Kapela The BladderStones je pevnou súčasťou českej bluesovej scény, koncertuje aj v zahraničí a môže sa pýšiť spoluprácami so zahraničnými umelcami ako Elles Bailey, Matt Woosey, Alice Armstrong či Will Wilde. V roku 2017 jej vyšiel album Without Cover. Svoju hudbu v súčasnosti charakterizuje ako „art blues“. Všetci jej členovia (Tomáš Frolík – gitara, spev, Jan „Johnny“ Judl - basová gitara, spev a Michael Nosek – bicie, sprievodné vokály) sú skúsení, technicky fundovaní hudobníci účinkujúci aj v iných kapelách. Navyše sú svojskí a nápadití. The BladderStones s ľahkosťou miešajú bluesové, jazzové i artrockové prvky a tvoria povzbudzujúci a inšpiratívny hudobný kokteil. Desiate výročie vzniku kapely oslávia tohto roku novým albumom, ktorý vychádza 17. októbra. S veľkou dávkou nadhľadu a humoru sebe vlastného ho pomenovali Toilet Fame.
Na novom albume sa nachádza sedem skladieb, čiže o tri menej ako na albume Without Cover. Oba albumy uzatvára inštrumentálna skladba, ostatné sú spievané. Album Without Cover obsahuje viac krátkych, priamočiarych a rezkých skladieb. Bluesovej atmosféry je však aj na albume Toilet Fame viac ako dosť. The BladderStones na ňom opäť prinášajú silné piesňové príbehy, ktorým nechýba sugestívnosť, dravosť, ba často ani zvláštna vznešenosť. Skladby sú pestré, prepracovanosť sa snúbi s improvizáciou, drsné gitarové riffy s prieraznými a spevnými refrénmi. Najdlhšia skladba trvá 7:50 min. a ďalšie dve majú vyše 6 min. Doteraz vyšli ako ochutnávky z albumu dva single, oba („Self-Adhesive Otto“ a „Confused Rennie“) sú svižné, ani nie štvorminútové. Autentickosť príbehov ukrytých v skladbách podčiarkuje využitie krstných mien v niektorých ich názvoch.
Prvá skladba „Is It Real?“ sa začína krátkou clivou zvukovou plochou podnecujúcou zvedavosť. Potom priestor zaplní burácajúci gitarový riff. Hudba evokuje rôznofarebné emócie, ktoré zjednocuje cituplný spev. Nasleduje nepokojná skladba „Confused Rennie“ o stratenej existencii žijúcej na okraji spoločnosti. Rennie sa bezcieľne potĺka životom, a napriek tomu je šťastný. Pod povrchom skladby „Heroin“, prenikajúcej pod kožu ako injekčná ihla, zaznieva zlovestný smútok a rezignácia človeka, ktorý hľadá v droge zabudnutie. Náladu skvele dokresľuje basová gitara. Odpichová funková skladba „Self-Adhesive Otto“ o svojráznom zberateľovi samolepiek túžiacom „zlepiť svet dohromady“ prináša odľahčenie. A po nej akoby sa roztrhlo vrece s dlhými pomalými skladbami. Mocný dojem zanechá „Jacob The Cream“ - melancholická balada s energickým refrénom. Najdlhšou skladbou albumu je ponurá „Death“. Jej text je plný priam filozofických otázok, zatiaľ čo gitara reže do živého a blysne sa aj rytmika. Album uzatvára pôsobivá a nostalgicky znejúca inštrumentálka „Blues For Teo“ s nariekajúcou i spievajúcou gitarou.
Nad názvom najnovšieho albumu kapely The BladderStones som sa len pousmiala. Počuť túto hudbu ako zvukovú kulisu na toaletách by bolo pre mňa síce príjemné, no zaslúži si určite viac.
****
Ružena Šípková