Schopnosť vytvoriť niečo krásne, z čoho prúdia emócie a energia aj k iným ľuďom je dar, ktorý máva aj druhú stranu mince. Senzibilným umelcom zvyknú sudičky okrem talentu pridať ešte čosi ďalšie, čo ich z eufórie, ako na rozhojdanom kyvadle, odvezie späť do druhého extrému – k depresiám, z ktorých hľadajú únik. Hovorí sa, že umenie vzniká v bolestiach. Svoje o tom vie aj Ville Valo, spevák a skladateľ fínskej rockovej skupiny HIM.
Po predošlom albume „Venus Doom“ ovplyvnenom Black Sabbath ste sa na CD „Screamworks: Love in Theory and Practice“ vrátili do kľudnejších, až popových vôd. Prečo?
Venus Doom bol akýmsi úkrokom vbok, bol to drobný experiment, čoho sme vlastne schopní, a dostal nás do nových neprebádaných teritórií. Že to bolo niečo iné, sa odrazilo aj na slabšom predaji ako pri predchádzajúcej doske „Dark Light“. My to však neľutujeme, lebo sme sa len držali vlastného umeleckého vývoja a takýto neortodoxný album jednoducho v našej tvorbe musel prísť. Teraz sme sa vrátili tam, kde nám to najlepšie svedčí, k tomu čo vieme najlepšie robiť. Niekto by nás mohol upodozrievať z vypočítavosti, ale nie je to tak. Robíme si čo chceme a teraz to cítime takto.
Ako by si teda charakterizoval váš nový hudobný materiál?
Je to už náš siedmy štúdiový album a myslím si, že na rozdiel od „Venus Doom“ ponúka príjemný, miestami energický manifest agresívneho hard rocku a popových melódií. Kombinuje sound drsných gitár a syntetizátorového zvuku rokov osemdesiatych s mojím prefajčeným barytónom skúmajúcim v textoch temné až tragické zákutia lásky. Skladby sú kratšie a je tu viac baladických momentov ako v minulosti. Sú trocha trpkosladké a smutné, ale stále sa pri nich dá tancovať a zabávať sa.
Novinka je dosť rôznorodá a má aj iný sound ako vaše staršie nahrávky. Prečo?
Je zvláštne, že pri novom albume vládla nielen v kapele, ale aj v štúdiu podobná atmosféra ako pri nahrávaní piateho albumu „Dark Light“ z roku 2005, ktorý z nás urobil hviezdy za veľkou mlákou. V oboch prípadoch som písal skladby v Helsinkách a v zimnom období, keď je krajina dosť ponurá a všade naokolo vládne melanchólia. Potom sme na nahrávanie albumu leteli do slnečného L.A. a to urobilo svoje. V jednotlivých skladbách na albume je cítiť taký jin-jang efekt. Spolu s naším producentom Mattom Squiresom sme tvorili v akomsi bikontinentnálnom procese. Ten má za sebou prácu s poprockovými Panic at the Disco, Taking Back Sunday alebo Boys Like Girls.
To on vytvoril taký hutný zvuk?
Matta som požiadal, aby na novom materiáli vytvoril taký veľký americký sound bicích, ktorý by doplnil syntetizátorový zvuk á-la Depeche Mode alebo Duran Duran. Aj sláčiky, či zvuk piana pochádzajú zo synťákov, presne tak ako v polovici osemdesiatych rokov. Matt a ja sme sa narodili v roku 1976, a tak sme vyrástli na rovnakej hudbe. Naša svätá trojica bola Depeche Mode, The Cult a Guns N´Roses.
Nedá mi neopýtať sa na texty...
V samotnej podstate je charakter textov na „Screamworks“ veľmi skľučujúci a nemožno si nevšimnúť istú náladovú mystiku, aj keď samotná hudba je trochu viac rozjasnená, ale stále vyjadruje beznádej. Malo by to zanechávať pocit, ako keď je niekto beznádejne tragicky zamilovaný. Navyše je to prvý album pri ktorého skladaní i nahrávaní som bol úplne triezvy a to výrazne ovplyvňuje konečný výsledok. Nikdy som nepísal skladby tak, že by som bol voči sebe tak sebakritický. Keď som mal len najmenšie pochybnosti, danú tému som viac nerozvíjal. A tak som strávil skladaním dvojnásobné množstvo času. A navyše ma to stálo veľa odriekania a množstvo energie.... ale neľutujem to.
Zmenil sa tvoj spôsob prístupu k hudbe a k životu tým, že si triezvy?
Pravdepodobne áno. Vrátil som sa späť do života z veľmi tmavého miesta. Teraz sa znovu učím žiť, a to bez alkoholu. Je to mimoriadne ťažké, lebo opitý si aj riadne citovo otupený a je ti všetko jedno, avšak triezvy cítiš všetko a so všetkým musíš bojovať. Si ako otvorený nerv. Snažím sa písať o zábleskoch nádeje, ktoré občas vídavam. Všetko je o mne, som ako umierajúci, vidím svetlo na konci tunela, len niekedy sa mi zdá, že je to len svetlo blížiaceho sa vlaku.
Ako sa teraz cítiš, myslím ako triezvy jedinec?
Abstinujem už od júna 2007 a bola to, a nakoniec ešte je, cesta utrpenia ktorá mi otvorila oči a je veľmi poučná. Niekedy je to ťažké, veď som v rockovej kapele, ale zatiaľ sa držím a odvtedy som nevypil ani kvapku alkoholu. S čistou hlavou vidím veci jasnejšie a podrobnejšie a nie tak rozmazané. Ale to ma bohužiaľ nemení k lepšiemu. V skutočnosti ma len vnútorná analýza osviežuje a otvára nové pohľady na tému láska, strata, radosť a bolesť, ktoré teraz pociťujem celým svojím JA. Teraz sa cítim čistý ako keď som mal štrnásť, dokonca mám záujem o rovnaké veci ako vtedy. Pred dvoma mesiacmi som mal rozhovor so svojou matkou a tá mi povedala, že len telo starne a nie myseľ. Vaše myšlienky a rozum ostávajú na takej úrovni na akú sa cítite, len s tým rozdielom, že máte skúsenosti. Človek stále robí chyby ale je dôležité, aby sa z nich poučil. A chyby z minulosti treba hodiť za hlavu a nie sa nimi zaťažovať. Netreba niesť svoj kríž stále so sebou, treba si aj oddýchnuť.
Povedz mi niečo o jednotlivých skladbách.
Niekedy zúri vojna vo vnútri každého z nás. Ten konflikt v sebe si musí každý nájsť a ustrážiť sám. A presne to sme chceli aj docieliť novým albumom. Už v prvej, zdanlivo optimistickej skladbe „In Venere Veritas“ sa ukážu rany, ktoré sa len ťažko uzdravujú. Mnohí ľudia svoje zlé spomienky len zamietnu pod koberec, ale nebojujú s nimi. To sú tendencie dnešnej ľudskej spoločnosti. A potom skončia v situácii, keď sa tomu už nedá vyhnúť. Netreba len zabudnúť, ale poučiť sa z vlastných chýb a neurobiť ich znovu. V tracku „Scared To Death“ hanblivo spievam: “I'm not afraid to say that I love you…any more than I used to be.”, potom je tu milostná óda „Katherine Wheel“, napísaná v štýle Iron Maiden, a ďalšie tragicko-romantické kúsky „Shatter Me With Hope“ a „The Foreboding Sense Of Impending Happiness”, ktoré vyvreli priamo z môjho vnútra.
Vzdal si sa nádeje, že raz stretneš osudovú lásku?
Samozrejme chcel by som pochopiť tajomstvo lásky a jej zložitosti. Skladbou, v ktorej túto tému rozoberám, je „Love The Hardest Way“. Text je odkazom na slávneho francúzskeho básnika Baudelaira, ktorého diela boli v jeho dobe považované za škandalózne. Niekedy nedávajú zmysel, alebo sú veľmi zložité, ale zároveň poetické. Baudelaire bol zvrhlík s podmanivým charakterom a jeho dielo zahŕňa rôzne aspekty jeho komplikovanej osobnosti. Pre mňa je láska ako Baudelaire v Braillovom písme. Je to matematická rovnica, ktorej výsledok nepoznám a som si istý, že ani nechcem poznať. Čo sa týka mňa, každých desať minút som plný nádeje, že jedného dňa to príde.
Aj v súčasnosti si užívaš rockerský bohémsky život?
V tomto som úplne obyčajný, nikdy som si nepotrpel na grupies, už len z toho dôvodu, že nie som schopný zobrať si dievča na jednu noc do hotela, pomilovať sa s ňou a potom jej povedať nech ide preč. Považujem to za veľmi urážajúce, hlavne pre ženy. A voľný čas? Koncentrujem sa na skladanie a písanie hudby a odkedy nepijem, stal sa zo mňa workoholik. Stále ma to ťahá k hudbe, v jednom kuse držím v ruke gitaru alebo vymýšľam texty. Byť v mojej blízkosti je teraz asi dosť veľké utrpenie.
Ešte raz sa vrátim k tvojmu alkoholizmu. Kedy si si uvedomil, že sa ti pitie vymklo spod kontroly?
Keď máš stres a zároveň rozpadávajúci sa vzťah na diaľku, tak ti neostáva nič iné, len piť. A navyše som chcel zistiť, kam až môžem v tom pití zájsť bez toho, aby som sa cítil zle. Až raz som si uvedomil, že hudba znamená pre mňa viac ako fľaša piva, ale to už som bol v takom stave, že som spával za stolom pri dôležitých rokovaniach. Teraz som rád, že som sa vzchopil, aj keď táto skúsenosť mala veľký vplyv na môj charakter.
Nechcel si niekedy skoncovať so všetkým, nenapadla ťa myšlienka na smrť, samovraždu?
Keď máš opicu, napadne ťa všeličo, dokonca aj myšlienka na samovraždu. Teraz už nepijem, ale stále veľa fajčím a to je predsa zámerný, premyslený a pomalý spôsob samovraždy, nie? Myšlienky na samovraždu mi pomohlo prežiť veľa bezsenných nocí, ale navzdory týmto myšlienkam sa nechystám odísť. Ešte mám čo povedať.
Posledná otázka. Počul som, že máš záľubu v tetovaní, dokonca, že ťa tetovala legendárna Kat Von D s manželom?
Moje prvé tetovanie sa datuje do roku 1998, keď som stretol jedného muzikanta v Helsinkách, ktorý bol zároveň umelec v odbore „tattoo“. On mi spravil toto malé srdce na pravom zápästí. Potom som sa rozhodol, že toho bude viac. S Kat Von D som sa stretol až pri nahrávaní „Dark Lights“ v kalifornskom Silverlake. Ja som jej prácu vtedy vôbec nepoznal, ale dohodli sme si stretnutie a ona začala pracovať na portréte fínskeho autora menom Timo Mukka. Pôvodne som chcel venovať celú pravú ruku všetkým autorom, ktorí ma inšpirovali, ale dostali sme sa len po neho, Baudelairea a Bukowského. Nakoniec som si dal na chrbát spraviť oči Edgara Allana Poea. Posledne som sa dostal k egomaniackemu Klausovi Kinskému, ktorého mám naľavo od pupka a na hrudi mám portrét surrealistickej filmovej producentky menom Maya Deren. Samozrejme, budem v tom pokračovať aj naďalej.
MARTIN HOZA