Pred pár dňami na knižný trh pribudla ďalšia publikácia mapujúca históriu slovenského bigbítu v ére šesťdesiatych rokov minulého storočia v Československu. Kniha „The Breakers – 50 rokov bigbítu“ čitateľa na takmer 150 stranách zoznámi nielen s históriou trnavskej bigbítovej skupiny, ale aj s atmosférou 60. rokov. Hlavní protagonisti príbehu – Peter „Bonzo“ Radványi, Marián „Mike“ Kramár, Marián „Ringo“ Remenár, Fero a Laco Bartošovci, Vlado Bielko, Fero Keszler, Miro Macko, Jendo Moravec (mimochodom strýko neskoršej plaveckej hviezdy Martiny Moravcovej), Tónovia Holbík, Šidlík a Uváčik a mnohí ďalší – sa prostredníctvom spomienok vracajú o päť desaťročí proti toku času, atmosféru tej doby dopĺňa množstvo historických dokumentov, obrázkov a čiernobielych i farebných fotografií.
BIGBÍT ŽIVOTNÝM ŠTÝLOM: Šesťdesiate roky 20. storočia boli obdobím naplneným neopísateľnou atmosférou neustálych politických a spoločenských zmien. Objavili sa odvážnejšie úvahy o demokracii, mladú generáciu nekompromisne priťahovali hviezdy americkej a britskej hudobnej scény. V tom čase ani „železná opona“ nedokázala zahatať vlnu Rock and Rollu a bigbítu, ktorá k nám prenikla zo západu. „Vtedy bol obrovský hlad po muzike. V tom čase vôbec nebola spotrebným tovarom, ale životným štýlom. Dlhé hodiny sme sedeli pri rádiu Luxemburg, aby sme nahrali dve skladby na magnetofón,“ spomína frontman skupiny The Breakers „Bonzo“ Radványi. Ďalší pamätník zlatého veku bigbítovej éry v Československu a „Bonzov“ spolužiak Jozef Šelestiak rozpráva príbeh o tom, aké peripetie so sebou priniesla móda dlhých vlasov po The Beatles; Alino Císar vidí v Rock and Rolle motív pre založenie bigbítovej skupiny: „Vyzbrojení magnetofónovými nahrávkami, vtedy dostupnými gramofónovými platňami, hudobnými nástrojmi a skromnou aparatúrou, sme sa odhodlali napodobniť naše veľké vzory.“
The Breakers sa zrodila na jeseň roku 1965 zlúčením bigbítových skupín Black Boys a Black White, jedným z impulzov bol i na tú dobu ojedinelý koncert v Bratislave, kde hrala celosvetovo známa kapela Manfred Mann. „Roman Vnuk, hľadajúc vhodné pomenovanie v anglickom slovníku, prišiel na názov The Breakers. Ten sa nám zapáčil najviac a potom sme ho spolu s ‚Bonzom‛ aj navrhli a presadili v novej skupine, a tak sme sa stali The Breakers, alias Lamači alebo Drviči,“ podčiarkuje Marián Remenár, ktorý neskôr priviedol klaviristu Mikea Kramára, mimochodom znalca arabčiny, pracujúceho dlhé roky v diplomatických službách.
DRVIČI VO VEĽKOM ŠTÝLE: Po prvom verejnom vystúpení skupiny v marci 1966 (ktorá nehrala iba cover verzie najmä britskej skupiny The Rolling Stones či amerického gitaristu Chucka Berryho, ale písala si aj vlastné skladby) sa im vstupom na scénu manažéra Fera Heinereicha podarilo preraziť do hudobného povedomia. A odštartovali skutočne vo veľkom štýle. „Z dnešného pohľadu je to až neuveriteľné, že sme hneď hrali na veľkých pódiách a naše prvé koncerty mali až tisícové návštevy,“ hovorí „Bonzo“. Spomína na nákladné auto, ktorým sa premiestňovali z koncertu na koncert, raz využili dokonca aj vojenskú sanitku odstavenú v hangári letiska. Pripomína i husársky kúsok, ktorý sa skupine podaril v rámci Modrej vlny, každotýždňovej relácie pre mladých, kde popri domácej muzike občas pustili aj niečo od The Beatles či The Rolling Stones. Aby sa do rádia vôbec dostali, spievali, samozrejme, po slovensky. „Na verejnej trnavskej nahrávke do rozhlasu sa nás redaktorka pýtala, čo budeme hrať. Vravím – Leto v meste. A potom sme spustili slávnu Summer in the city od americkej skupiny Lovin’ Spoonful. Išlo to naživo, takže všetci boli na druhý deň v škole ohúrení, ako sa nám podarilo zaspievať po anglicky v rádiu.“
„Brejkrom“ sa v roku 1970 ako jedinej nebratislavskej skupine podarilo dostať sa do finále súťaže beatových skupín, ktorá sa konala v bratislavskom „Véčku“. Tam ich oslovil rakúsky manažér, ktorý ich pozval na dvojdňový beatový festival s medzinárodnou účasťou vo Viedni. Tak sa The Breakers stala jednou z prvých slovenských bigbítových skupín, ktorá hrala v zahraničí – a vôbec na západe. To bolo v čase krátko pred ich tridsaťročnou prestávkou, ktorá nasledovala a skončila v roku 2001.
PO PAUZE COMEBACK: Ledva tlejúca bigbítová pahreba sa teda príchodom nového milénia znova rozhorela. Roku 2007 sa The Breakers zúčastnili veľkolepého koncertu Legendy 60 v bratislavskom PKO, prenos ktorého vysielala aj televízia; svoj autentický sixties beat ponúkli o rok neskôr aj v už spomínanom V-klube na krste knihy Slovenský bigbít. Roku 2011 hrali na Devíne ako predkapela súboru Eric Burdon & The Animals a aj keď to znie priam neuveriteľne, v roku 2015 si sériou špeciálnych koncertov pripomenuli päťdesiate výročie založenia, ktoré v týchto dňoch doplnila takmer 150 stranová publikácia mapujúca éru tejto legendárnej slovenskej bigbítovej formácie.
The Breakers napriek viacerým rozchodom dokázali prekonať všetky nástrahy i krízy a ako Fénix sa pozviechať a pokračovať v produkovaní hudby, ktorou aj dnes dokážu zaplniť väčšie sály či námestia, a to nielen staršími fanúšikmi z generácie zlatých šesťdesiatych rokov, ale aj ich potomkami (vrátane autora tohto článku)... Päťdesiat rokov - a v prípade samotného „Bonza“ sedemdesiatka – je síce relatívne dosť dlhý vek, avšak dojem, že by sme v prípade The Breakers i jej frontmana mali byť (čo i len v krátkej budúcnosti) svedkami konca písania ďalších kapitol ich bigbítovej histórie, je určite mylný. Ich príbeh sa totižto ešte zďaleka neskončil...
Andi Ray Haverda
ZOSTAVOVATEĽ KNIHY – Spevák, gitarista (resp. dobrista), textár, hudobný publicista, frontman formácií The Breakers a Bonzo & The Resonators, Bluesman roka 1996, v neposlednom rade zakladateľ medzinárodného hudobného festivalu Dobrofest Trnava (1992) i Slovenskej bluesovej spoločnosti (1993). Patrí k neprehliadnuteľným osobnostiam Trnavy, je jednou z veľkých postáv histórie československej a slovenskej hudobnej scény. Jeho prezývka je podľa legendy odvodená od Johna Bonza Bonhama, bubeníka skupiny Led Zeppelin; i keď „Bonzo“, veľký showman svojich koncertov, sám s humorom tvrdí: „Od mladosti bonzujem, preto mi to prischlo. Kedysi som bonzoval dokonca aj v rádiu a na koncertoch na muzikantov!“