Používať miesto civilného mena moniker je, zdá sa, aktuálny trend v slovenskom pesničkárstve a zrejmý dôsledok faktu, že o songwriterov začínajú javiť záujem médiá aj ich poslucháči. Z debutu Archívneho Chlapca dýcha od prvej po poslednú pieseň zvláštne napätie. Akoby sa schyľovalo k tragédii. Je to najmä výrazom spevu, ktorý len málokedy uberá z nástojčivosti a väčšinu času „tlačí na pílu“, takže aj vyznanie lásky tu pôsobí skôr ako volanie o pomoc. Celkovo akoby Archívny Chlapec ešte len hľadal vlastný výraz. Jednu chvíľu dokonale napodobňuje Finkovo frajerské frázovanie, aby vzápätí neustriehol pátos, na škodu dobrých textov, ktorým by iste viac slušil väčší emocionálny odstup. Aj občasne prítomný český akcent sa mohol v štúdiu lepšie ustrážiť. Čo piesňam na albume Zvery naopak pomáha, je pekne nahratá a dobre vymyslená akustická gitara, ktorá tu, príznačne žánru, dominuje. Len občas jej prídu na pomoc flauta, čelo, klávesová fúkacia harmonika, či elektrická gitara, aby s minimálnou námahou hojdali dynamiku skladieb. Tie disponujú akousi prirodzenou príťažlivosťou napriek tomu, že autor poslucháčovi príliš neponúka záchytné body výraznejších melódií a točí sa najradšej v melancholických náladách, často iba na dvoch akordoch. Hoci práve takto sa mnohým trafí do vkusu.
***1/2
Števo Šanta