Tango slovenské podľa SLOVAK TANGO

História je učiteľkou života. To platí aj pre hudobné dejiny. Kto nepozná svoje dejiny... prednášky hádam stačilo. Zoskupeniu Slovak Tango nejde len o oprášenie farby večne zelených piesní. Pri ich interpretácii nezabúdajú na noblesu medzivojnového obdobia, no generačný nadhľad nad dedičstvom slovenského tanga nezaprú.

Slovak Tango (ST) majú na konte už dve nahrávky šlágrov z obdobia tridsiatych až päťdesiatych rokov. Z obdobia pred bítovou horúčkou. Z obdobia, keď spevák bol synonymom toho, ktorého šlágru. Z obdobia, keď pódium patrilo bigbandovej zostave. Z obdobia, keď texty boli presýtené zdrobneninami, sentimentom, folklórnymi témami, nad gramatickými rýmami si nikto nelámal hlavu podobne ako nad  ženským rodom v mužskom podaní... Toto krásne obdobie učebnicovo mapuje kniha Hudba, tanec, pieseň a hudobne Antológii slovenskej populárnej hudby (10 CD). Studnica slovenských evergreenov nie je nevyčerpateľná, ale na repertoár jedného zoskupenia bohatá.

Ozaj, prečo sa vlastne mladí hudobne študovaní chalani rozhodnú hrávať starú muziku s notovým rešpektom k originálu? Pri štúdiu na ňu chtiac - nechtiac narazí každý. Dokáže stará muzika inšpirovať natoľko, že mladí koncertní hráči nahrajú druhé CD? Reedície šelakových platní starú muziku nezachráni. Každá pieseň žije vďaka interpretácii, skôr či neskôr zľudovenej.  ST vedia presvedčiť, že stará muzika má „gule“ rovnako na nahrávke ako aj na pódiu. Akokoľvek niektorým piesňam tiahne k osemdesiatke, stále je to pop (nielen svojej doby), ktorý oslovoval masy a funguje aj dnes. Bratislava Hot Serenades nie sú jediným príkladom vo vernom spracovaní originálu. Aj ST si na pódium prizvú tanečníkov s choreografiou doby, aj výzorom a postojom kriesia niekdajšieho ducha elegánov.

Rozdiel je v počte hudobníkov, mierne energickejšom tempe oproti pôvodninám. Každý z kvinteta si prešiel so svojím nástrojom cestu od ZUŠky až po výšku. Za oprávnenú zmienku stojí repertoár súťaží a účastí na projektoch toho ktorého člena. Tváre ST nie sú neznáme neskôr narodeným, ktorí medzičasom (dúfajme) vyrástli zo Superstar. Zarezonoval v nej Peťo Račko (v r. 2007) i René Bošeľa (2009). Bošeľa (spev, gitara, viola) má víťazstvo v medzinárodnej súťaži frankofónnej piesne, v súťaži anglickej piesne organizovanej konzervatóriom, či prvenstvo na súťaží slovenských konzervatórií v hre na violu. Dominantnejším hlasom Slovak Tango je Zvolenčan Peťo Račko, ktorý naspieval pár piesní do rozprávok a seriálov, je členom zboru Štátnej opery v Banskej Bystrici. Skúsenosť chalanov je veľká a je zrejmé, že s presedlaním do rôznych štýlov nemajú problém. Sme zvyknutí na sentimentálnu, noblesnú a patetickú interperetáciu šlágrov z pred polstoročia.  Račko s Bošeľom majú pred pôvodnou verziou rešpekt, no drajv s príchuťou agresie a cynizmu nezaprú. V takom prípade by mohla byť zaujímavé spracovanie dueta Veselého a Vojtka Nerob si starosti Miško. Hudba budúcnosti?

Bolo by na škodu veci vyzdvihovať spev a nespomenúť, kto sedí za akordeónom, kto stojí za kontrabasom a kto má na svedomí husľové sóla. Prvé slovenské hity vychádzajú z ľudovej nôty. Ono slovenské ľudové v ST zdôrazňuje Polomčan Andrej Turčin.  K folklóru inklinoval od detstva a dnes je vyhľadávaným komorným hráčom. Dychovú sekciu šlágrov nahrádza akordeón Františka Kubiša. Kým husle podčiarkujú slovenské korene stariniek, akordeón zdôrazňuje európsku náladu tanga. tvrdí muziku aj v prípade tanga. Za kráčajúcimi kontrabasovými linkami je Milan Maťas. Momentálne pracuje aj ako zástupca kontrabasovej sekcie v štátnej opere v Banskej Bystrici.

Nové aranžmá trojminútových originálov pôvodnej dĺžke ani neubrali ani nepribrali. Pár sólo taktov navyše nikoho neurazí, skôr poteší, že nejde o otrocky do noty presne zahranú predlohu. Prerábky majú dušu a schopnosť osloviť. Oslovovať je koho. Úlohou coverov je pôvodný materiál nielen nanovo objavovať a vynášať na svetlo božie, ale i oprášiť jeho niekdajšiu česť a slávu. Prajeme chlapcom, aby s rozširovaním repertoára sa priamo úmerne rozrastalo aj jeho publikum.

 

jurai gonšor

Článok patrí k časopisu: