S jej fotografiami sa už mohli stretnúť návštevníci väčšiny slovenských hudobných webov, hudobníci ich majú umiestnené na svojich stránkach, a publikované boli aj v časopisoch Inspire a Nový Populár. O fotografke Anne Raitl jej známi hovoria ako o rozumnej, šikovnej a sympatickej perfekcionistke. Sama seba vidí ako zodpovednú, ochotnú a praktickú osobu. Oboje je pravda.
Ako sa bývalá modelka dostala na druhú stranu objektívu?
Nebolo to vôbec také náhle, vlastne až spätne som si začala uvedomovať nejakú súvislosť s mojimi skúsenosťami, ktoré som nadobudla či už v modelingu, alebo ako bookerka. Našťastie desať rokov v branži ma naučilo v čom to spočíva, že niekto na fotke vyzerá dobre, aj ako sa to robí. Začalo sa to tým, že môj manžel Peťo potreboval promo fotky svojho nového hudobného projektu. Tak som to skúsila, fotky vyšli veľmi dobre a vlastne sa doteraz používajú. Bolo to prekvapením aj pre mňa, lebo som o sebe nevedela, že viem fotiť! V živote som nebola na žiadnom fotokurze ani workshope.
Kedy sú muzikanti fotogenickí?
Keď sú sami sebou. Ale niekedy ani dobrá póza nie je zlá.
...a kedy nie sú?
Každú chvíľu, ale netreba sa tým príliš vzrušovať. Vyzerať dobre na fotke je trochu veda, ide doslova o milisekundy a milimetre. Ale to už je úlohou fotografa, aby ľudia na jeho fotkách vyzerali najlepšie ako sa dá, teda aspoň podľa mňa.
Dokážeš ešte hudbu vnímať iba ako sluchový vnem? Čo počúvaš?
Iba keď nefotím. Vlastne aj vtedy rozmýšľam nad tým ako to vyzerá a čo by som odfotila. Doma aj v aute väčšinou počúvam Radio Wien, lebo sa mi nechce čachrovať s CDčkami a MPtrojkami. Nie som nejak extrémne vyhranená, mám rada rôzne žánre, no keby som si musela vybrať, asi poviem, že zo všetkého najviac som rocker. Oldschoolový.
Keď fotíš niečí portrét, alebo promo, zvykneš svoj „model“ režírovať? Ako to prebieha a čo zvyčajne vedie k dobrému výsledku.
Samozrejme, hovorím im čo a ako majú robiť, aby to vyzeralo dobre a zároveň prirodzene. Buď to predvádzam sama, sprav takto a takto, alebo nimi hýbem, napríklad že túto ruku polož viac sem, nie to je príliš, posuň ju o polovicu naspäť a podobne... Čo je asi dosť otravné, takže pritom väčšinou zvyknem aj vtipkovať, aby toľko netrpeli. K dobrému výsledku vedie napríklad dobrý pocit.
Dokáže postprodukcia nahradiť limity?
Iba čiastočne.
Čím fotíš ty? Máš možnosť fotografovať aj v podmienkach fotoateliéru?
Som Nikonista. Doma na poschodí mám spravený menší ateliér, ktorý mi zatiaľ bohato stačí. Uprednostňujem jednoduchosť a prirodzenosť, takže nič nadmerne zložité k tomu ani nepotrebujem.
Ktoré fotografie považuješ za svoje najvydarenejšie?
Všetky, ktoré budem vystavovať.
Viaže sa k niektorej z nich zaujímavý príbeh?
Zatiaľ ten naj príbeh má fotka Juraja Grigláka, ktorá mala byť použitá len ilustračne k rozhovoru a nakoniec skončila na titulke! (Nový Populár 3/2014). Ďuro si potom celú sériu odo mňa kúpil a tieto zábery používa všade ako svoje promo fotky.
Prečo fotíš hlavne „hudbu“?
Vďaka manželovi som si uvedomila, že nielen spevák, ale aj ostatní muzikanti v kapele sú dôležití, a chcela som na nich svojimi fotkami viac upozorniť. Keďže ich veľa poznám aj osobne, dávalo to zároveň väčší zmysel. Začalo sa to promo fotkami, potom Peťo potreboval viac dobrých fotiek aj z hraní a keď som sa tým začala trochu zaoberať, zistila som, že ma to bohovsky baví! Fotiť krajinky ma nikdy nezaujímalo, no a teraz už ani veľmi nemám dôvod fotiť niečo iné, lebo fotiť hudbu milujem.
Dá sa vôbec niečo tak abstraktné ako „hudba“ zachytiť objektívom?
Ako povedal Ďuri Griglák, cieľom hudby je dotknúť sa vnútra a ja sa vlastne tiež snažím práve o toto – zachytiť ten prchavý moment keď je umelec ponorený do seba, alebo odovzdáva nejakú emóciu ďalej poslucháčom. Alebo na druhej strane celkovo vystihnúť atmosféru, ten špecifický pocit, ktorý ku každému koncertu neodmysliteľne patrí. Pointa je, aby si ľudia, čo tam neboli, vedeli predstaviť aké to bolo, a tí čo boli, aby si spomienku na ten pocit pomocou mojich fotiek vedeli vyvolať.
Martin Chrobák
Foto Anna Raitl: www.annaraitl.com
