BARBORA BOTOŠOVÁ * Hrám na husliach po dedovi (rozhovor)

 

 

Barbora Botošová už dávno nie je neznámym pojmom. Primáška, hrajúca podľa vzoru legendárnej Cinka Panny, je pokračovateľkou odkazu rodiny so silnými hudobnými koreňmi. Dedo, Ján Berky – Mrenica st. (Diabolské husle), otec Eugen Botoš (Violin Orchestra Bratislava). Obaja husľoví virtuózi, ktorých meno presahuje akékoľvek hudobné hranice. Brat Eugen, hudobný producent, skladateľ a klavirista svoje pôsobenie sústreďuje skôr na svetový trh ako domáci, kde zaujal projektom Finally. Barbora vedie viaceré hudobné zoskupenia a okrem nespočetných množstiev koncertov sa na obzore črtá oficiálna hudobná nahrávka.

 

Cinka Panna – primáška. Ako je to s primáškami na Slovensku?

O primáškach na Slovensku prehľad mám. Priznám sa, že nemám veľmi rada, keď ma médiá označujú za jedinú primášku a určite to nemajú radi ostatné primášky. Naopak, som celkom rada, že nielen primášky, ale ženy vôbec sa dostávajú viac do popredia aj v hudbe, aj v umení vôbec. Primáška je v SĽUKu – Zuzka Pokorná. Poznám napríklad Stanku Vozárovú, ktorá má aj svoju kapelu a určite ich je viac, mená si, žiaľ, všetky nepamätám. Tiež poznám zoskupenie Luna, kde sú tri dievčatá a hrajú ľudovú hudbu – kontrabasistka, akordeonistka, huslistka. No môžem sa považovať za jedinú ženu, ktorá si založila vlastnú kapelu. Ženu, ktorá si to sama celé menežuje, tvorí repertoár, hudobný imidž a štýl.

 

Väčšinou to býva tak, že je nejaký umelecký vedúci, vedie súbory a časom si „vychová“ primášku. Pri tebe bol však iný postup.

Jedného dňa som sa rozhodla, že je načase pokúsiť sa plniť si svoje sny. Mala som kedysi veľmi veľké sny, chcela som byť klasická hudobníčka, klasická huslistka v renomovaných veľkých orchestroch alebo mať kvarteto. To je asi sen každého konzervatoristu – snilka, ktorý cvičí 6 hodín denne (smiech). No som nohami na zemi. Pochopila som hneď, že konkurencia je veľmi veľká. Otec mal vlastnú kapelu, dedko mal vlastnú kapelu, strýko taktiež, tak som sa rozhodla ísť po tomto vzore. Napadlo mi, že by mohlo byť aj dosť atraktívne byť takou primáškou, a tak teda vznikol nápad vytvoriť takú renesanciu Cinky Panny.

 

Otec huslista, dedo legenda. Stačil do vienka talent?

Tá štartovacia čiara, celá atmosféra a tie základy boli u mňa určite iné ako u detí
z nehudobníckych rodín. U nás stále znela hudba, stále niekto hral alebo cvičil, takže tá hudba bola pre mňa prirodzená. Určite som zdedila aj talent, ale keď má niekto talent a necvičí, tak je ten talent zbytočný a zahodený.

 

Na akých husliach hrávaš?

Mám husle po dedkovi. Pre mňa to je dosť vzácne, pretože sa dlho čakalo, kto tie husle zdedí. Či ich zdedí syn Janko alebo jeho dcéra Eva. Nakoniec som ich zdedila ja, vnučka, ako tretie pokolenie. Určite to bolo pre celú rodinu prekvapenie, že ich daroval práve mne. Daroval mi ich, keď som bola úspešne prijatá na konzervatórium. Ide o husle slovenského majstra Oswalda Willmanna.

 

Sú to jediné husle, na ktorých hrávaš?

Sú to jediné husle, na ktorých hrávam. Mám aj elektrické husle, na ktorých väčšinou cvičím potichučky v noci, keď nestíham cez deň, a dvoje huslí, na ktorých hrám výnimočne, takmer vôbec. Keď sme raz mali hrať vonku a malo mrholiť, tak som si vzala iné, ku ktorým nemám až taký citový vzťah ako k dedovým.

 

Dedo pochádzal z Očovej. Kde vyrastala malá Barbora?

Už moja mama sa narodila v Bratislave, takže som rodená Bratislavčanka.

 

Takže žiadne romantické detstvo na dedine.

Jasné, že sme chodili na prázdniny do Očovej. Tam sme sa stretli celá rodina, tam sa muzicírovalo, bol to taký jeden folklórny festival. Tá atmosféra mi, priznám sa, chýba, pretože odvtedy, ako dedko s babkou umreli, sa už do toho domu v Očovej nechodí. Rozplynulo sa to, ale ostali mi krásne spomienky.

 

Aký je tvoj vzťah k folklóru?

Folklór mám veľmi rada. Moje prvé spomienky na folklór sú spojené so súborom Čečinka, kde som začala chodiť ako jedenásťročná. Boli to krásne časy. Dali ma ako primášku, bola som veľmi maličká a ostatní tam boli o hlavu vyšší ako ja. Vtedy mi dedko písaval rôzne variácie. Vždy sa pozrel: „Ukáž mi, čo tam hrávate,“ a ja som mu doniesla noty. Potom boli všetci prekvapení, že nehrám, čo je v notách, ale hrám už variácie. No prišiel moment, keď som sa musela rozhodnúť, ak som sa chcela venovať husliam a klasickej hudbe naplno. V tom čase som bola prijatá na konzervatórium ako mimoriadna študentka. Takže súbor som musela nechať, čo bolo pre mňa ťažké, ale k folklóru alebo k world music som sa istým spôsobom vrátila, keď som si počas štúdia na VŠMU založila kapelu.

 

Keďže robím to, čo robím, musím sa v tom folklóre nejakým spôsobom pohybovať a mať v ňom prehľad. Nerobím vyslovene folklór, snažím sa robiť world music. No world music vychádza z čoho? Z folklóru. Jedno na druhé naväzuje. Môj dedo hral folklór, hlavne podpoliansky. Hral, samozrejme, aj rôzne klasické skladby, ale hlavne folklór. V tom roku, keď som si založila kapelu, bohužiaľ, zomrel. Rozmýšľala som nad tým, aký bude mať on názor na to, čo ja chcem robiť, či nebude proti. Keď sme mali prvú skúšku, urobila som MP3 nahrávku a napálila som to na CD. Doniesla som mu to do Očovej, tam dožíval svoje posledné mesiace. Bol  z toho nadšený. Vravel, že áno, mám si nájsť svoju vlastnú cestu, že nie je povinné, aby som hrala folklór, ale chcel veľmi, aby som v tej svojej hudbe uplatnila klasiku. Tešil sa z toho, že ja, ako jedna z mála z rodiny, som vyštudovala VŠMU po magisterský titul. Vravel: „Hraj síce s cimbalovkou, ale skús hrať aj klasické skladby, nejakého Sarasateho, Williamsa a podobne...“  V zásade som to tak cítila aj ja, že by som sa chcela uberať týmto smerom. Potom som sa však stretla s realitou, že treba rozlíšiť, čo kde hrať. Niekedy je to ťažké, ak chce človek robiť niečo, povedzme, hodnotnejšie, na vyššej úrovni. Keď ľudia vidia cimbalovku a niekto im začne hrať pekne upravené klasické veci, aj tak si povedia, že my sme prišli na cimbalovku a očakávajú buď folklór, alebo evergreeny typu Montiho čardáš.

 

Hrávaš a vedieš rôzne zoskupenia. Ktoré z nich bolo prvé?

Prvé zoskupenie bolo Bohemiéns. To bolo v roku 2008.
 

K Bohémiens sa ešte dostaneme. Čo ženské zoskupenia The Ladies a Women Rebels?

The Ladies je duo, prípadne trio, ktoré mám s mojimi veľmi dobrými priateľkami
z konzervatória, Romanou a Simonou. Romana hrá na harfe, čo je veľmi atraktívne pre ľudí. Odohrali sme rôzne vernisáže, eventy. V dnešnej dobe, keď sa chce hudobník živiť hudbou, musí vedieť hrať rôzne štýly, mať rôzne a rôznorodé zoskupenia v ponuke a musí mať široký repertoár. To je taký môj recept na to, ako sa to celé dá. Preto mám teda aj kapelu, aj babské kvarteto, aj komorné zoskupenia.

 

Women Rebels. Fungujú?

Women Rebels vznikli po Bohémiens. Nastal vo mne taký prevrat, lebo som vždy robila
s mužmi. Tešilo ma, keď som videla ženu muzikantku, uznávanú. Pohybujem sa v kruhoch mužov a viem aj to, že nie všetci muži berú ženy ako seberovné hudobníčky. A taktiež sama vidím, že v tých ženských elektronických zoskupeniach sa viac kladie dôraz na vizuálnu stránku ako na tú hudobnú. Povedala som si, že mám okolo seba baby, ktoré fakt super hrajú. Aj preto som zvolila ten názov. Chcela som tým poukázať na to, že aj ženy môžu hrať kvalitne a dobre, nemusia byť oblečené len v minisukniach a hrať na podklady. Robila som si taký prehľad na youtube, či hrá vôbec nejaké klasické kvarteto Montiho čardáš, a v zásade som tam nič kvalitné nenašla, takže na vyplnenie takejto medzery som ho upravila pre kvarteto a následne sme nahrali Montiho čardáš, upravila som aj Billlie Jean od Jacksona, a nahrali sme moju vlastnú kompozíciu Sad Love Valse. Keďže veľa vecí robím sama, uvedomujem si, že to jeden človek nemôže dať. Aj upraviť skladby, vytvoriť dramaturgiu koncertu, dohadovať sa s organizátormi, obvolať ľudí, jednoducho mať na zodpovednosť všetko spojené s organizáciou a na koniec všetkého ešte odohrať a odprimášovať samotný koncert... A to ešte nehovorím o tom, keďže som žena, musím aj vyzerať, takže šaty, make-up, vlasy... Je to moc na jedného človeka – na jednu ženu. Hudobný manažér má v hudobnom biznise svoje miesto.

 

V jednom z rozhovorov si uviedla, že chceš rómsku hudbu povzniesť, prezliecť ju do umenia, do fraku. Podarilo sa?

To bolo presne v tých začiatkoch, keď dedo do mňa vštepoval, že mám na to, prepojiť aj klasickú hudbu s cimbalovkou. Chcel, aby som zúročila to, že mám vysokú školu, že mám klasické vzdelanie, klasické hranie. Avšak, stretla som sa s realitou – ľudia, keď vidia cimbal, zoskupenie, ktoré hrá trochu rytmickejšie, tak majú pocit, že sa chcú baviť. Či hráme festival, koncert na námestí, ľudia síce precítia, keď zahráme niečo vznešené, hodnotné, harmonicky upravené, niečo, čo sa hodí do divadla, filharmónie, do toho fraku. Ale potom (smiech) si vypýtajú Načo pôjdem domov. My všetci muzikanti „neznášame“ túto ľudovú odrhovačku, ale zahráme ju, samozrejme. Taktiež Montiho čardáš. Skladba, ktorú napísal taliansky skladateľ, inšpirovaný maďarskou hudbou. Keď ho zahráme, má vždy veľký, možno aj najväčší úspech.  Jednoducho, ľudia majú radi, keď počujú niečo, čo poznajú. Sme tu a hráme pre ľudí, nie pre muzikantov alebo pre seba. Je vždy potrebné nájsť si tú cestu, aby sa hudobník cítil na jednej strane hudobne pohodlne, teda aby neskĺzol nižšie kvôli „požiadavkám ľudí“, a na druhej strane si tiež musíme uvedomiť, že nemôžeme chcieť, aby ľudia pochopili prekomplikovanú hudbu. Toto však bude určite vždy taký bod večnej diskusie hudobníkov, ktorí chcú tvoriť kvalitnú hudbu, hudbu s nápadom, hudbu, ktorú by ocenili aj iní hudobníci, intelektuáli, a zároveň chcú byť úspešní a mať čo najširšie publikum. Ťažko sa to totiž dá spojiť.
 

O tom by dokázala rozprávať každá kapela. Na koniec musí ísť aj tak hit, na ktorý sa čaká.

Presne. Už si nehľadám cesty klasickej hudby, ale cestu world music. Je to moja cesta, našla som sa v nej a je pre ľudí prijateľnejšia. Niečo nové, sviežejšie a je v tom drajv. V dnešnej dobe je veľmi moderná a obľúbená balkánska hudba, čo mňa veľmi teší. Balkánske prvky veľmi rada používam v našej hudbe. 

 

Na Slovensku je medzera ženskej kapely. V Čechách majú napríklad Braagas. U nás je ľudovkový pop s gitarami a ženskými hlasmi.

Tak u nás vypredáva štadióny kapela Kandráčovci. Čo neviem teraz, či je pozitívum alebo negatívum. Niekedy neviem, z akého uhlu pohľadu sa mám na veci pozerať, či mám počúvať či počujem kvalitnú hudbu, alebo sa tešiť z toho, že je záujem o folklór...

 

Ale dostávajú sa do povedomia CDčkami, majú vianočné nahrávky...

To áno. Hlavne robia show. Robia to, čo ľudia chcú počuť, robia náladu, ľudia sa tešia, zabávajú sa. To je to, o čom som hovorila, že pre hudobníkov, ktorí skutočne hudbu aj vyštudovali, precvičili niekoľko sto hodín svojho života a vnímajú hudbu a umenie naozaj senzitívne, je veľmi ťažké zmieriť sa s tým, že ľudia na Slovensku sa chcú primárne zabávať. Hudobník, ktorý už dosiahne istú úroveň, nedokáže skĺznuť dole ani za vidinou veľkých peňazí. Tam už duša, zušľachtená určitou kultúrnou úrovňou, nepustí, a ak je taký hudobník okolnosťami donútený, tak tým veľmi trpí a dlho nevydrží.

 

Hudba akéhokoľvek národa je bohatá, rôznorodá, pestrá, odlišná v dialekte, v oblečení, hudobných postupoch a tóninách. Rómska hudba tiež nie je len jedna. Ktorá z nich ti je najbližšia?

To je ťažká otázka. Myslím si, že rómska hudba je práve preto najviac špecifická. Existuje rómska hudba v Španielsku – Flamenco, Rumunsku, na Balkáne, v Maďarsku a aj tu u nás na Slovensku. Priznám sa, že mám rada balkánsku hudbu, Balkán je mi veľmi blízky.  Neviem, ako je to možné. Dedo z Očovej, babka zo Zvolenskej Slatiny, otec je z juhu, z maďarských koreňov (smiech).

 

Asi Turci urobili svoje (smiech).

No asi (smiech). Mamka, keď príde na koncert a počuje samé balkánske rytmy, alebo keď počúva hudbu, ktorá mi znie v aute, tak sa len smeje: „Kde si toto ty zobrala?“

 

Možno je to aj trendom.

Asi áno. Ale vyslovene cítim, že ma to dobíja energiou.

 

Kapelu Bohémiens si založila veľmi mladá. Ako si dala to zoskupenie dohromady?

Mala som len 21 rokov. Bolo ťažké zohnať muzikantov, nepohybovala som sa ešte medzi muzikantmi hrajúcimi folklór. Poznala som cimbalistu, ktorý, keď som mu porozprávala, akú hudbu by som chcela robiť, bol veľmi nadšený. Opisovala som mu moje sny. Boli sme mladí, svieži, plní entuziazmu, úplne nabudení. On mi dohodil basistu. Druhé husle hral môj brat, čo som bola rada, brat je predsa len opora... Neskôr ho vystriedal Marek Konček, môj spolužiak z VŠMU, ktorý sa stal mojím veľmi dobrým kamarátom. A vlastne, Marek mi je tiež ako môj ďalší brat.

 

Neboli ste všetci z Bratislavy?

Absolútne nie. Cimbalista z Banskej Bystrice, kontrabasista z Liptovského Mikuláša. Gitaristu bolo problém zohnať. Chcela som niekoho, kto vie zahrať aj rómsku hudbu, aj swing, aj latino. Nakoniec som dostala avízo na jedného z Košíc. Prvý koncert sme mali v decembri 2008.

 

A ako to fungovalo? Jeden z Mikuláša, druhý z Košíc?

Mali sme najprv systém, že sme sa stretávali v Očovej, čo malo veľké čaro. Každý to mal bližšie ako do Bratislavy. Dom, ktorý bol prázdny, plný dedových plagátov z koncertov z rôznych kútov sveta. Neskôr sme zavesili na tú stenu aj náš plagát a veľmi sme sa z toho tešili. Keď sme mali nacvičený repertoár, stretávali sme sa pred koncertom. Prvé dva, tri roky sme mali pravidelné sústredenia, kde sme si nakúpili jedlo, varili sme si, malo to svoju atmosféru, na to budem dlho spomínať. No za osem rokov sa veľa vecí zmenilo.

 

Momentálne vystupuješ ako Barbora Botošová band – Bohémiens.

Už tú kapelu nenazývam Bohémiens. Uvádzam to preto, aby ľudia vedeli, že ide o starý Bohémiens. Každý sa nejakým spôsobom rozlietal a veľakrát sa stalo, že sme neboli tá istá zostava, ako sme začínali. Zdalo sa mi to nefér voči tým, ktorí tam nie sú. Bohémiens sme boli vtedy, keď sme chodili na sústredenia, cvičili sme. Viacerí mi radili, aby sa moje meno stalo nosnejšie, lebo ma ľudia už viac poznajú. Veľakrát som musela vysvetľovať, čo vlastne Bohémiens znamená, prečo sa tak voláme.

 

Názov Bohémiens je veľmi sympatický, zahŕňa bohémstvo, územie Českého kráľovstva, pojem pre Rómov, a zároveň má v sebe punc univerzálneho pojmu pre akúkoľvek hudbu.

Názov som vymyslela ja, mama ma odhovárala, že to budem musieť každému vysvetľovať. Ten, kto je sčítaný, tomu to vysvetľovať nebudem musieť a tomu, komu to budem musieť vysvetľovať, tak ho niečo naučím a bude o niečo múdrejší. Pojem Bohémovia vznikol ako pomenovanie Rómov, ktorí žili vo Francúzsku a prisťahovali sa z územia Čiech. To mi bolo veľmi sympatické.

 

Takže momentálne Barbora Botošová band bez „Bohémiens“. Je to pokračovanie, obmena?

Je to pokračovanie toho môjho ja. Lebo pekne to znie. Toľko béčok... Ešte by som tam mohla pridať Bratislava. Už máme päť béčok, to je aká stupnica? (smiech) Des dur, B moll.

 

Máš nejaké vlastné špeciálne ozvučenie, mikrofóny?

Jeden mám u otca – DPAčkový. Ten je taký najlepší. Ja mám svoj AKG mikrofón.
V zásade, moja taká podmienka býva, že potrebujem vysielačku, lebo sa tak dosť energicky pohybujem po pódiu. Hrala som napríklad pred dvomi rokmi jeden koncert, kde som bola ja a časť mojej kapely ako hosť Árpiho Farkaša - jazzového klaviristu. Stalo sa, že nás zavolali na Košické džezové dni a tento rok na Mikulášske džezové dni. Spojili sme dve kapely dokopy. Džezovú - Kvartet Árpiho Farkaša a moju etno. Nazvali sme to Etnojazz projekt. Na toto som si zadovážila snímač, ktorý miestami urobil taký jemne elekronický zvuk. Páčilo sa mi to, napriek tomu, že mám rada čistý zvuk huslí.

 

A stále na dedových husliach.

Áno, stále na dedových husliach. Tým, že on hral veľa, tak na začiatku krku je priehlbina z jeho palca. Teraz, keď hrám ja, tak mám vyššie, v tretej polohe, zošúchaný lak. Obidvaja už máme označenie na tých husliach.

 

Verím, že bude na nahrávke počuť hlas tých huslí.

Minulý rok sme už začali. Mali sme koncert v košickom rozhlase. Bolo to úplne spontánne, prišli sme o deň skôr, bol tam zvukový technik, tak sme si dali zvukovú skúšku. Technik ju nahral a sme sa zabávali na tom, že už štyri veci máme použiteľné na nahrávku.

 

V závere roku 2015 ste vystúpili aj so speváčkou Agátou Siemaszko. Ako došlo k tejto spolupráci?

S Agátou vystupujem už dva roky. Obe máme pocit, akoby sme sa poznali roky. Poznala som ju dlhšie, cez internet som počúvala jej koncerty. Vedela som, že študovala etnológiu, že sa vyzná vo world music. Pôsobila na mňa špičkovo, nevedela som, koľko berie. Mali sme mať koncert, kde sa podarilo vybaviť nejaké honoráre. Povedala som si: „Tak, konečne, zavolám tú Agátu.“ Najlepšie bolo, že keď prišla skoro ráno, tak ja som ju chcela privítať najlepšie, ako som vedela. Vypražila som rezne a ona chudera mala strašný kultúrny šok, vraj si dá len vločky alebo chlebík. (smiech) Keď som ju takto spoznala, zistila som, že je to úplne normálne, skromné dievča. Odvtedy sme si aj ľudsky veľmi sadli. Chystáme a chceme nahrať CDčko. Podarilo sa mi urobiť projekt Umením k rôznorodosti, v ktorom hráme jeden väčší koncert, kde predstavujeme kultúru národnostných menšín, žijúcich na Slovensku. Agáta je síce z Poľska, ale vie perfektne po slovensky, rómsky, naučila sa dialekty rusínske, srbské, židovské sme začali robiť tento rok. Agáta je profesionál, a to sa mi na nej páči.

 

 

Hrali ste dovtedy len inštrumentálne?

Ako Bohémiens sme hrali s Rikim Šarközim, známym z X faktoru. Počas spoločného hrania sa mu stala tá nehoda v roku 2009. Najprv to bol pre nás dobrý rok. Vyšvihli sme sa, hrali sme rôzne festivaly, dobre sa nám to rozbehlo. Potom mal autonehodu. Veľa vecí som potom zrušila. Bolo to zvláštne obdobie.

 

Vráťme sa k oficiálnym nahrávkam. Vaša koluje na internete vo forme videí a rozpaľuje ľudí na koncertoch. Keď váš brat Eugen vydal úspešný album s projektom Finally, v zahraničí zarezonoval, no doma sa mu veľkej pozornosti nedostalo. Predpokladám, že v očakávaniach od nahrávky si realistka.

Určite. Ja som celkovo realistka. Ale po každom našom koncerte prichádzajú ľudia do zákulisia za mnou, a pýtajú sa, či máme CDčko, že by veľmi radi kúpili hneď aj dve. Takže určite to má význam. Ak sa niekomu páči naša hudba, ak niekto spozornel, keď nás začul hrať, keď nás počul na internete, tak ja som len rada. Nechcem robiť niečo vyslovene komerčné na to, aby som chytila ľudí. A inak, mám aj takú skúsenosť, že ľudia radi vyhľadávajú práve živé nahrávky
z koncertov, majú radi tú živelnosť, ktorú koniec-koncov mám rada aj ja. Takže aj preto máme na internete veľa nahrávok a videí zo živých koncertov a ľudia na to veľmi pozitívne reagujú .

 

A čo filmová hudba?

Podarilo sa mi urobiť jednu skladbu a tá zaznela v rakúskom filme Leto v Burgenlande.  Hrá v ňom herečka Hannelore Elsner. Ide o film na spôsob Rosamundy Pilcherovej. Hlavná hrdinka zistí, že má rómske korene. Tvorcovia tiež zháňali niekoho, kto by mohol aj vo filme vystúpiť, tak sa tam v jednej scéne prechádzame takým nábrežím. Bolo super, že nás oslovili a vybrali si moju skladbu Sad Love Valse. Dávali to aj u nás, predabované, volala mi vtedy mama, lebo telku nemám už päť rokov. A inak, teraz taká najväčšia moja novinka je, že som skomponovala skladbu, taký „rómsky gospel“ to nazývam. Naspieval ju Ricco s Claudiou. Dlho som sa odhodlávala ju dať von. Avšak, keď prišiel moment, že som s ňou bola absolútne stotožnená, okamžite som ju zahrala a zaspievala Riccimu a Claudii a boli z nej unesení. Najskôr  som vytvorila anglický text, ktorý bol však o nešťastnej láske, ale povedala som si, že už stačilo (smiech). Rozhodla som sa urobiť rómsky text o Bohu. Myslím si, že to bude mať a už aj má minimálne pre mňa, väčší význam. Brat mi veľmi pomohol s produkciou, nahral mi klavír, Maťko Koleda nahral gitaru, Robko Vizvári basu, ja sláky...  Pieseň je už nahratá, naspievaná a ja sa veľmi teším, keď už vyjde von. Určite to bude tento rok. 

 

Vráťme sa k Cinke Panne. Ak tento rozhovor číta nejaká mladá primáška, čo by si jej odkázala?

Určite by som jej odkázala, aby sa nenechala odradiť názormi niektorých mužov, a zároveň, aby pracovala na tom, aby ju nemohol nikto podceniť iba preto, že je žena. Určite by som jej priala, aby mala šťastie na ľudí, aké som mala ja, že mám úžasných muzikantov okolo seba, s ktorými si rozumiem nielen muzikantsky, ale aj ľudsky. To je veľmi dôležité, pracovať
v harmonickom prostredí, kde človek cíti oporu, úctu, a zároveň zažije kopec srandy. To je veľká výhra.

 

JURAJ GONŠOR

 

 

 

POVEDALI O BARBORE...
 

EUGEN BOTOŠ * brat, kapelník a hráč na klávesy skupiny Finally

Na sestre obdivujem jej pracovitosť a cieľavedomosť. Pamätám si, ako už od detstva na malých husliach imitovala rôznych huslistov. Neskôr ju hudobne veľmi ovplyvnili huslisti ako M. Vengerov (jej detská platonická láska), samozrejme dedo Ján Berky Mrenica, ako aj jazzoví huslisti (Stéphane Grappelli, Roby Lakatoš, Didier Lockwood, Florin Niculescu). Nie je však obyčajným kopirákom nikoho. Myslím, že už v jej 29 rokoch sa jej podarilo vytvoriť svoj vlastný „sound“ a štýl, čo býva niekedy veľmi ťažké. Jej hudbu možno charakterizovať ako world music. Spája cigánsku hudba s latinom - balkánskymi rytmami. Už aj nástroje obsadenie jej kapely je pre typickú ľudovku neobvyklé (gitara, perkusie). Je veľmi fajn že nezanevrela ani na klasickú hudbu a pravidelne si dáva aj takú husľovú „očistu“ (cvičenie stupníc, etud, koncertov). Myslím, že v živote toho ešte dosiahne veľmi veľa - a to aj za hranicami Slovenska.

 

SAMO SMETANA * folklórny redaktor RTVS (SRo) v Bratislave, huslista v skupinách Banda a Trojka Zuzany Homolovej

Barbora Botošová je veľmi zaujímavý zjav na slovenskej scéne world music, ktorý som vlastne už dosť dlho očakával. Je to vynikajúca a aj hudobne rozhľadená huslistka a primáška, ktorá na pódiu zaujme na prvý pohľad.  Zdá sa, že z podhubia  známych rómskych muzikantských rodín sa vynorila osobnosť, ktorá dokáže na seba viazať pozornosť s hudbou, ktorá už nemá prevažne  folklórny,  salónny a zdá sa, že ani popový charakter, a dá sa o nej povedať, že je súčasťou žánru world music. Svoju profesionálnu zdatnosť (bez toho, aby sa úplne odpútala od muzikantských tradícií svojej rodiny - je to vnučka Jána Berkyho Mrenicu st., po ktorom zdedila krásny tón),  dokázala spolu so svojou skupinou Bohemiens pretaviť do štýlovo otvorených foriem. Zreteľné sú  najmä  etno – jazzové, latino, balkánske, či orientálne inšpirácie. Určite budeme ešte o nej počuť.     

 

JANA AMBRÓZOVÁ * etnomuzikologička - Katedra etnológie a folkloristiky FF UKF v Nitre, huslistka skupiny NE:BO:DAJ