I tohto roku (2017 pozn. red.) ma mená účinkujúcich a istota skvelej atmosféry prilákali na Mikulášsky jazzový festival, ktorý sa stáva známym hudobným podujatím nielen na Slovensku, ale i v Európe. Okrem podpory domácej tvorby sa snaží dostať na Liptov aj slávnych hudobníkov z medzinárodnej jazzovej scény. Tohto roku sa konal v dňoch 28. 7. – 30. 7. 2017.
Program festivalu bol naozaj zaujímavý a bohatý. Začal sa workshopom hudobnej improvizácie, ktorý viedol známy slovenský jazzový saxofonista Nikolaj Nikitin. Ďalšími lektormi boli basgitarista Milan Mikulášových a bubeník Juraj Šušaník.
Na Námestí osloboditeľov v piatok program pokračoval koncertom jazzovej formácie AMC Trio a Ľudovej hudby Stana Baláža. Obe hudobné formácie spoločne uchopili ľudové piesne z horného Šariša a naozaj zaujímavo. Hudba, ktorá sa rinula z pódia, obsahovala živelnosť a priamočiarosť ľudových piesní, ale takisto jazzovú sofistikovanosť.
Navečer pokračoval program festivalu v Dome kultúry Liptovský Mikuláš. Keď som tam ešte pred koncertmi prišla, zaujali ma portrétne fotografie jazzových hudobníkov, ktorých autorom je „dvorný fotograf“ Pavol Staník a sú po celé leto vystavené v priestoroch baru a foyera na prvom poschodí.
Na 13. ročníku Mikulášskeho jazzového festivalu účinkovalo takmer 50 hudobníkov, z toho bolo 5 žien. Jednou z nich bola i mladá speváčka Ester Wiesnerová so svojím medzinárodným slovensko-rakúsko-nemeckým kvartetom. Ich vystúpenie mi pripadalo, akoby na pódiu zavial mladý svieži vietor. Ester Wiesnerová pôsobila sebaisto, srdečne a prirodzene. Také isté a navyše výborne znejúce boli aj jej spev a scat. Kapela hrala veľa vlastných vecí (Ester Wiesnerová je nielen speváčka, ale i autorka hudby a textov), no aj ľudové piesne v jazzovej úprave a zopár prevzatých skladieb.
Po prestávke prišiel zlatý klinec tohto dňa festivalu: koncert tria Emila Viklického s Miroslavom Hloucalom. Bolo to prvé vystúpenie trúbkára Miroslava Hloucala na Mikulášskom jazzovom festivale. Petr Dvorský je kontrabasista, ale do Liptovského Mikuláša chodí ako na klavír. Cyril Zeleňák hral na bicích väčšinou rezko a silno. Trúbka a krídlovka Miroslava Hloucala miestami akoby kričali od radosti, že si môžu zahrať na Liptove. Emil Viklický je vyštudovaný matematik a keď ho počujem hrať, mám dojem, že mu od prstov odletujú prinajmenšom integrály.
Došlo i na popolnočnú jam session. V rámci nej zazneli parádne improvizácie okorenené spevom Ester Wiesnerovej. Vychutnali si ich skalní fanúšikovia jazzu, ktorí ostali na festivale i v takú neskorú nočnú hodinu.
Na druhý deň program festivalu pokračoval druhým workshopom. Jeho témou bola príprava na nahrávanie v hudobnom štúdiu. Workshop sa mohol pochváliť hojnou účasťou a medzi účastníkmi a lektormi – hudobníkmi a producentmi Róbertom Pospišom a Martinom Sillayom - sa rozprúdila živá debata. Reč bola hlavne o základnej výbave štúdia a o technických podmienkach nahrávania, ale tiež o tom, aká je úloha produkcie a postprodukcie.
Na Námestí osloboditeľov sa potom konal koncert Pressburger Klezmer Bandu. Ich hudba bola pestrá a veselá a priam pozývala do tanca. Spievali v slovenčine i v jidiš, v skladbách sa striedali pomalé i temperamentné pasáže a speváčka Ivana Ecetová naplno predviedla svoj silný, veľký hlas.
V ten večer v Dome kultúry Liptovský Mikuláš ako prvý prišiel na rad projekt Tribute to Ján Cikker. Výnimočným ho robilo to, že práve v tento deň bolo 106. výročie narodenia tohto slovenského hudobného skladateľa. U tímu Nikitin – Pospiš – Sillay sme už zvyknutí na rôzne nadžánrové, experimentálne a avantgardné hudobné formy a to platí i pre tento projekt. Autori v ňom čerpali zo zborovej tvorby Jána Cikkera a z ľudových námetov a témou projektu je ničivá sila vojny.
A potom prišiel jeden z vrcholov programu, vystúpenie slávneho poľského jazzmana, ktorý sa inšpiruje i poľským folklórom: Zbigniewa Namysłovskeho so svojím kvartetom. Jeho „piosenki“, ako ich sám nazýval, boli krásne melodické, lyrické, ale aj plné improvizácií. Zbigniew Namysłovski sa obklopil šikovnými o generáciu mladšími hudobníkmi, ktorí hrali s chuťou a veselo. Celkovo z kapely sršala zohranosť a dobrá nálada.
V posledný deň festivalu sme na pódiu ako prvé privítali Kinga Głyk Trio. Kinga Głyk je napriek svojmu mladému veku (20 rokov) považovaná za najlepšiu poľskú basgitaristku. Hrá jazz, blues a funk a vydala už dva vlastné albumy. Trio ma prekvapilo svojím naozaj hlasným a rezkým zvukom, jeho hudba mala skutočne drajv. Mladistvá energia a virtuozita Kingy Głyk poslucháčov fascinovala. Jej otec Irek Głyk hral na bicích s veľkým elánom a Rafał Stepień hral na elektrickom klavíri i na krídle. Počas vytlieskaného prídavku Kinga Głyk sedela sama vpredu na pódiu a na basovej gitare hrala krásne melodickú skladbu „Tears In Heaven“. Bolo to odzbrojujúce a magické zároveň.
Budapeštianska hudobná formácia The Transform Quintet hrá melodický, pekne plynúci fusion s mnohými vplyvmi. Ich hudba sa pohybuje niekde medzi jazzom, elektronikou, world music a filmovou hudbou. The Transform Quintet hrali len vlastné kompozície. Výrazne pracovali s dynamikou a s tempom. Každá skladba v určitej chvíli kulminovala do stavu, keď všetky hudobné nástroje hrali naplno. Hudbu veľmi obohacovali kongá a rôzne perkusie a tiež rozličné elektronické zvuky, vytvárané napríklad na gitare.
A prišla bodka za festivalom a zároveň vrchol festivalu: Adam Bałdych Sextet. Adam Bałdych je vynikajúci poľský jazzový huslista, oceňovaný poslucháčmi i odbornou verejnosťou. Hneď v prvej skladbe ma zaujali rázne bicie a zvuk huslí, ktorý mi znel príjemne, hlboko a sýto. V ďalších skladbách husle hrali aj krásne vysoké tóny a bolo zaujímavé počúvať ich konverzácie so saxofónom. Adam Bałdych v jednej skladbe hral na renesančných husliach – väčšinou na ich struny brnkal prstami, až pri konci skladby prešiel na hru slákom. Prídavkom bola zimomriavková skladba Hallelujah od Leonarda Cohena, ktorú Adam Bałdych zahral sám a bola symbolickou rozlúčkou s jeho bratom a s festivalovým publikom. Bola to priam neskutočná, kozmická hudba.
Z Mikulášskeho jazzového festivalu 2017 som odchádzala s mnohými hlbokými dojmami Som rada, že toto podujatie pod rukami svojich organizátorov doslova rastie do krásy. Zásluhu na tom majú i všetci partneri, sponzori a podporovatelia festivalu.
Organizátori Mikulášskeho jazzového festivalu sa v editoriáli tohtoročného festivalového sprievodcu zamýšľali nad tým, čo je to jazz. Nie som hudobníčka ani hudobná teoretička, hovorím len to, čo cítim: jazz je duša, blues je srdce a hudba je (nielen) môj život.
RUŽENA ŠÍPKOVÁ