Yes, I ❤ slovenský džez!

jazz

Hudba je zázračná. Vie potešiť, ale podobne ako alkohol môže povzbudiť aj k prejavom, na ktoré netreba byť hrdý. Hudbu sa často delí iba na dobrú a zlú, ale ľudia si vyberajú aj podľa iných parametrov. Čo počuť chcú a čo nie, čo majú radi a k čomu sa vyjadrujú opovržlivo až nenávistne - čo hejtujú. A tak by sa porekadlo o knižkách „povedz mi čo čítaš...“ dalo parafrázovať „povedz mi koho hejtuješ a ja si tipnem čo počúvaš.“ Napíklad, kto hejtuje „poctivú muzičku v štýle Iron Maiden“, ten bude pravdepodobne fandiť streamingu a vybavovaniu emailov na javisku, teda hudbe tvorenej pomocou digitálnych nožničiek a lepidla. Ďalší kto hejtuje Iron Maiden by tiež mohol hrať na gitare a spievať Aleluja. Ale neplatí to vždy, pretože ak niektoré individuality z košiara svojho hnutia označujú heavy metal za nástroj diabla na manipuláciu bezbranných ovečiek, asi sa iba boja konkurencie. Normálni veriaci majú dosť vlastného rozumu na to, aby si vychutnali koncert svojich obľúbencov bez ujmy na duševnom zdraví. Aby sme celkom nevybočili, uvediem ešte pár príkladov. Kto hejtuje world music, ten bude zrejme pravoverný folklorista dbajúci na čistotu žánru alebo rasy. Kto hejtuje blues, Lou Reeda, Živé kvety a pesničky postavené na texte, ten bude mať asi rád fusion, funk, „moderný“ jazz 80. rokov a iné inštrumentálne vyspelé, pre iných zas nudné žánre. Je celkom prirodzené, že kto má rád house alebo indie, nebude asi počúvať No name. V mnohých prípadoch sa ale jedná o paralelné vesmíry, ktoré nemajú žiadne styčné plochy. Príčiny hejtovania najčastejšie vznikajú tam, kde sa niečo deje proti vôli hejtera – napríklad hudba z rádia servírovaná spolu s jedlom, alebo ak je čohokoľvek viac, než je znesiteľné. Čo je pre niekoho pekné, tým druhý trpí a tak estetické cítenie, za ktoré si väčšina z nás môže sama, kreslí jasné hraničné čiary. Ale trecie plochy môžu vznikať aj pri spätnej väzbe, akou sú napríklad hudobné recenzie. Zaujímavé je, že citlivosť samotných muzikantov na kritiku sa výrazne líši podľa žánru ktorý hrajú. Pop, metal, rock, folk, alternatíva... Súdiac podľa reakcií v našom časopise, muzikanti a ich „fankluby“ sú väčšinou radi, že im niekto venoval pozornosť a zverejnil o tom svoj úsudok na fóre, ktoré má istú sledovanosť a úroveň. Veď najhoršia reklama je mlčanie. Ak sa ale pozeráme na výskyt reakcií na pomyselnom grafe, kde os Y predstavuje hysterické stavy a na osi X sú znázornené jednotlivé hudobné žánre, tak nad jedným z nich je výrazná amplitúda. Pritom sa nejedná o žáner ako celok, skôr individuality tu sústredené. Tento druh hudby vyžaduje istý stupeň vzdelania, cviku, know-how a s tým súvisiaceho sebavedomia. Už niekoľko desaťročí v ňom nejde ani tak o to ČO, ale skôr AKO. S tým zrejme súvisí i vyšší stupeň citlivosti na ďalšie krivdy, ako sú napríklad nevšímavé médiá. V prípade keď sú všímavé a nepochvália, tak to zas urobia vysoko neodborne. Ale ony vlastne tie médiá ani nie sú potrebné, lebo umelci sú tak dobrí, že ich Slovensko (s výnikou grantových dotácií) ani nezaujíma. Sami si to zahráme, sami si to vyúradujeme, vyplatíme, zasunieme do poličky k ostatným CD a sami si to vypočujeme aj pochválime. Moja odpoveď na otázku „povedz mi koho hejtuješ a ja si tipnem, čo počúvaš“, je v tomto prípade zrejmá: asi hlavne sám seba.

 

MARTIN CHROBÁK

Foto: Peter Konečný

Článok patrí k časopisu: