Skupina Lavagance po desaťročnom pôsobení na slovenskej hudobnej scéne vydala nový album Halfway To The Grave. Pri tejto príležitosti sme položili frontmanovi kapely Marekovi Rakovickému niekoľko otázok. Rozhovor vznikol on-line, počas Marekovho pobytu v USA.
Ako vznikal váš nový album Halfway To The Grave? Na mňa pôsobí veľmi cieľavedome, necítiť na ňom nič zo Slovenska, nič z neho nevytŕča, cítiť, že detaily sú premyslené do bodky. Možno sa mýlim. Ako u vás prebieha proces tvorby piesní?
Piesne vznikali v priebehu piatich rokov, zaznamenávali sme ich demá a pri nahrávaní sme ich počúvali a vyberali z nich tie správne verzie. Keďže išlo o dlhší časový záber, sú tam zaznamenané rôzne emócie. V podstate sa piesne vyvíjali celkom prirodzene, priveľa premýšľania nad nimi sa nekonalo, skôr počúvanie a následné tvorenie. Náš nový album tvorí celistvú výpoveď jedného obdobia kapely, kedy sa stali rôzne udalosti a tu dostali priestor sa opäť odohrať. Myslím, že môžem povedať, že išlo o prirodzené uzatvorenie jednej dekády pôsobenia skupiny Lavagance.
Váš predchádzajúci album produkoval Eddie Stevens. Prizvali ste si aj k práci na tomto novom albume tiež nejakého producenta „zvonku“.
Teraz sme spolupracovali s viacerými koproducentmi, Maxom Šramekom z Little Beat, Petrom Krčulom a Olim Fillnerom z Folx a Tomášom Löbbom z Fresh Out Of The Bus. Pre každého umelca je dobre mať pohľad z odstupu a spomenutí producenti nám ho sprostredkovali.
Vystačili ste si pri nahrávaní s „kmeňovou“ zostavou Lavagance, alebo ste prizvali na spoluprácu nejakých hostí?
Mali sme tam, samozrejme, aj hudobných hostí, Maxo Šramek spieval v Rising Hurts, Daniel Kapitán v Make Me Smile, sláčikový kvartet v Rising Hurts nahrával Janko Kružliak a Spectrum Quartet, dychy aranžovali a nahrávali Jozef Chorvát, Samuel Šimek, Stanislav Ryban. S bicími nám okrem Róberta vypomáhali Martin Valihora, Jozef „Dodo“ Praženec a Martin Zaujec, s pianom Michal Kuric a Jakub Tvrdík. Perkusie nám v dvoch skladbách nahrával Tono Gúth, takže hostí sme mali nakoniec dosť.
Čo tento album znamená pre teba osobne?
Nový album je pre mňa isté uzavretie jednej životnej etapy. V rôznych úsekoch je v ňom zachytených asi šesť rokov života nás a našej kapely. Som rád, že sme to dotiahli až sem a chcem poďakovať chalanom a svojej žene za to, že stáli pri mne. Album je venovaný pamiatke môjho milovaného brata Peťa.
Páči sa mi váš nový klip, ktorý ste točili v Moskve. Existuje nejaký presný zámer prečo v Moskve?
S nápadom ísť točiť klip do Moskvy prišiel náš dvorný režisér Braňo Špako, ktorý chcel pôvodne točiť ľudí s extrémami, ľudí, ktorí jedia sklo a podobne. Keď browsoval na internete, našiel bláznivých Rusov robiť bláznivé kúsky a rozhodlo sa: ideme do Moskvy, prečo nie, aspoň niečo uvidíme. Zažili sme tam ale kultúrny šok, bolo tam tak krásne a cítili sme sa tak bezpečne, že sme sami neverili. Príjemní ľudia, ktorí vedeli presne kde je Bratislava, čo je Slovensko, vedeli celú našu históriu a brali nás ako svojich bratov. To sme nezažili nikde na svete. V spojení s tým nádherným mestom to bol pre nás veľmi silný moment a určite sa tam radi vrátime.
A ako ste sa pri tejto skladbe dostali k spolupráci s Danielom Kapitánom?
Daniel Kapitán je tiež „akcia“ Braňa Špaka, ktorý nás na neho upozornil, keď ho videl spievať niekde v Bratislave na ulici. Keďže ja nespievam r'n'b a počúvam Franka Oceana, bol som z neho natoľko unesený, že nám na novom albume spieva hneď v dvoch veciach.
Spomínam si, že vašu kapelu som začal registrovať v spojitosti s kapelou Cliché a Parou, s ktorými ste absolvovali šnúru koncertov. Ako to vyzerá s vaším koncertovaním v blízkej aj vzdialenejšej budúcnosti?
Hej, to bolo naše prvé turné na jeseň 2006 a dopadlo výborne: veľa srandy, veľa ľudí, dobré koncerty. Tam sme sa zoznámili aj s naším súčasným bubeníkom Róbertom Dandom, ktorý vtedy bubnoval s Cliché. Čo sa týka súčasnosti, odohráme festivaly a na jeseň budeme mať turné spolu s Prešporskými Junákmi.
Na stránke lvgncstudios.com som si pozrel celkom pôsobivý zoznam mikrofónov, ktorými disponuje vaše štúdio. Ktorým dávaš prednosť ako spevák a ako producent? Čo používaš na vystúpeniach ako spevový mikrofón?
Čo sa týka štúdiového spevu je to hlavne Telefunken CU 29 Copperhead a Neumann CMV 563, oba sú lampové a oba majú v sebe lampu Telefunken. Copperhead má Telefunken EF95/6AK5 a Neumann ec 92, ktorý znie ako starý U 47. Ja osobne používam hlavne Neumann, pretože môjmu hlasu dodáva attitude. Telefunken je viac neutrálny a zamatový, vhodný pre pop music, spieval na neho napríklad Adam Ďurica a Zuzka Smatanová, ale aj Majkovi Spiritovi sa veľmi páčil. Na live spev teraz používam Shure SM 58 Beta, má dobrý charakter a jasnosť, používal som aj Audix OM 6,5 aj 7, Sennheiser e845 Condenser, ale nakoniec som vždy skončil pri Shure Beta.
Čím snímaš aparát ako gitarista pri živom hraní a čím v štúdiu?
Live aparát snímame klasickou Shure 57, asi 2cm od stredu membrány, v štúdiu tiež 57, ale striedame ju s Heil PR30, keď chceme väčší room, tak ešte aj s ribbonom – používam obyčajný t.bone RB 500, ktorý spraví vždy správnu robotu.
Na videách ťa vidno s oranžovou lubovou gitarou, mohol by si nám aj o nej čo to povedať? Je to tvoja favoritka?
Tá gitara je Aria FA80 a je jedna z mojich najobľúbenejších, ktorú som používal dosť často na hranie live aj na nahrávanie do štúdia. Teraz mi ale pribudla Gibson Epiphone SG z roku 2001, tiež veľmi dobrý kus. Ešte mám Fender Jag-Stang, hybrid medzi Jaguarom a Mustangom, custom Kurta Cobaina, a tieto tri gitary na albumoch striedam.
Teraz tráviš čas v Kalifornii. Zbieraš tam nové podnety, relaxuješ alebo zdokonaľuješ jazyk, či je za tým niečo iné?
Doteraz sme boli v Kalifornii, Arizone a Nevade, mám so sebou dron s kamerou, takže veľa točím. Už sme však spolu s mojou americkou rodinou presunuli na Floridu, tentoraz sme veľa cestovali, veľa videli, a celkovo sme prešli deväť štátov, čo v tebe vždy zanechá určitú stopu. Pre mňa je to inšpirácia, jazyková, hudobná aj kultúrna.
Ďakujem za rozhovor!
DUŠAN PAPP