Ana Popovič, bluesová gitaristka a speváčka pôvodom zo Srbska, patrí v súčasnosti k hviezdam bluesového neba, ktoré si svoj rešpekt vybojovali aj v krajine, ktorá je kolískou tohto žánru. Ana žije v Holandsku, ale nahráva a účinkuje hlavne v U.S.A. Vystupuje na pódiách, pod ktorými nie je neobvyklé ani niekoľkotisícové publikum. Jej albumy atakujú vysoké priečky v rebríčkoch predajnosti. Anina hudba sa dá označiť ako moderné elektrické blues s prímesou rocku, fusion a soulu. Odkaz veľkých osobností týchto žánrov sa v nej dopĺňa s osobitou interpretáciou a pôvodnými témami jednej z najelektrizujúcejších gitaristiek súčasnosti. Ana má výhodu, že upúta pozornosť ako atraktívna žena. Ale zároveň si ju dokáže udržať viac ako hudobníčka s veľkou zásobou riffov a pódiovej energie.
Američania si svoju hudbu vážia
V októbri sme mali možnosť vidieť jej vystúpenie aj na Slovensku. Odohralo sa v rámci série koncertov Rock v múzeu, ktoré v Podunajských Biskupiciach organizuje Marcel Juck a zaslúži si, aby mu za túto iniciatívu niekto poďakoval. (Marcel vydrž, dobre to robíš!)
Jedno z posledných open-air vystúpení tejto jesene sa odohralo na nádvorí Múzea obchodu, pravdepodobne v komornejšej atmosfére, než na aké je Ana Popovič zo sveta zvyknutá. Ako predskokan vystúpil Milan Konfráter so svojím bandom. Pri mojom oneskorenom príchode kapela už hrala a sýty elektrický zvuk v určitých momentoch budil dojem, že na pódiu práve účinkuje hlavná hviezda večera. Repertoár sa skladal zo štandardov. Bola počuteľná radosť z hudby, ale aj občasné drobné záváhania v kapele. Napriek tomu po sebe domáci zanechali celkom dobrý, sympatický dojem.
Keď na pódium nastúpili Anini medzinárodní spoluhráči, ukázalo sa, že profesionálna rytmika má predsa silnejšie baterky a nekompromisnejší prístup. Basgitarista Roni Jonker oživoval publikum svojimi groovmi aj extatickými pohybmi za nástrojom, bubeník Stéphane Avellaneda hral presne, jednoducho a dynamicky, klávesák Michele Papadia podfarboval celok organovými zvukmi alebo vyhrávkami clavinetu. Keď bolo treba, ozvali sa aj zborové vokály s energetickým účinkom dychovej sekcie. Anin ostrý hlas a priamočiary gitarový zvuk odovzdávali energiu načerpanú z rytmiky priamo do publika. Často hrala so skleneným bottleneckom. Na pódiu striedala dva Stratocastre: 1960 Relic Custom Shop s bielym telom a palisandrovým hmatníkom aj červený Stratocaster reissue 1957 s javorovým hmatníkom. Dve hlavy Marshall, aktívna JCM 900 a záložná JCM 800 boli položené na jednom 4 x 12“ kabinete. Anin pedalboard obsahoval ladičku Boss TU2, otlčené pedále chorus Boss CE2 a modifikovaný Ibanez Tube Screamer TS808. Trio krabičiek dopĺňal už iba wah-wah pedál Vox V846, iné ani nebolo treba.
Kapela hrala väčšinou svižne, ubrala iba miestami, aby mohla Ana z tichších pasáží prešpikovaných gitarovými lahôdkami vygradovať svoje lead pasáže zase do maxima. Ale nesólovala len ona. Neposedný basista Roni svoje exhibičné sklony uplatnil v pesničke Change My Mind parádnym basgitarovým sólom plným citácií, ktoré nebolo iba o technike, ale aj o komunikácii s kapelou a publikom. Potom Ana ohlásila titulnú skladbu nového albumu Unconditional a pochválila sa jej úspechmi v U.S.A. Pomerne vypočitateľné hojdavé blues sa páčilo aj v Podunajských Biskupiciach. Pesnička patrila k tým, ktoré by si po jednom vypočutí trúfol vymyslieť snáď každý, no pred Anou sa to ešte nikomu nepodarilo. Nasledovala inštrumentálna pocta jednému z jej hrdinov. Pomalšia skladba s organovým podmazom, jednoduchou, ale neotrelou harmóniou, bola vďačným podkladom pre improvizácie v duchu Stevie Ray Vaughana s pekným čistým tónom, neskôr gradujúcim, až pinkfloydovsky exaltujúcim, no stále iba s poloskresleným tónom. V závere dynamika poklesla, zopakovalo sa kolečko s čistým zvukom a príjemný sentiment zalial dušu bluesového diváka. Nasledovalo predstavenie kapely. Škoda, že nás Ana nepotešila aj slovansky spriaznenou srbštinou, ktorá by aj v nás posilnila hrdosť na jej úspechy vo veľkom svete. Svojou angličtinou však len potvrdila, že doma je viac vo svete, než na Balkáne. Neskôr v rozhovore sa priznala, že angličtinu mieša aj do svojich moderátorských vstupov počas vystúpení v rodnom Srbsku. Koncert bol dlhý tak akurát a zaobišiel sa bez prídavku, lebo Ane už bola zima a ako v záverečnej reči spomenul organizátor Marcel, aj občania Biskupíc nás podporili svojimi telefonátmi. S Anou sme si potom jeho prostredníctvom dohodli rozhovor, ktorý vám tu ponúkame ako prídavok k reportáži.
Aká hudba vás zaujala v detstve?
Odmalička to bolo hlavne blues. Otec mal doma veľkú zbierku nahrávok, kde mali miesto všetci velikáni ako Bukka White, Elmore James, Robert Johnson, 3 kings (Albert, B.B. a Freddie King, pozn. red.) Stevie Ray Vaughan, Albert Collins, Buddy Guy, Junior Wells atď. Tá hudba mi znela úplne prirodzene. Žiadnu srbskú hudbu sme vlastne ani nepočúvali, vždy to bol iba americký blues a rock.
Uvažovali ste niekedy aj o inej životnej profesii, než je tá hudobná?
Gitara ma priťahovala odjakživa. S hrou na nástroj som začala, keď som mala tak sedem alebo osem rokov, v tom čase som si ale na gitaru ešte netrúfla a začala som s klavírom. Ako desaťročná som sa chopila španielky a na elektrickú gitaru som začala hrať asi ako pätnásťročná. Študovala som výtvarné umenie a grafický dizajn, ale to len preto, aby som mala nejaký záložný plán. Že sa raz budem živiť hudbou, to som si vtedy vedela predstaviť iba vo svojich najdivokejších snoch. Skutočnosť je ale taká, že som doteraz nestrávila prácou v grafickom štúdiu ani jeden deň a dúfam, že mi to už ani nehrozí.
Hru na gitare ste študovali na konzervatóriu v Amsterdame (jazz a world), ale čo spev? Ste prirodzený samouk?
Áno. Prvýkrát som začala brať lekcie spevu až vlani a to dvomi spôsobmi – online a súkromne (v New Orleans). A musím povedať, že učiť sa nové spôsoby ako rozšíriť moje hlasové možnosti, je pre mňa potešením.
Hráte priebežne tú istú hudbu, alebo sa to postupne mení a vyvíja?
Na nových prvkoch v hudobe aj textoch je treba pracovať priebežne. Vždy som sa pokúšala o niečo nové a inšpirovala sa rozličnými smermi blues. V tomto jedinom žánri je toľko rôznych štýlov! Môže vás fascinovať Chicago blues, memphiské soul blues, jazzy blues aké hrá T-Bone Walker, rock blues, slide blues, alebo fusion blues... A to sme ani nezačali hovoriť o textoch. Každá moja nahrávka je odlišná od tej predchádzajúcej a každý album nesie určitý odkaz, či už politický, alebo osobný. Snažím sa tým ukázať, kde sa Ana Popovič nachádza v danom momente vývoja, či už sa jedná o úroveň gitarovej hry, ale tiež názorovo - aké inšpirácie a výzvy práve zdolávam. Svoju hudbu pritom ponímam ako niečo, čo by malo mať inšpiratívny potenciál aj pre iných.
O čom obvykle spievate?
Texty sú v mojich pesničkách prinajmenšom tak dôležité, ako je aj hudba. Každá pesnička obsahuje silné posolstvo, niekedy skryté, niekedy osobné. Album Still Making History bol orientovaný politicky. Jeho posolstvom bolo dať nádej ľuďom pochádzajúcim z rozvojových krajín a tretieho sveta. Vypovedal o totalitných režimoch a o živote mladých ľudí v týchto zemiach. Texty na CD Blind For Love zase hovorili o skutočných hodnotách v živote, akými sú láska, rodina, priatelia a hodnoty každodenného jednoduchého života. V textoch na Unconditional sa hovorí o vášni, s ktorou môžete robiť aj niečo pre svoju obživu, o vášni pre hudbu, blues... Album predstavuje blues v modernom kabáte, ale bez straty identity. Vypovedá o radosti z hrania, ktorá samotná sa stáva jedným z nástrojov.
Čo vám pomohlo stať sa medzinárodnou bluesovou hviezdou?
Keď som mala dvadsaťtri rokov, stretla som Bernanda Allisona (černošský bluesrockový spevák a gitarista z Chicaga, pozn. red.) a on poslal moju prvú nahrávku do nemeckého vydavateľstva Ruf Records. To spustilo určitú sériu udalostí. Významným momentom bola moja nominácia na American Blues Awards, ktorú som získala ako vôbec prvý Európan. Následne som celú svoju snahu zamerala na získanie istej pozície na bluesovej scéne v Amerike. Osobne to vidím tak, že z hrania blues môžete vyžiť v mnohých krajinách, ale meno si urobíte len hraním v USA.
V Spojených štátoch máte veľa koncertov, svoj posledný album ste nahrávali v New Orleans. Nemáte tendenciu usadiť sa v krajine, ktorá je kolískou blues?
Vždy som sa na seba pozerala ako na svetového občana. Keď som v Spojených štátoch, chýba mi európska kultúra, architektúra atď. a keď som v Európe, chýba mi zas láskavosť a slobodný duch Američanov, pocit zjednoteného národa a jeho silný vzťah a rešpekt k hudbe. Ale charakter mojej práce mi umožňuje vziať si niečo z oboch týchto svetov, a tak v Spojených štátoch strávime dobrých sedemdesiat percent času, ale svoj domov mám stále v Amsterdame.
Ako často navštevujete svoje rodné mesto alebo krajinu a ako sa tam cítite? Hrávate aj na srbských pódiách?
Do Srbska chodím tak dva, či trikrát do roka. Mám to tam stále veľmi rada. Najpočetnejšie publikum pre aké som kedy v živote hrala, bolo práve v mojom rodnom meste. Na koncerte sa zišlo sedemdesiatpäťtisíc ľudí a som na to veľmi hrdá. Nehráme v Srbsku často, ale keď na to príde, sú to vždy veľké koncerty a srbské publikum je jedným z najlepších na svete!
Aký je váš názor na európsku bluesovú scénu?
Toscho Todorovic zo spoločnosti German Blues zasvätil celú svoju kariéru práve európskemu blues. Keď som začínala, v mnohom mi pomohol. Osobne si myslím, že veľa európskych skupín sa snaží hlavne imitovať svoje americké vzory. Radšej by som bola, keby spievali vlastné veci. Chýba mi tu sloboda tvoriť jedinečnú hudbu. Iba snaha znieť presne ako Stevie Ray Vaughan alebo B.B. King nestačí.
Prednedávnom ste vydali nové CD Unconditional. Aký úspech ste s ním dosiahli a čo, podľa vás, musí interpret urobiť pre svoje PR, keď sa uchádza o pozornosť v tomto hudobnom žánri?
Album Unconditional sa držal desať týždňov v top10 Billboard Charts, bol číslom 2 na Amazone, v USA Today si vyslúžil označenie Pick of the Week a okrem toho získal aj mnoho priaznivých recenzií. Čo sa týka publicity, uvažujem o blues ako o akomkoľvek inom žánri. V tejto súvislosti som bola vždy za moderný vzhľad na pódiu, moderné groovy, ale aj dobré fotografie, webstránky... všetko na úrovni, aká sa vyžaduje od moderných mainstreamových skupín.
Na trhu máte tiež úspešné koncertné DVD Ana Popovic Band, ktoré bolo v rámci tohtoročných Blues Matter Awards ohodnotené ako najlepšie bluesové DVD roku 2011. Čo pre vás táto a podobné ceny znamenajú?
Je úžasné, že priaznivci blues za nás hlasovali už druhýkrát. Ocenenia ma nejako zvlášť nevyvedú z rovnováhy, pretože sama som svojím najväčším kritikom a vždy som si vedomá toho, ak moje CD nie je v nejakom ohľade dokonalé a čo na ňom nebolo dotiahnuté do maxima. Ale keď tie hlasy prichádzajú priamo od ľudí, je to vždy dobré, pretože to dokazuje, že vaša hudba niečo znamená aj pre širší okruh ľudí, než je jadro najvernejších priaznivcov.
Vaším obľúbeným nástrojom je Stratocaster. Hráte aj na nejaké iné elektrické gitary?
Na iné ani nehrám, moja voľba je Strat. Je to nástroj, ktorý vás prinúti vložiť sa do toho naplno. Mojím favoritom je Fender Stratocaster, ročník 64 s trojfarebným sunburstom.
Ako skladáte svoje pesničky? Uvažovali ste niekedy o albume, ktorý by bol menej bluesový a viac pesničkový?
Isteže. Niektoré moje platne aj boli viac pesničkové a gitara na nich nemala až tak dominantné postavenie. Rada uvažujem o gitare tak, aby v pesničke plnila svoju úlohu. Pre blues a shuffle sa prirodzene hodí viac sól a vyhrávok, ale v popovejších veciach s väčším dôrazom na text je gitary len málo. A pritom by každá pesnička mala mať svoj vlastný, jedinečný charakter.
Váš pódiový pedalboard vyzerá celkom jednoducho. Experimentujete so zvukom v štúdiu viac, alebo uprednostňujete priamu signálovú cestu?
S producentom prirodzene diskutujeme o tom, ako budeme pri nahrávaní upravovať farbu zvuku. Ja sa ale pritom určite nechcem pripraviť o svoj charakteristický sound a ten je dosť priamočiary. Niekedy s efektmi, ale vždy sú to retro efekty zo 70-tych rokov. Preferujem ten „starý“ zvuk.
V čom je, podľa vás, vaša hra jedinečná?
Myslím, že je to moje frázovanie. Keď hrám, nerada pritom premýšľam. Sústreďujem sa iba na feeling. Nechávam sa vyprovokovať svojou skupinou a čerpám z ich energie. Moje sóla sú inšpirované energiou, ktorá vzniká priamo na pódiu.
Často používate sklenený bottleneck. Hráte expresívne a pritom máte pod kontrolou tón aj intonáciu. Ako sa vám to darí docieliť?
Držím bottleneck presne nad pražcom a keď používam štandardné ladenie (nie otvorené), zvyšné struny utlmujem kombinovane pravou a ľavou rukou v tom istom čase.
Ako sa cítite v úlohe ženskej kapelníčky? Je pre atraktívnu ženu jednoduchšie, alebo zložitejšie dostať od svojich muzikantov to, čo potrebujete?
Bez ohľadu na to, či ste žena alebo muž, prvom rade sa musíte obklopiť hudobníkmi, ktorí sú dobrí hráči, ale ešte dôležitejšie je, aby to boli dobrí ľudia a to rovnako tak mimo javiska ako aj na ňom. Musíte vyžadovať rešpekt, ale zároveň im ho musíte aj preukázať. Treba vedieť odhadnúť, kedy potrebujete ich vklad vy a kedy je zase dobré prebrať vedenie. Viesť kapelu je umenie, ktoré tiež vyžaduje istý talent.
Mali ste možnosť zahrať si spolu Buddy Guyom. Aký to bol pocit, stáť na jednom pódiu s takou legendou?
Dostať takúto výzvu od Buddyho Guya bolo ako keď sa sen stane skutočnosťou. Nejednalo sa pritom o žiadne klubové vystúpenie, ale koncert pred desaťtisícovým publikom, tesne pred vystúpením B.B. Kinga, ktorý už stál na pódiu a sledoval Buddyho show. Voľba padla na skladbu, ktorú som predtým nahrala ako poctu Buddymu, takže okrem gitarových improvizácií som si mohla naživo spolu s ním aj zaspievať. Buddy mi prezradil, že sa chcel so mnou stretnúť už od čias, keď som vydala svoje prvé CD, kde bola aj jeho pesnička Man of Many Words. Samotný fakt, že Buddy o mne vedel už desať rokov, je magický.
Martin Chrobák
Foto Dominik Bugár