Festival Pohoda tvorí už veľa rokov nezmazateľnú a prakticky nezrušiteľnú položku v mojom kalendári letných akcií. Nielen pre to množstvo spomienok a zážitkov, ktoré z neho robia až subjektívnu, citovú záležitosť ale hlavne preto, že je to miesto na ktorom najradšej nachádzam novú hudbu a stretávam sa s tou, ktorú už poznám.
Festival sa rozbehol veľmi príjemne a kvalitne už vo štvrtok - pre mňa osobne najmä koncertami kapiel Bez ladu a skladu, Monikino kino a Tricot. BLAS je skupina asi s najväčším počtom posledných vystúpení, ktorú poznám a to sa i na nich veľmi páči. Zabavili sme sa dosýta. Monikino kino som predým ešte naživo nevidel, ale Red Bull Tour Bus im svedčil. Užíval som si hlavne úspornosť vo výraze a lahodnosť v Monikiných pohyboch. Japonská rocková smršť pod názvom Tricot hrala tento rok na Pohode dokonca dvakrát, ale ja som usúdil že im ten "autobusový" stejdž sekne viac a tak som sa ostal kochať tou dravosťou a (japonskou) inštrumentálnou presnosťou. Pôžitok pre muzikanta.
Piatok som koncertne začal až podvečer a to vystúpením Saténových rúk - jedných z mojich obľúbencov. Ich úprimný, punkový prejav, jednoduché, ale silné texty a kde-tu parádna tancovačka (Kde mám bundu?) je uchu aj nohám lahodiaca zmes. Z úplne iného konca hudobného vesmíru zase bola Komara - inštrumentálna parádička tria fantastických inštrumentalistov založená na improvizácii a najviac pripomínajúca asi moderný jazz.
Hoci Pohoda nie je o headlineroch, ako sa často, s obľubou a vlastne pravdivo tvrdí, sú mená, ktoré v propagačných materiáloch k festivalu jednoducho neprehliadnete. Die Antwoord som si pozrel viacmenej len zo zvedavosti, keďže táto hudba nie je celkom moja šálka kávy, a show to bola rozhodne zaujímavá. Mohutný dav pred Bažant stage-om dokazoval že organizátori spravii po vôli veľkej časti návštevníkov. O niečo viac ma zaujímali nemeckí Einstürzende Neubauten, o ktorých som predtým počul iba z rozprávania. Industriálna, temná nálada ich hudby, ktorú dotváral nemecký jazyk a použitie všakovakých kovových predmetov ako hudobných nástrojov bola tak fascinujúca, že z pôvodného "idem sa len pozrieť" sa stala hodina a pol - teda celé ich vystúpenie. V piatok, resp. už v sobotu nadránom ma ale čakala ešte jedna nemecká kapela. Náhodne objavení Dyse predviedli niečo, čomu oni sami hovoria "new wave of noiserock" a na skoré ráno padla táto energická hudba veľmi dobre.
Sobota sa pre mňa začala (okrem výdatných raňajok, keďže gastroslužby sú na Pohode tradične na veľmi dobrej úrovni) tanečne. V NAY tanečnom dome sme sa s kamarátkou a mnohými ďalšími účastníkmi učili choreografiu piesne I've Seen It All od Bjőrk. Hneď na to som utekal do stanu literárneho stanu Martinus na Čau o piatej, kde som sa vyžil literárne, takže tieto dve každoročné "povinné jazdy" som mal za sebou.
Bjőrk som videl už dvakrát, ale vždy to bol samostatný koncert. K turné k albumu Vespertine bol pokojný, k Volte naopak, priam technoparty a preto som bol veľmi zvedavý čo to bude na Pohode. Čakal som mix pesničiek z jej najnovšieho albumu a starších hitov a presne tak to aj bolo. Koncert skôr na počúvanie než do tanca ubehol veľmi rýchlo a mne sa vďaka Pohode zase splnil jeden z mnohých hudobných snov. Zo sobotňajšieho večerného programu mi nedá ešte nespomenúť Korben Dallas, ktorí to skúsili so symfonickým orchestrom. Naranžované to bolo krásne, čo sa už žiaľ nedá tak celkom povedať o zvuku, ktorý trošku kazil ináč dobrý pocit z koncertu. Polnoc sme privítali na skvelej latino party, ktorá sa rozpútala pod Bažant stage-om a ktorú mala na svedomí skupina Les Ambassadeurs z Mali. A aby toho tanovania nebolo málo, tak sme sa, hoci v inom štýle, "dorazili" o druhej nadránom na Budiš Stage, kde nás rozhýbala slovenská klasika Le Payaco.
Tým sa zároveň aj končí môj výpočet toho, čo som na Pohode videl a čo som považoval hodné zmienky, keďže som toho, samozrejme, videl a zažil omnoho viac. Celý čas som si okrem hudby užíval komfortné služby a tiež počasie, ktoré sa nás tento rok výnimočne nesnažilo usmažiť zaživa. A už teraz viem, ako mnoho rokov predtým, že ak sa nestane nič nepredvídané, že sa nabudúci rok na Pohode ukážem znovu. Pretože to je festival, na ktorý sa dá spoľahnúť vo všetkom.
Peter Petiar Lachký
Foto Michal Babinčák