Dňa 9. februára 2021 sme si pripomenuli štyridsiate výročie úmrtia prvého kráľa a „otca rock'n'rollu“ Billa Haleyho. Hoci bol zakladateľom tohto hudobného štýlu, stal sa súčasne jednou z jeho prvých obetí. Haley bol predovšetkým country spevák s láskou k western swingu. Rodným menom William John Clifton Haley sa narodil 6. júla 1925 v Detroite v štáte Michigan. Jeho otec William Albert Haley hral na mandolínu a bendžo a jeho matka Maude Greenová, pochádzajúca z Anglicka, bola vzdelanou pianistkou a učiteľkou hry na klavír.
Fascinácia hudbou sa u Billa objavila už v mladom veku. Hral na gitare a v štýle Jimmieho Rodgersa jódloval so svojou školskou country & western kapelou, vystupujúcou na tanečných zábavách, oslavách a v miestnych kluboch. V roku 1945 založil svoju prvú profesionálnu C&W skupinu The Down Homers. Majúc hudbu v krvi, pôsobil Haley od roku 1949 v miestnej rozhlasovej stanici W-PWA tiež ako diskdžokej, kde jeho ničím nezaťažená schopnosť hrať skladby z viditeľne nesúrodých žánrov mohla ovplyvniť hudobný štýl jeho ďalšej skupiny Bill Haley & The Four Aces of Western Swing.O rok neskôr túto zostavu rozpustil a spoločne s gitaristom Billym Williamsonom a klaviristom Johnnym Grandeom založili formáciu The Saddlemen. V roku 1951 podpísali zmluvu s vydavateľstvom Holiday Records, na základe ktorej vydali viaceré single, ktoré boli ukážkou country, swingu a rhythm & blues (R&B).
„Môj otec sa v mladosti zamiloval do country hudby počúvajúc Grand Ole Opry a spevákov ako Gene Autry. Neskôr, keď ako jódlujúci kovboj začal cestovať po krajine,
prichádzal častejšie do styku s tým, čo sa vtedy nazývalo rasová hudba a čo dnes poznáme ako rhythm & blues. Stretol a stal sa dobrým priateľom s Hankom Williamsom, ktorý bol známy ako kráľ štýlu hillbilly. (Názov country music sa začal používať v 40. rokoch 20. storočia, dovtedy sa mu hovorilo hillbilly – pozn. autora.) Takže napriek tomu, že bol kovbojský umelec ktorý miloval country hudbu, zaujímal sa takisto o western swing a otvorený bol aj pre blues,“ hovorí jeho syn Bill Haley junior, ktorý je takisto hudobník. A pokračuje: „Rozbehol teda celkom slušnú kariéru i ako westernový umelec a v istom momente mal pocit, že by sa mohol stať aj diskdžokejom v rozhlase. Mal vtedy 24-rokov a videl v tom svoje životné poslanie. Bolo to v čase rozsiahlej segregácie, čo sa odrazilo aj v hudbe. Rasová hudba alebo R&B teda neboli často hrané v najvplyvnejších rádiách a takéto skladby ani nebolo možné zohnať v tzv. bielych obchodoch s hudbou, určených iba pre bielych poslucháčov. Na druhej strane mnohé malé rádiostanice, ako napríklad tá, ktorej programovým riaditeľom bol môj otec, mali hodinovú šou pre každého oddaného fanúšika tohto druhu hudby. Teda aj blues.“
V roku 1953 sa Haley vzdal imidžu kovboja, premenoval svoju skupinu na Bill Haley & His Comets a podpísal zmluvu s vydavateľstvom Essex Records. To vydalo prvý Haleyho hit, ktorý sa umiestnil v Top 20 s názvom „Crazy Man Crazy“. Pieseň sa stala prvou rock'n'rollovou skladbou v pop hitparáde magazínu Billboard. V nasledujúcom roku opustil Bill Haley a jeho skupina vydavateľstvo Essex a podpísal zmluvu s vydavateľstvom Decca Records. Potom prišiel úspech s každým novým vydaným singlom a s prehľadným náskokom pred budúcimi modernými skladbami začala Haleyho skupina presadzovať nový žáner populárnej hudby, ktorý o pár rokov neskôr získal definitívny názov – rock'n'roll.
„V jednu noc v roku 1950 otec zahral v rádiu pieseň nazvanú ,Rock the Joint‘, ktorá bola tematickou skladbou pre rádio šou ,Judge Rhythmʼs Court‘. Poslucháčom sa táto skladba veľmi zapáčila. Boli to hlavne námorníci, ktorí mali sídlo v námorných dokoch v Philadelphii čakajúc na povel vstúpiť do kórejskej vojny. To bol moment, kedy sa môj otec rozhodol zlúčiť C&W a R&B. Takto to všetko začalo, otec aj jeho skupina v kovbojských klobúkoch a čižmách hrali tóny R&B vo svojom vlastnom podaní. Neskôr predstavili nové, iné než westernové hudobné nástroje, ako napríklad saxofón či klavír. Bol to teda obrovský kotol troch hudobných štýlov spojených dokopy a v rokoch 1952 – 1953 im napadlo, že to budú práve tínedžeri, ktorí budú najpravdepodobnejšie kupovať ich platne. Preto začali vystupovať na stredných školách v Philadelphii. To čo zistili bolo, že dospievajúca mládež chce optimistickú hudbu, na ktorú sa ľahko tancuje a ktorá má jednoduchý, dobre zapamätateľný text. Proces začal žiť svojím vlastným životom a Bill Haley & His Comets sa stali extrémne populárnymi,“ približuje históriu svojho otca Haley junior.
Bola to skladba „Rock Around The Clock“, ktorá sa stala jednou z Haleyho najslávnejších klasických rock'n'rollových piesní i jedným z najpredávanejších singlov v dejinách populárnej hudby (viac ako 25 miliónov predaných kópií). 9. júla 1955 odštartovala prvý z ôsmich týždňov na 1. mieste v pop hitparáde singlov v USA. V americkej Top 10 sa udržala 133 dní a jej úspech je mnohými označovaný za začiatok rockovej éry. Časopis Rolling Stone ju uviedol na 159. miesto na svojom zozname 500 najlepších hitov všetkých čias. „Bola to premiéra,“ uviedol v roku 1967 Haley v rozhovore pre spomínaný časopis. „Dali sme dokopy C&W s R&B a vznikol rock. Obdobie praveku rock'n'rollu bolo naše. Bola to pre nás zlatá éra, ktorá patrila iba nám, až kým sa neobjavil Elvis [Presley].“
Pôvodne bola táto skladba vydaná na malej platni na strane B v roku 1954. Napriek nedostatočnému komerčnému úspechu pri prvom vydaní spôsobila explóziu po tom, čo sa objavila vo filme – respektíve vo filmovej hudbe k filmu – „The Blackboard Jungle“ (Džungľa pred tabuľou) o delikvencii mladistvých a tínedžerskej rebélii. V Británii pri premietaní dokonca mládež rozrezávala sedadlá v hľadisku a tancovala v uličkách medzi nimi, čo predstavovalo prvý povojnový výbuch chuligánstva v krajine. V apríli roku 1956 sa na plátnach kín objavil prvý skutočný film o rock'n'rolle s názvom „Rock Around The Clock“ (Rock nonstop), v ktorom Haley účinkoval po boku Alana Freeda a Little Richarda. Film a jeho narýchlo pripravené pokračovanie „Donʼt Knock the Rock“ (Neknokautujte rock) si získali celosvetovú popularitu – hoci v niektorých krajinách ho zakázali – a v kinách došlo k bezprecedentným scénam.
„Na premiéru tohto filmu išiel môj otec do New Yorku so svojim obchodným manažérom Samom Shortom. Sadli si nič netušiac do zadného radu kina. Keď otca zavolali z Hollywoodu a žiadali ho o povolenie použiť jeho skladbu vo filme, potešil sa, predpokladajúc že to bude dobré pre jeho biznis. O filme však toho veľa nevedel. Keď si film pozrel, bol to preňho šok a prekvapenie, pretože videl zámerné spojenie tejto skladby s delikvenciou mladistvých. Počas pozerania filmu bol doslova zhrozený. Potom cestovali autom jeden a pol hodiny späť do Philadelphie a otec nepovedal počas celej jazdy ani slovo. Nakoniec sa zastavili aby si dali kávu a on naštvaný Samovi oznámil: Ak moja hudba robí s mladistvými to, čo sme videli, tak ju už viac nechcem robiť. Samozrejme že v tom ale pokračoval a produkoval ďalšie a ďalšie hity,“ poznamenáva ďalej Haley junior.
Bill Haley sa stal v päťdesiatych rokoch hudobnou ikonou. Predstavil svetu rock'n'roll, hudbu so silným úderným rytmom a prepracovanými sólami (najmä gitary a saxofónu), navyše okorenenou dovtedy nevídanou pódiovou šou. Vidieť kontrabasistu skákať po base či saxofonistu hrajúceho poležiačky na pódiu bolo doposiaľ niečo nepredstaviteľné. Niet preto divu, že obecenstvo na koncertoch šalelo. Spomeňme napríklad 26. september 1958, kedy Haley koncertoval v berlínskom Športovom paláci. Rozvášnení fanúšikovia vtedy doslova zdemolovali celé pódium vrátane klavíra a koncertnej sály. Éra rock'n'rollu ukončila dovtedajšiu dominanciu spevákov ako Frank Sinatra, Perry Como či Bing Crosby. Haley však súčasne dokazoval, že je viac než iba spevákom a sprievodným gitaristom s jedným hitom. Vydal – respektíve mnohé z nich aj napísal – ďalšie množstvo komerčne úspešných (miliónových) hitov, ktoré atakovali popredné priečky hitparád: „Shake, Rattle and Roll“ (bola to prvá rock'n'rollová nahrávka v britskej hitparáde), „The Saints Rock'n'Roll“, „Rocket 88“, „Skinny Minnie“, „Rock A Beatinʼ Boogie“, „Razzle Dazzle“, „Rudyʼs Rock“ či v neposlednom rade „See You Later, Aligator“ (vo februári 1956 sa stala Haleyho posledným úspechom v americkej Top 10). Tieto a mnohé ďalšie pesničky Billa Haleyho kopírovali speváci a kapely na celom svete.
Rozhodol sa usporiadať rozsiahle turné po Európe, Austrálii či v Latinskej Amerike. Na svoj dlho očakávaný debut vo Veľkej Británii (5. februára 1957) priplával loďou do Southamptonu v Hampshire. Ako prvého amerického umelca na turné v Anglicku ho fanúšikovia privítali tým, že na dvadsať minút obkľúčili vlak, ktorým pricestoval do Londýna. Turné po Spojenom kráľovstve odštartoval o deň neskôr v londýnskom divadle Dominion, kde vášne fanúšikov prepukli opäť naplno.
Slovo má opäť syn Billa Haleyho: „Keďže môj otec bol prvým človekom, ktorý mal úspech s takouto hudbou a široko ďaleko najpopulárnejší minimálne počas dvoch rokov kým sa neobjavil Elvis, bolo na ňom, aby sa stal hovorcom tohto druhu muziky. Tejto úlohy sa však chopil so všetkou vážnosťou a vo svojom srdci veril, že jeho hudba nie je príčinou páchania zla mladých. Pokúšal sa situáciu zmierniť a vysvetliť ju; povedať že taká muzika nespôsobuje delikvenciu mladistvých ale je to všetko len a len o zábave a nie je žiaden rozdiel v tom čo robila generácia ich rodičov, keď tiež počúvala hudbu – charleston – v dvadsiatych rokoch. Môj otec bol však obeťou svojej doby. Bola to konzervatívna spoločnosť a nesmieme prehliadnuť ani ďalšiu vec: bol tam aj rasizmus a obavy z miešania rás i zo zločinnosti.“
Po roku 1958 však začal Bill Haley upadať. Plešatejúci muž v strednom veku, s nadváhou vo voľnom obleku a s neodmysliteľnou kudrlinkou padajúcou do čela (za účelom odvrátenia pozornosti od Haleyho ľavého oka, na ktoré oslepol po operácii v detskom veku) neposlúžil tínedžerskej rebélii tak dokonale ako napríklad Elvis Presley, Little Richard, Jerry Lee Lewis či Chuck Berry. Táto skutočnosť napriek tomu, že sa – ako aj sám priznával – nikdy nesnažil pôsobiť ako rebelujúci rocker, ho „odsunula na vedľajšiu koľaj“. Päť rokov po prvom hite sa tak ocitol v bludnom kruhu nostalgie. Zatiaľ čo po komerčnej stránke mu to poslúžilo (obzvlášť vo Veľkej Británii), sám bol čoraz viac zatrpknutý a nepredvídateľný. V priebehu dvoch dekád 60-tych a 70-tych rokov síce pokračoval vo verejných vystúpeniach, na javiskách úspešných rock'n'rollových klubov (ťažiacich z revivalu žánru v Severnej Amerike i v Spojenom kráľovstve), jeho niekdajšia sláva však bola nenávratne preč.
Chcel sa vrátiť späť ku country hudbe, k svojim koreňom, jeho verní fanúšikovia ho však nútili vyťažiť čo najviac zo svojich rock'n'rollových hitov. Potvrdzujú to aj slová Haleyho juniora: „V tom čase sa chcel môj otec vrátiť k svojim koreňom C&W, jeho poslucháči si to bohužiaľ nepriali. Jednoducho chceli, aby aj naďalej pokračoval v tvorbe a hraní rock'n'rollu a on sa tak ocitol v pasci svojej identity po celý zvyšok života. A bolo to trpké zistenie. Samozrejme uvítal tú skutočnosť, že bol tvorcom niečoho čím bol známy a čo mu zarábalo na živobytie, ale hudobne by bol preferoval návrat k štýlu C&W, ktorý tak miloval.“
V londýnskom divadle Palladium, v rámci programu „Royal Variety Show“, predviedol Bill Haley v novembri 1979 vrcholný výkon na svojom legendárnom koncerte, ktorý sa uskutočnil na žiadosť vládnuceho panovníka, v tomto prípade anglickej kráľovnej Alžbety II. V Británii si Haley získal obzvlášť významné postavenie osobnosti rockovej hudby a „trvalé kráľovské privilégiá v rock'n'rolle“, ako konštatuje oficiálna webová stránka billhaley.com. Jeho turné po Spojenom kráľovstve pokračovalo aj v roku 1980, ibaže po lete bolo ukončené s odôvodnením, že „Haley má vážne zdravotné problémy (spôsobené aj nadmernou konzumáciou alkoholu) a nádor na mozgu“. Bill Haley napokon zomrel 9. februára 1981 v texaskom Harlingene na srdcový infarkt. Počas týždňa, ktorý predchádzal jeho smrti ho videli ako sa túla po južnom Texase, hundre si čosi popod nos, čo bol tragický a osamelý koniec pre kedysi presvedčivého speváka, ktorému sa podarilo predať okolo 60 miliónov platní.
Zatiaľ čo hodnota jeho prínosu do populárnej hudby bola do určitej miery podceňovaná, odkaz Billa Haleyho je nespochybniteľný. S nezameniteľnou štylizáciou hlasu vydláždil cestu pre generácie hviezd naprieč rôznymi žánrami. Formálne uznanie jeho vplyvu na hudobnú históriu sa objavilo až po jeho smrti v roku 1987, keď bol uvedený do siene slávy Rock & Roll Hall of Fame a potom opäť o tridsať rokov neskôr, kedy svoje čestné miesto zaujal aj v Rhythm & Blues Hall of Fame. V roku 2018 bola skladba „Rock Around the Clock“ zapísaná do národného zoznamu nahrávok (National Recording Registry), čo je archív vedený knižnicou Kongresu za účelom ochrany významných hudobných nahrávok. Mimochodom, v Mníchove existuje Bill Haleyʼs Museum a Halleyho meno nesie aj asteroid. S prezývkou „The Father of Rock'n'Roll“ si Bill Haley aj po štyridsiatich rokoch od smrti naďalej udržiava oddaných fanúšikov po celom svete, ktorí nepochybujú o jeho výsostnom postavení v dejinách rockovej hudby a i naďalej počúvajú jeho nestarnúce rock'n'rollové nahrávky.
ANDI RAY HAVERDA