Keď som v polovici 90. rokoch začal profesionálne pracovať ako moderátor a redaktor v Rádiu Ragtime (relácia Powerstation), tak som Rammstein bral ako príjemnú skupinu na divokejšiu rockovú zábavu. Jednoduché hudobné vzorce v tempe a rytme polky (polku ako rytmický základ využíva veľa rockových skupín), temné kontroverzné texty o násilí a mohutné riffy ma zaujali, ale v tom množstve nových skupín a nastupujúcich rockových a metalových žánrov, predovšetkým všadeprítomného grunge, nu-metalu a hardcore-crossoveru, akosi nebola ich ranná tvorba až tak výrazná.
V roku 2000 som nastúpil aj na dráhu rockového dee-jaya a odskúšal som si ako metalová hudba pôsobí na zábavychtivého poslucháča. A tam už Rammstein jednoznačne víťazili, najmä skladba „Du Hast“ spojená s polnočnou ohňovou show (horiaci barový pult a často aj chrlenie ohňa) sa stala vo viacerých rockových podnikoch legendárnym vyvrcholením večera. Ja ako priaznivec extrémnejších metalových žánrov, som sa na prvý živý koncert Rammstein nechal „zlákať“ mojou priateľkou (veľká fanúšička skupiny) až v roku 2012 na zimnom štadióne v Bratislave. Odišiel som z neho nadšený a stal som sa aj veľkým priaznivcom skupiny a jej tvorby. Od tej doby som už systematickejšie sledoval cestu ku sláve a hudbu tejto pozoruhodnej skupiny pochádzajúcej z územia bývalej socialistickej DDR. Tvorba Rammstein ma začala stále viac zaujímať - vždy ma bavilo hľadanie hudobných a kultúrnych súvislostí a v prípade tejto skupiny sa tých pozoruhodných dá nájsť veľmi veľa. Prišiel rok 2023 a konečne som sa zúčastnil (spolu s rovnakou priateľkou, dnes už životnou partnerkou), môjho prvého „open-air“ koncertu Rammstein.
Privítal nás distopický postapokalyptický svet. Výtvarná inšpirácia kultovým filmom „Metropolis“ Fritza Langa z roku 1927, sa nedala prehliadnuť. Pre mňa, ako odborníka aj na architektúru a výtvarné umenie (to som vyštudoval), sa rovnako nedal prehliadnuť ani vplyv nemeckého umenia 30 rokov, najmä diela režisérky Leni Riefenstahl (jej práca so svetlom a fascinácia tmou) a architekta Alberta Speera, grafického dizajnu Bauhausu a nemeckých expresionistov - jednoducho medzidvojnové Nemecko obdobia 20-30 rokov v esencii. Píšem o estetike, nie o ideológii. Odozva a parafráza celých pohnutých dejín Nemecka s ich často kontroverznými, či vyslovene pompéznymi, heroickými, až gýčovými prvkami, ale aj fascinácia estetikou strojov a mechanickými formami v nemeckej kultúre (v tom období aj v ruskej kultúre) sa objavuje v pripade Rammstein najmä v ikonografike, videoklipoch skupiny a rovnako v pódiovej scénografii. Výrazným akcentom pódiových vystúpení sú aj odkazy na „dekadentné“ obdobie celosvetovo známej umeleckej scény v Berlíne 20-30 rokov, povestných kabaretov, travestie show, erotických až morbídnych performancií, a najmä „amorálnych“ provokácií, ktoré tak nacisti ako aj komunisti tých čias nenávideli.
Začal koncert - napriek tomu, že si myslím, že zážitok z toho všetkého sa nedá opísať a je nevyhnutné ten komplexný účinok pocítiť na vlastnej koži, pokúsim sa o niektoré postrehy. Gigantickú scénu som už opísal (70 kamiónov ju doviezlo spolu so zvukovou a svetelnou technikou). Myslím si, že svojou výškou a veľkosťou nemá dnes obdobu na celom svete u žiadnej hudobnej skupiny.
Lenže to nás ešte len čakala svetelná a ohnivá smršť. Dokonalé svetelné a zvukové efekty (plamene, lietajúce raketky, plameňomety, záblesky a výbuchy), na sekundu presná prezentácia pyrotechniky a batérií svetiel v rozsahu a intenzite, ktorá vyráža dych a núti diváka k hlasnému obdivu.
Od vystúpenia v roku 2012, aj s prihliadnutím na skutočnosť, že vtedy sa koncert odohrával v hale, sa repertoár efektov rozšíril, sú technicky náročnejšie a ich synchrónne pôsobenie s hudbou je dnes na hranici úplnej dokonalosti. To najlepšie z pyrománie, čo môžete vidieť aj fyzicky cítiť až vo vzdialenosti 200 metrov od pódia (môžu za to aj veže s plynovými horákmi umiestnené aj v priestore divákov). Pozoruhodná je výťahová plošina, na ktorej sa spúšta skupina z možno 30 m výšky na začiatku a odchádza na konci koncertu.
Viacerým divákom chýbala obľúbená veľkoplošná projekcia, ktorá bola, podľa mňa, práve kvôli umeleckému komplexnému vyzneniu celého predstavenia skupinou úmyselne minimalizovaná, aby neodpútavala pozornosť od celkovej kompozície scény s jej efektami. Jednoducho takto si predstavujem zážitok z veľkofilmu v 3D, aj s celotelovými senzormi, o sluchu nehovoriac.
Ďaľším prekvapením bola hudba a jej živá prezentácia. Rammstein sa posunul ku kompozične komplikovaným skladbám. Stále je tam priamy „tanečný direct drive“ ale už nie je celý čas taký priamočiaro dominantný. Stále je tam cítiť vplyv nemeckej EBM scény 80 rokov (Kraftwerk), ale len ako inšpirácia. Kompozície sú zvukovo viacvrstvové s výraznejším vplyvom elektronických nástrojov až v symfonickom aranžmáne. Rammstein sa stali metalovými „symfonikmi“. Okrem elektroniky je počuť aj väčší dôraz na postupy a zvuky známe z industriálneho metalu v novom rammsteinovskom kabáte. Množstvo lyrických pasáží a skladieb v pódiovom prevedení ma tiež prekvapilo. Často prvoplánová lyrika zo začiatkov skupiny, sa posunula k vážnejším a komplikovanejším témam a melódie skladieb nesú znaky toho najlepšieho, čo z nemeckej piesňovej tvorby poznáme v klasickej hudbe - a div sa svete, z dynamiky koncertu a nadšenia divákov to celé napodiv nič neubralo. Ľudia spievali texty aj najnovších skladieb spolu so skupinou.
Skladby boli hudobne precízne prevedené, strojovo presné, bez falošných tónov a rytmických nedokonalostí, takmer v štúdiovej podobe akú poznáme z nahrávok. Pri toľkej nevyhnutnej synchronizácii celého komplexu techniky s hudbou, na improvizácie nezostalo takmer miesto, ale pri hudbe Rammstein to nevadí. Zvuk v priestore bol perfektne vyvážený, homogénny a mimoriadne dynamický. Naviac bol dobre a detailne počuteľný takmer na celej ploche aj tribúnach.
Dramaturgia koncertu mala klasické členenie, s mnohými postupmi a prvkami známymi z divadelných predstavení a bola veľmi invenčne zostavená tak, aby udržala pozornosť poslucháča od vypätých mohutných riffov typicky rammsteinovských skladieb, pasáží „lyrického oddychu“ či klavírnych a elektronických medzihier až po burácajúce finále. Povedal by som, že celý koncert mal až takmer dramatické divadelné členenie na dejstvá. Okrem stálych a nesmrteľných hitov, vynikli skladby z nového albumu Zeit, podľa mnohých odborníkov umelecky najlepšieho od čias albumu Mutter. Všetko, staršie aj novšie, bolo namixované vyvážene navzájom.
Jednoducho pre mňa večer plný pozitívnych pocitov, miestami až intelektuálnej radosti z nečakaných kultúrnych a umeleckých súvislostí (už nemám na skákanie v kotli roky, určite som na koncerte patril medzi vekom najstarších divákov). No predovšetkým bol to mimoriadne emotívne silný hudobný a vizuálny zážitok. Vizuálna zložka je totiž v prípade tejto skupiny jej integrálnym originálnym znakom, rovnocenným s hudbou.
Ak poslucháč pozná a počúva hudbu Rammstein zatiaľ len z platní, či iných medií, nie je to komplexné posolstvo, ktoré nám chce skupina svojím umením sprostredkovať a zdeliť. Je málo skupín, u ktorých je vizuálna zložka taká dominantná. Nakoniec tá pódiová prezentácia ich kedysi v začiatkoch, ako neznámu a ešte k tomu nemecky spievajúcu skupinu, preslávila práve v Amerike.
Už rozumiem tomu, prečo mnohé najvýznamnejšie hudobné a kultúrno-spoločenské periodiká označujú koncerty Rammstein ako „najlepšie predstavenie na svete, čo môžete, nielen v hudbe, naživo v dnešnej dobe vidieť“ dokonca ich umiestňujú aj pred slávny festival Burning Man.
Rammstein dozreli a stali sa legendou a velikánmi metalu. Sú to postmoderní, miestami až „dekadentní“ apokalyptici s uceleným multiumeleckým konceptom, prejavom a tvorbou. Preto sa stali zaslúžene kultom.
BOHUŠ KRAUS
Foto (zdroj): www.rammstein.de
