Hneď na začiatku sa musím priznať, že mám rád príbehy o stratených nahrávkach. Čítajú sa ako detektívka a naviac je to detektívka s dobrým koncom. Samotná hudba je obvykle ešte taký bonus navyše. A to je aj prípad cédečka bratislavských koncertov skupiny The Beatmen (Indies Happy Trails 1965/2016).
Sú kapely, ktoré sa rokmi stávajú legendou. Ich meno získava bezmála až mýtický nimbus, aj keď sa o nich veľa nevie a ich tvorba je prakticky neznáma. Toto sa, v podstate, týka aj jednej z najdôležitejších skupín česko-slovenského rocku, pardon – big beatu, ako sa vtedy hovorilo, bratislavských The Beatmen.
Pamätníci si dodnes spomínajú, ako sa táto kapela – aj napriek svojej krátkej existencii – stala neoddiskutovateľnou špičkou československej beatovej scény polovice šesťdesiatych rokov. Jej vystúpenia nielen v Bratislave, ale aj v Prahe boli skutočným zjavením. „Lepší ako Beatles?“ oduševnene nadpísal po koncerte svoj článok uznávaný publicista a hudobný kritik Jiří Černý. A Petr Janda z Olympicu dodnes s pokorou spomína, ako práve pražský koncert od základov zmenil smerovanie Olympicu - od sprievodného rock´n´rollového „orchestra“ a prevzatého repertoáru k vlastnej tvorbe.
Beatmenovská éra trvala krátko, necelé tri roky, a v podstate ju ukončila emigrácia väčšiny členov v roku 1966. Miro Bedrik a Marián Bednár sa ešte nejaký čas pokúšali v Nemecku preraziť, ale po pol roku aj tu zvyšok kapely skončil. Deža Ursínyho sa už odchod kapely netýkal - skupinu opustil ešte pred jej emigráciou a na Slovensku založil vlastných The Soulmen. Ale to už je celkom iná kapitola.
Po „Beatmenoch“ toho veľa nezostalo. Nejakých šesť či sedem štúdiových nahrávok, zopár záberov v dobovom slovenskom filme Nylonový mesiac... Už len z tohto hľadiska je objav starej pásky s kompletným záznamom dvoch bratislavských koncertov kapely The Beatmen skutočný unikát.
Jedným z vrcholov krátkej kariéry skupiny The Beatmen bolo vystúpenie s vtedy neobyčajne populárnou britskou skupinou Manfred Mann na jeseň roku 1965. Byť predskokanom takejto beatovej „inštitúcie“ nebolo nič nedôstojné, naopak, bola to pocta, ktorú si The Beatmen naozaj zaslúžili (na tom sa zhodla dokonca aj vtedajšia bratislavská beatová scéna). Oba koncerty vo vypredanej Športovej hale na Pasienkoch sa zhodou okolností podarilo tajne nahrať na štvorstopý magnetofón B3 a keď sa po dlhých desaťročiach zdanlivo beznádejne stratená páska znovu dostala na svetlo božie, vďaka neoceniteľnému úsiliu moravského vydavateľstva Indies Happy Trails sa – tak ako už viackrát predtým – podarilo vydať ďalšiu dôležitú kapitolu slovenskej hudobnej histórie aj na cédečku.
Nahrávky oboch koncertov samozrejme trochu platia daň dobe svojho vzniku aj okolnostiam, za akých sa ich podarilo zaznamenať. Posudzovať ich z hľadiska dnešných špičkových technológií by bolo dosť nefér. V šesťdesiatych rokoch skupiny nepoznali pódiové odposluchy a akusticky tradične neprívetivá Športová hala tiež muzikantom neuľahčovala existenciu na javisku, čo počuť najmä v speve. Z nahrávok však cítiť obrovský drajv celej kapely a jej inštrumentálnu zdatnosť. Na dôvažok kompletný záznam vystúpenia vrátane sprievodného slova nechtiac mení hudobný dokument na dokument doby vrátane príslušných rituálnych tancov – to keď spevák pred skladbou prosí publikum o trpezlivosť a volá súdruha Tuchschera (inak takto menežera kapely), aby prišiel niečo urobiť s aparatúrou.
Ešte jedna zaujímavosť - i keď sú dnes The Beatmen uvádzaní ako prvá skupina Deža Ursinyho, playlist jeho líderskú rolu až tak veľmi nepotvrdzuje. Dežo bol autorom alebo spoluautorom tretiny skladieb. Na druhej strane však jasne počuť, že jeho autorský rukopis bol už vtedy výrazne iný, oveľa zložitejší než pomerne priamočiary bigbeat jeho spoluhráčov.
Uznanie si zaslúži aj booklet k cédečku, zostavený so starostlivosťou a precíznosťou u nás nevídanou. Je tam všetko - už spomínaný príbeh vzniku, nájdenia a rekonštrukcie nahrávky, autentické príspevky niekdajších členov skupiny The Beatmen Mira Bedrika a Petra Petra a ich bigbeatových súputníkov Doda Šuhajdu a Bonza Radványiho, kompletná diskografia, a to všetko korunujú nádherné fotografie dodnes u nás nedoceneného fotografa Bohumila Puskailera. Fotky majú presne ten istý pôvab, autenticitu a nefalšovanú hravosť, aké v šesťdesiatych rokoch dokázal ich liverpoolskym kolegom nafotiť iný slovenský fotograf, Dezo Hoffman.
MILOŠ JANOUŠEK