Ide leto a s ním prichádza sezóna letných open air festivalov. Tých je teraz ako maku. Niektoré sú dobré, s plnou výbavou a zabezpečením, niektoré sú slabšie, robené na kolene v nevyhovujúcich podmienkach. Jeden je však, aspoň pre mňa, výnimočný. Vrbovské Vetry. S Branuškom Jobusom sa poznáme veľmi dlho, ešte z polovice osemdesiatych. Vtedy kapely žili búrlivým životom, požívali alkoholické nápoje. Branuško jazdieval s kapelou na koncerty so starou škodovkou a na streche vozili truhlu.V tej truhle vozili gitary. Ale to nebola taká truhla, akú dnes vidíme na autách. Bola to seriózna drevená rakva. Tá potom bola aj súčasťou koncertu, keď z nej počas úvodných tónov kapely Karpatské Chrbáty Branuško vyliezol, chytil pripravenú karbobrúsku a začal brúsiť železnú tyč. Svietiace iskry lietali po celom pódiu. Koncertov nebývalo veľa. Vždy nás fascinovali hlavne tie pod holým nebom. Bolo to úplne iné ako hrať v zafajčenom klube. V polovici deväťdesiatych sa vrece s open air festivalmi roztrhlo. Hrať na takom festivale je snom každej kapely. Všetko je to však o dramaturgii festivalu a vy môžete len čakať, či vás zavolajú alebo nie. Ale veľakrát nezavolali. A tak Branuško mi raz, keď ešte požíval alkoholické nápoje, na jednom Mikulášskom koncerte v Trenčíne povedal: „Vieš čo Luboško? Spravíme si vlastný festival jaký sceme a budeme tam hrať s našima kapeláma a nebudeme sa nikomu prosiť aby nás volagde volali.“ Na ďalší rok prestal Branuško piť a v roku 2007 prebehol prvý ročník festivalu Vrbovské Vetry. Ďalšími otcami festivalu sa stali Whisky zo Slobodky a Maťo Višňovský z Chikiliki tua. Tento festival je najdlhší zo všetkých. Trvá celý týždeň, od pondelka sa po Vrbovom konajú vystúpenia všelijakých umeleckých telies, besedy a premietania filmov. Všetko vyvrcholí potom v sobotňajšom bláznivom programe nabitom kvalitnými kapelami a recesistickými podujatiami. Videli ste už niekde festival, ktorý sa otvára sprievodom alegorických fekálnych vozov, na ktorých sa po celom Vrbovom vezú organizátori festivalu vyobliekaní v slávnostných uniformách? Všetky tieto úlety majú na svedomí Branuško aj s pánom bratom Andrejom Budislavom. Samozrejme, že festival sa otvára obrovským vodovodným ventilom a zaspieva sa hymna miestnej multiorganizácie Kriak. Vzdá sa pocta jej preccedovi Húpaciemu koníkovi, ktorý na všetko dozerá na pódiu z čestného miesta. Do areálu je povolený vstup len dobrým ľuďom. V prestávkach medzi kapelami môžete vidieť dostihy na húpacích koňoch, ktoré organizuje CVAHAHUK (Celovesmírna asociácia húpačov a húpacích koní). Prebieha pretek Formula Nula. ktorý je najbezpečnejší na svete lebo jazdec sedí mimo kokpitu. Na pódiu môžete vidieť jedinú najväčšiu hajzlovú dychovku 13. Bataljon Minerála Jobusa, ktorej repertoár sa skladá len z dvoch piesní - základný program a prídavok. Musím povedať, že fúkať do hajzlovej trúby si fakt vyžaduje dychovú kondíciu. Vystupujúce kapely predstavujú Branuškove dávne idoly, plní si tam detské sny. Pražský Výběr, Stromboli, Jasná Páka a David Koller, Progres, Bez ladu a skladu. Pravidelne tu vystupujú aj domáce kapely Karpatské Chrbáty, Slobodná Európa Vrbovskí víťazi, Abusus, Chiki Liki Tu-a. Neodmysliteľnou súčasťou každých Vrbovských vetrov je každoročný krst novej Branuškovej knihy pre deti a nového CD jednej zo skupín v ktorej hrá. Keď sobota skončí, tak v nedeľu prebieha Upratéka. Návštevníci v rytmoch hudby upravujú areál festivalu, čo v tomto prípade je futbalový štadión. Poobede sa ešte koná slávnostný pochod k obelisku nad Vrbovým, ktorý predstavuje stred sveta a vesmíru s geodeticky vytýčenými súradnicami 0.0.0.
Tieto všetky akcie prebehnú pod taktovkou Andreja Budislava v slávnostnej rovnošate pod vlajkami a za tónov hymny multiorganizácie Kriak sa všetko skončí. Tak vás všetkých srdečne pozývam 14. júla do Vrbového na Vrbovské Vetry 2018.
ĽUBOŠ DZÚRIK
