Repertoár skupiny Modus patrí do zlatého fondu slovenskej popmusic. Na jeho autorstve je podpísaný hlavne čerstvý jubilant Janko Lehotský, ale na tom, že sa jeho pesničky na prelome 70. a 80. rokov dostali do sŕdc vtedajšej mladej a strednej generácie majú zásluhu tiež interpreti Meky Žbirka a Marika Gombitová, ale aj ďalší speváci, ktorí Modusom prešli. Začiatkom ôsmej dekády to bol načas aj Marián Greksa.
Marián nastúpil do Modusu na jeseň 1983 a hneď po príchode sa zúčastnil nahrávania albumu Najlepšie dievčatá. Z neho pochádzajú hity Ja, ty a môj brat, Najlepšie dievčatá a Predajňa strateného času. Nasledujúci rok ako člen Modusu nahral album Každý niečo hrá. Ten už taký úspešný nebol.
Zostava Modusu v roku 1983 bola: Janko Lehotský, gitara Jirka Vana, basa Vlado Kassay a bubeník Ľubo Stankovský. Chýbal im sólový spevák. S myšlienkou získať Mariána prišiel Kamil Peteraj, ktorý ho už rok predtým lanáril do Modusu spolu s Andrejom Šebanom, vtedy ešte v Demikáte. Po rozpade Demikátu nakoniec získali Mariána, Andrej to odmietol. Greksovo pôsobenie v Moduse v septembri 1985 ukončil povolávací rozkaz.
Medzičasom uplynulo dole Dunajom veľa vody, ale na pesničky Modusu sa nezabudlo. Asi pred tromi rokmi sa zrodil nápad oživiť skupinu zloženú z pôvodných členov. A tak sa zrodil druhý Modus a zanedlho na to aj Modus Memory s Mariánom Greksom. Ako to vlastne bolo a aký je rozdiel medzi týmito dvomi skupinami?
Modus Memory band vznikol trochu ako truc-akcia reinkarnovanému Modusu s Balážom, Stankovským a Lučeničom, alebo sa mýlim?
Marián Greksa: No, trošku áno. Moja pôvodná predstava bola obnoviť Modus s pôvodnými muzikantmi (Lehotský, Stankovský bicie, Lučenič gitara a ja - Marián Greksa - spev a basa). Vybavil som pár koncertov. Ale spravili mi podraz, intrigou sa podarilo ma z tohto projektu vytlačiť. Lučenič prešiel na basu a gitaru prevzal Jano Baláž. Ale poznáte to, karma je sviňa: odohrali pár koncertov a pohádali sa s Lehotským. Vyhodili ho a zmenili filozofiu projektu: začali tvoriť nový autorský repertoár a Jano Baláž, keďže je zručný obchodník, si zaregistroval značku Modus. Ja som išiel za svojou víziou zahrať si staré dobré pesničky, ktoré mám rád a ľuďom sa dodnes páčia. Modus Memory má aj speváčku a vďaka tomu môžeme hrať pesničky, ktoré spievala Marika Gombitová a Ivona Novotná.
Aké vzťahy panujú medzi dvomi resuscitátormi jednej legendy? Požičali by ste si vzájomne v prípade výpadku niektorého z hráčov na záskok, tak, ako je to zvykom u iných revivalových kapiel?
MG: Ja by som s tým nemal problém. Napríklad som dohodnutý s Ľubom Stankovským, že keby môj bubeník Peter Gogola nemohol, tak ho zaskočí. Takže vzťahy sú normálne. Akurát na Lučeniča mám ťažké srdce, lebo on je pôvodcom tej nezmyselnej intrigy. Dodnes som nepochopil, prečo to rozbil. Pochopím, keď niekto niečo rozbije, aby z toho mal úžitok. Ale keď niekto niečo rozbije, aby z toho nikto nemal úžitok, tak to je dementné. Toto by som prosil uviesť doslova.
Ľudia majú značku Modus spojenú hlavne s Jankom Lehotským, ktorý ale nie je členom žiadnej z týchto formácií. Videl vás už hrať naživo? Ak áno, ako to okomentoval?
Netuším, ako by to komentoval. Závisí, v akom by bol stave. V istom stave býva veľmi vtipný (smiech). Vôbec by som sa nebránil tomu, že by si s nami zahral, naopak. Janko Lehotský je predsa nerozlučne spätý s Modusom a keď sa niekto „hrá“ na originálny Modus bez neho, tak je to nezmysel.
Nacvičujete s Modus Memory pôvodné pesničky Modusu notu po note, alebo si ich viac-menej interpretujete posvojom?
MG: Tá základná mustra je daná, ale v niektorých skladbách dávame taký málinko tvrdší feeling ako majú pôvodné nahrávky.
Prečo je potrebné oživovať nostalgické spomienky na to, čomu jedni hovoria zlatá éra slovenskej popmusic, iní zase socpop?
MG: Nie je to potrebné. Vôbec. Potrebné je najesť sa a napiť, aby si nezomrel. Moja základná myšlienka bola oprášiť pesničky, ktoré mám rád. Sledujem Mekyho Žbirku, ako brázdi haly po celom bývalom Československu a mne došlo ľúto, že Janko Lehotský, ktorý zložil toľko krásnych pesničiek, sa len „moce“ a nemá také rozsiahle publikum. A keďže sa mi to nepodarilo s ním, založil som Modus Memory, ktorý hrá všetky najväčšie hity Modusu. Po roku sa ukazuje, že to funguje. Zahrali sme zatiaľ dvadsaťpäť koncertov a odozvy sú veľmi pozitívne. Ľudia si radi prídu zaspomínať, zabaviť sa, zatancovať, dokonca aj mladí ľudia, ktorí tie veci až tak dobre nepoznajú. Sú to proste dobré pesničky. Tak prečo ich nehrať? To je, ako by si sa opýtal, načo je dobré hrať Beatles.
Kto sú členovia Modus Memory bandu a ako došlo k spojeniu hudobníkov z rôznych častí Slovenska?
MG: Muzikanti síce pochádzajú z rôznych častí Slovenska, ale okrem mňa žijú všetci v Banskej Bystrici. Keď som začal kapelu dávať dokopy, prvý v partii bol gitarista Martin Sabov, s ktorým hrám aj v inom projekte. Ten pritiahol svojho dlhoročného spoluhráča, bubeníka Petra Gogolu. On dohodil klaviristu, pre mňa dovtedy neznámeho muzikanta Iva Petríka. To je multiinštrumentalista, absolvent košického konzervatória. Okrem toho, že hrá výborne na klavír, dobre spieva a má veľmi silnú fistulu, vďaka čomu si môžeme dovoliť zahrať a zaspievať Pozhasínané.
Modus Memory má aj speváčku, skúsenú profesionálku Dagmar Rostandt. Má veľký hlasový rozsah a silný hlas, vďaka čomu môžeme hrať Vyznanie alebo Študentskú lásku. A pre prípad alternácie máme v zálohe mladučkú talentovanú speváčku Veroniku Čépeovú, vyštudovanú herečku zo Zvolena.
Keby mal každý z hráčov Modus Memory uviesť jednu z piesní Modusu, ktorá je jeho favoritom a zároveň ho aj nejako charakterizuje, ktoré by to boli?
Podľa akého kľúča ste vyberali repertoár pre Modus Memory band?
Marian Greksa: Hlavné kritérium je, aby to bola čo najlepšia pesnička, čo najväčší hit. Aby sa nám páčila. Máme v repertoári tridsať skladieb.
Pri akých príležitostiach a ako často ho hrávate? Na čo ľudia najlepšie reagujú?
MG: Modus Memory je koncertná kapela. Hráme po kluboch a na firemných akciách. Čo sa najviac páči, na čo ľudia reagujú? Na tie najväčšie hity. Všetci poslucháči s prekvapením počúvajú, ako Dagmar Rostandt zaspieva Vyznanie. To je taký „skúšobný kameň“ každej speváčky. Veľmi dobre ľudia reagujú na Sklíčka dotykov (Ja, ty a môj brat).
Súčasná hudba má mnoho podôb. Často sú to kvalitné pesničky, ale publikum už nie je tak zjednotené ako v ére pôvodného Modusu. Nie je to len hudbou, ktorá sa produkovala kedysi a dnes, no napriek tomu sa núka otázka – čo mali piesne Modusu čo dnešné kapely nemajú? V čom spočíva ich schopnosť tešiť ľudí aj po niekoľkých desaťročiach?
MG: Ťažko sa to porovnáva. Určite aj v dnešných časoch vzniklo pár skladieb, ktoré budú o dvadsať rokov evergreenmi. Ale pesničky Modusu majú jednu spoločnú vlastnosť: majú krásne melódie.
Prečo za socializmu kapely predávali desaťtisíce platní a vypredávali štadióny?
MG: Nebola taká dostupnosť zahraničnej, najmä západnej tvorby. Domáca tvorba mala tú výhodu, že ľudia rozumeli textom. Po osemdesiatom deviatom nás západná hudba prevalcovala skoro všetkých a trvalo desať – pätnásť rokov, kým sa ľudia nasýtili zahraničnej hudby a dnes sa opäť vracajú k pôvodnej slovenskej tvorbe.
Janko Lehotský patrí do pomyselnej Top Ten hitparády osobností slovenskej pop music, minimálne za posledných 30-40 rokov minulého storočia. Poznáš jeho umeleckú tvorbu aj ľudskú povahu. Ako by si ho charakterizoval?
MG: Janko Lehotský je veľmi rozporuplná osobnosť. Vie byť malicherný, ješitný, lakomý. Ale toľko krásy, koľko on daroval ľuďom v Čechách a na Slovensku, to sa podarilo máloktorému československému skladateľovi. Za to mu patrí obrovská vďaka. Chcel by som mu popriať, pri príležitosti jeho sedemdesiatky, aby ho nikdy neopustila jeho invencia a nech je stále v takej zdravotnej fyzickej a psychickej forme, ako doteraz!
MARTIN CHROBÁK, PETER GOGOLA