Aj medzi muzikantmi sú veční hľadači. Aby nehrozila nuda, pátrajú kade tade po čomsi zvláštnom a nepočutom, čo by sa dalo spracovať a preosiať cez prizmu vlastnej invencie. Andrej v prípade tohto opulentného dielka, ktoré číta 46 trekov a nedávno vyšlo ako trojalbum v limitovanej číslovanej sérii 600 kusov, sa na chvíľu oprostil od dominantnej a možno aj trochu zotročujúco zaväzujúcej úlohy ikonického domáceho gitaristu a dal priechod fantázii chlapca, zaspávajúceho s hudbou v hlave, ktorú nielen počul, ale aj videl. Zavrel sa v štúdiu ako alchymista v dielni a dal sa do toho.
Uvítacia skladba disku č.1 (ZHODY A NÁHODY) evokuje postindustriálny chaos s porciou dezilúzie z pinoženia sa, vyjadrený disonantnými skrumážami tónov a farieb. Nálada sa prelieva aj do nasledovnej veci, kde sa však textúra zahusťuje. Za trojku by Andreja akiste pochválil aj Marián Varga. Psychedelický klavír, bicie, reverzný synťák, basa. Výsledný pocit: Stále tie dni, prečo som sa zas zobudil? Terapeutická hodnota toho, že to Andrej dal zo seba von, je zrejme nevyčísliteľná. Rozumiem mu. Minutáž kompozícií narastá. V prístave je vec s plošným základom, rytmom dlaní trených o seba, ako keď človeka oziaba, maľuje sa už aj gitarou. Rozklady molového kila v pravidelnom rytme sú čoskoro zažehnané klavírnou haluzou a tajomným syčaním... Ostinátna basová figúra usvedčuje autora z toho, že viazaný rytmus a totálna abstrakcia sa nevylučujú. Rhodes sádže akordy a gitara zádumčivo preluduje modálne dumky korenené štipkou slovanskej melanchólie. Nejasné prúdenie znie trochu onomatopoicko-popisne, tremolá majú zrejme evokovať toky miazg, krvi, hormónov, moču a semena v tele chlapa, ktorý sa prichytil pri tom, že – hoci dosiahol mnoho – vlastne nič nechce. Vtáčie výkriky gitary sú stelesnením zúfalstva. Cestou z krčmy človek netrafí na prvý raz domov a na druhý deň sa nevie rozpamätať, kde nechal auto. Starý purplovský trik s gitarou odzadu a sekvenciou modifikovaného čembala robia ten správny „zmatek“. Ozve sa aj Andrejov hlas. Tiež v ďalšej „piesonke“ čosi šepoce, tempo je hektické a pocit hypertenzný. Chrobák v hlave hryzie ako červotoč na povale. „Au revoir“ – desivo melancholická paródia na parížsky valčíček. Vďaka delayu (čo by bez neho boli mnohé hlbokomyseľnosti?) bol pôsobivo naskicovaný dialóg plný nedorozumení. No čo už? „Dziwny jest ten swiat“ – ako spieval Czeslaw Niemen. Synthy-gitara ďalšieho treku maľuje nekonečné hady nočných autostrád so zrýchlenými svetlami. Názov skladby Hole predznačuje folklórne evokácie s potrebnou dávkou experimentu. „DzDž“ by sa uživilo v starom českom sci-fi Ikarie XB 1. V Mele sa ozve ponáška na beat box. Plátno sa začína od spodného rohu plniť a obrázok, ktorý sa mi vynára „není nikterak veselý“. Drábi ženú utrápený ľud na panské a folklórna niť sa vynára spod deky. Avšak akosi globalisticky, akosi mementózne. O trek skôr. Kvázi preparovaný klavír á la John Cage je minimalisticky nástojčivý. Lúčim sa s prvým kotúčikom v nálade tibetskej Lhasy.
Druhô koliesko (MEDZI SVIATKAMI) štartuje trek pomenovaný „Adesba“. Má dunivý fundament, nad ktorým tancuje svoj dance macabre piruetózna gitara. Nálada je naďalej pochmúrna. „Skica“ ťaží z nálady striedavo ladenej a legátovo odpichovanej gitary v hustej delayovej omáčke. „Rituál“ spája ostro ukončované motívy spevu cez harmonizér, organu, samplov syčania a ďalších huncútstiev, sranda to však nie je. Aspoň nie ako (hoci celkom iný) Methenyho „Forward March“. „V skúšobni“ – to pozná každý muzikant - zima, smrad, kopúci olejový radiátor, aranžmán banality sa začína vynárať z vydupaného koberca, svahilština dojímavej melódie prerušovaná kadečím. Kto by tomu odolal? Pomaly sa prehrýzam ďalej. Nylonová gitara a pod ňou veľmi úsporné tepichy orgovánu. Nylonka ostáva. Posúvaná minimalistická figúra s kopou echa a naznačenými kilečkami „maj“ a „zmenšený“... Čo som to vlastne chcel? Drum mašina a skreslená gitara, halucinogénne znetvorený hlas autora – viem si predstaviť videjko, kde sa pri tomto soundtracku zvíja v extatických kŕčoch sfetovaná slečna so zelenými vlasmi. Nylon sa vracia. Ako drak. Nežný – hoci trocha smutný a dezorientovaný. Vo vyšších polohách mierne davisovsky neladíme. „Vstup zakázaný“ – vraj sa u nás už začínajú točiť aj horory. Ako stvorené. „Tajný výskum“ – Fantomasov labák s unesenými vedcami, ktorí mu majú zostrojiť smrtonosnú zbraň. Industriálna mašina je sviňa. Opakujúce sa cykly, opakujúce sa zlovestné zvuky. Všetkých nás raz zomelie. Opäť je na linke zo záhrobia M.V. - nehlási nič optimistické. Netešte sa! Leslie hammondoid a gajdoidné trilky ako od brány Mike Oldfielda. Potom temer popový akordický gitarový riff. Katarzia pred tretím nadýchnutím?
Posledné CD (TOKOM) začína tiecť po koľajniciach. Liquid Metal. Swingujúca rajda. Ostatné rekvizity mierne preorganizované, „leč ty samé“. Solitér je gitarista. Skúša podľa možnosti nevyskúšané. Jeho gitarou vyspievané ponosy prerušujú blahodarné záchvaty tolerancie k tichu. Ďalej sa vyvalí sonická lavína s klavírom a ďalšími zvukovými rárohami, ktoré cestujú z bedne do bedne. „Má to říz!“ Organový klaster ako hrozivý kumulus. Čo prinesie búrka? „Ich bin zwei Bier“? Keby boli Rammstein „nadžezlí“ inteleguáni, hrali by asi takto. „Bublifuk“ sa pre mňa odohráva pod morom. Živí sa prevažne planktónom. „Toto som nečakal“. Kanonádu ako pri Stalingrade. Plazivé napredovanie tankových divízií. Obsluha kanóna hľadá trochu pervitínu. Najdlhšia skladba trojalbumu je už podľa názvu sebakritická. Spočiatku sa chaoticky šteluje, potom prudko potemnie, neveští nič dobré, organ sa vynorí z temnoty, aby odprevadil honky-tonk piano do divergentnej nálady – och, ako nás vzory ovládajú aj z hrobu... Cestou po prérii začujem country riff, ten gitarový cowboy však akiste číta Nietscheho. Pípanie pokladní je smutné ako bezbrehý konzum sám. Industriálna staničná polka prerastie do hip-hopu. Prečo nie? O5 na pripomienku dunenie a gitara ako neposlušná kobylka vzpierajúca sa tu na zadné, tu poskakujúca, akoby ju uhryzla tarantula. Do toho pinčes. Moderna so šaflujúcim loopom stavia na šokantnej kombinácii zboru vampírových konkubín na vychádzke a nylonky. A štipka Methenyho k tomu. Komorná s marimbou a basovým klarinetom koketuje už podľa názvu so svetom tzv. vážnej hudby. Alebo si z neho strieľa? „Doba to umožňuje“. Čo umožňuje – priamo si to pýta! Recept je ľubovoľný. Surovín mraky. „Krátka“ je fakt krátka. Ejaculatio Praecox. Celkovo divotvorné.
***
ANDREJ TUROK