v malých obmenách za všetkých, ktorých Kryl svojou výpoveďou pomohol tak či onak aktivovať.
Karla Kryla som videl na niekoľkých živých vystúpeniach, ale nepoznal som ho osobne. Dostala sa mi tak iba silná správa o jeho duši vo forme esencie, od ktorej boli odfiltrované všetky kontroverzie, škriepky, nedorozumenia, názorové rozpory a – narozdiel od piesní, v ktorých bola skoro vždy aspoň štipka nádeje – jeho vnútorný pesimizmus z budúcnosti aj súčasnosti, ktorá bola síce lepšia než minulosť, ale ani zďaleka nie je taká dobrá, akú by sme si mohli predstavovať.
Asi ťažko by sa dal sprostredkovať majestát osobnosti tohoto malého muža nasledujúcim generáciám ktoré nezažili to, čo bolo neželanou inšpiráciou tohto barda so schopnosťou dotknúť sa duše svojich súčasníkov, ktorý však bol z rovnakého nezbedného materiálu, ako my všetci. Aby som nastolený pátos trochu odľahčil, spomeniem ešte jednu menej známu súvislosť medzi s vulgarizovanými pesničkami v podaní Ivana Krajíčka a Karolom Krylom. Po jednej svadbe na Liptove sa mi od miestneho muzikanta dostala do rúk páska s nahrávkami pesničiek s gitarou, v ktorých povedomý hlas spieval texty o tom ako do Čiech pritiahol v „Brandenburák, jenž měl strašne dlouhej … plášť a na Čechy měl velkou zášť“; prípadne o tom ako „rajcovala má panenka do Bavor, caria do Bavor a natrhla si (píp píp, cenzúra) u prdele o lavor, caria o lavor“ a iné podobné skvosty, na ktoré by som už dávno zabudol. Pripomenul mi ich až spolužiak, lesník z Podpoľania, na maturitnom stretnutí po 35. rokoch. Vravel, že si život spomína na časy našich letných aktivít a branných cvičení, kde som tieto menej známe krylovky s veľkým úspechom hrával. Kryl večne živý!
MARTIN CHROBÁK
napísané pre časopis .týždeň