V letnej uhorkovej sezóne tohto roku sa na internete objavila kratučká správa: „Mimochodom, nový album Pink Floyd sa volá The Endless River, je labuťou piesňou Ricka Wrighta ... a je nádherný.“ Správa, ktorú by ste považovali za jednu z mnohých novinárskych kačíc keby jej autorkou nebola manželka gitaristu Davida Gilmoura. Po tom, ako správa začala byť preberaná všetkými svetovými médiami a vyvolala neutíchajúce diskusie v hudobnom svete, manažment kapely Pink Floyd správu potvrdil. Kapela, ktorá svoj posledný album nahrala v roku 1994 bola považovaná za už neexistujúcu, najmä po smrti zakladajúceho člena, klávesistu Ricka Wrighta († 2008). Následne sám David Gilmour potvrdil vydanie albumu s opisom, že sa jedná o prevažne inštrumentálnu až ambientnú hudbu pozostávajúcu z nedokončených nahrávok z obdobia nahrávania albumu Division Bell (1994). V tom čase totiž Pink Floyd zamýšľali vydať tento album ako dvojalbum, podľa vlastných slov mali k dispozícii viac ako 20 hodín rozrobenej hudby, ktorú žartovne pomenovali The Big Spliff . Žiaľ, čas a okolnosti uzamkli túto hudbu do trezorov a medzi fanúšikmi kapely sa z nej stal akýsi zlatý grál. Preto je pochopiteľné, že očakávania poslucháčov sprevádzali príliš vysoké nádeje. Po zverejnení pár sekundových upútavok na stránke kapely sa album ešte pred vydaním stal najkritizovanejším a zároveň aj najpredávanejším v histórii predobjednávok. Tak aký vlastne je nový album kapely Pink Floyd?
Predstavte si svet budúcnosti v ktorom ostane nažive posledný vzácny druh živočícha. Posledné správy o jeho výskyte sú spred dvadsiatich rokov a ľudstvu nie je známe kde sa tento posledný exemplár pohybuje a či je vôbec nažive. A zrazu sa tento posledný zástupca vyhynutého druhu objaví medzi ľuďmi a skôr než zahynie a upadne do zabudnutia, chce vyrozprávať svoj osud a históriu svojho plemena. Presne taký je tento album. Zjavil sa ako legendárny fénix, ktorý na sklonku svojho života chce poslucháča posledný krát previesť kľukatými zákutiami svojej histórie pripomínajúcej plavbu nekonečnou riekou. Obrazy okolitých krajín sa vám mihajú pred očami, zatiaľ čo vaša loď je unášaná prúdom rieky, ktorá sa nakoniec pomaly a takmer nebadane vleje do mora a splynie s ďalekým horizontom. Hudba Pink Floyd bola vždy skôr soundtrackom k poslucháčovej fantázii, jej čaro spočívalo najmä v sugestívnej atmosfére. Jedným z dôvodov, prečo je tento album čisto inštrumentálny (okrem záverečnej spievanej piesne) je aj fakt, že sa skutočne jedná o hudobné fragmenty, spoločné improvizácie alebo nápady na piesne. Avšak aj vďaka producentom (Phil Manzanera, Youth, Andy Jackson) album neskĺzol do trápneho comebacku rockovej kapely (akých je neúrekom). Album je vedome koncipovaný ako umelcov skicár s dôrazom na umelecký vklad klávesistu Ricka Wrighta, ktorého funkcia v kapele bola vďaka egu Rogera Watersa dlho podceňovaná. Až David Gilmour, rozľútostený jeho náhlou smrťou priznal, že esencia mágie ich hudby spočívala práve v klávesových partoch. Aj keď je album proklamovanou poctou Wrightovi, dvaja zostávajúci členovia (Mason & Gilmour) si boli vedomí, že tento album je skutočne poslednou rozlúčkou s menom Pink Floyd. Im patrí vďaka, že je to rozlúčka hĺbavá, bez pompéznych ambícií.
Prvé reakcie poslucháčov boli zmätené, negatívne a sarkastické. Žiaden hit pre rádiá, žiadny veľkolepý koncept á la The Wall? Áno. Práve v tom tkvie čaro tejto kapely. Každý album je absolútnym a neočakávaným prekvapením. Ktorá kapela by si dovolila toľko riskovať a vydať nahrávku s atmosferickými zvukovými plochami? Sťažnosti na koncept albumu sú neopodstatnené, album bol prezentovaný ako skicár a skutočne sa jedná o skice. Ale skice majstrov. Na výstave Michelangelových skíc sa nikto nesťažuje, že nevidí slávne fresky zo Sixtínskej kaplnky. Je pravda, že najviac táto hudba poteší skutočných znalcov kapely a jej histórie. Éterický úvod nahrávky sa plynule vleje do vesmírno-bluesovej improvizácie pripomínajúcej skladby z albumu Wish You Were Here (1974), následne nás prúd rieky odplaví k avantgardným zvukomaľbám albumu Ummagumma (1969) a ešte ďalej až k ére Syda Barreta a jeho skladbe Astronomy Domine (1967)... Ale nebudem prezrádzať dej tohto hudobného príbehu. Vnímavý poslucháč sa neubráni silným emóciám a nostalgii, pri skladbe Anisina sa možno len pousmeje nad Gilmourovou trochu gýčovou snahou napodobniť na klavíri Wrightovu skladbu Us&Them aby vzápätí pocítil zimomriavky z elegantných gitarových sól, ktoré viac ako k rockovej hudbe majú bližšie k spevu veľrýb alebo delfínov. K najemotívnejším častiam patria úryvky záznamu Wrightovho preludovania na obrovskom organe v Royal Albert Hall z roku 1968, občas sa dokonca objavia záblesky nápadov, ktoré neskôr vyšli na jeho sólovom albume Broken China (1996). Počas posluchu sa vyvarujte fragmentárneho počúvania, ako povedal David Gilmour pri nedávnom rozhovore: „Náš nový album nie je pre deti odchované na iTunes.“ Na album je vhodné sa pozerať ako na kostru obrovského dinosaura v múzeu; môžeme len nadchnuto fantazírovať, ako asi toto bájne prehistorické zviera vyzeralo v skutočnosti. Narozdiel od bývalej dinosaurej veľkoleposti je tento album intímnou a majestátnou rozlúčka s jednou magickou érou hudby. Bolo mi cťou zažiť aspoň jej koniec.
Marek Škvarenina
