Milí priatelia dobrého blues! Už 24. krát sa v zapadnutom okresnom meste kdesi v Sudetách (severná Morava) odohral hudobný zážitok svetovej úrovne. Ani trochu nepreháňam: od januára tohoto roku to majú usporiadatelia dokonca čierne na bielom (naviac k tomu sošku priloženú). Veru tak, Šumperský BluesAlive dostal najprestížnejšie svetové ocenenie „Keeping The Blues Alive Award“ ktoré udeľuje Blues Foundation v Memphise. Nič vyššieho v tomto žánri nejestvuje. A tak som bol zvedavý, čo si tento rok na nás dramaturg festivalu Ondřej Bezr pripravil.
Ocenenia sú jedna vec a života strom zelený vec druhá. Našťastie sa všetko vyvinulo najlepším smerom. Navonok sa vlastne akoby nič nezmenilo, ale cítil som ako sa sebavedomie dramaturgie festivalu upevnilo. Už nemusia nikomu nič dokazovať (myslím, že to v skutočnosti platilo už dávno pred ocenením) a festival vypredaný 3 mesiace vopred to tiež jasne dokazuje. No a nové kontakty, ktoré pri preberaní ceny v Amerike pochopiteľne nadviazali, znamenajú ďalší posun v možnostiach. Veď odovzdávanie ceny bolo v Memphise spojené s festivalom Blues Music Challenge a návšteva v slávnom klube Rum Boogie Café na „bluesovej tepne“ Beale Street priniesla hlavnú hviezdu festivalu - aké prosté! Ale ako zaslúžené.
Tentoraz sa nechcem podrobne rozpísavať, kto všetko na festivale hral, nakoniec podrobnosti sa dajú dohľadať na www.bluesalive.cz. Pokúsim sa skôr priblížiť atmosféru. Jednoznačne možno prehlásiť, že „papieroví favoriti“ tohoto ročníku splnili očakávania mierou vrchovatou. Najväčšími hviezdami festivalu boli Ronie Baker Brooks a Kenny Neal. Dramaturgia šťastne zvolila, že obaja mali svoj večer a tak Ronie bol vrcholom toho piatkového a Kenny uzatváral festival v sobotu. Obaja sa svojej úlohy zhostili naozaj majstrovsky, ako sa na skutočných majstrov patrí.
Ale po poriadku. Dramaturgii možno pripísať ďalší kladný bod za to, ako pozmenila gradáciu 3 festivalových dní.
Štvrtok, pôvodne pridaný ako koncertný večer jednej hviezdy (predtým bol festival 2 dni), sa zmenil na riadny festivalový deň. Je síce (logicky) najmenej navštívený, ale už pár rokov prináša radosť tým, ktorí sú skutočnými milovníkmi žánra. Jednoducho – jeden deň výbornej muziky naviac! Takže prázdno rozhodne nebolo. Len sa to tentoraz obišlo bez koncertovania vo foyeri kulturáku. A pre slovenských fanúšikov môže byť potešujúce, že celý festival začínal skupinami Kiero Grande a Tony Bigmouth Pearson (SK). Štvrtkový večer ďalej určoval jasne ženský element; Lizz Wright, speváčka z Georgie/USA, je možno orientovaná skôr smerom gospel/jazz, ale bluesová tradícia a jazzový feeling vytvárajú miestami až zasnenú atmosféru jemnosti a citu. A južanská tradícia presvitá každým okamihom. Na túto jemnú atmosféru výborne nadviazal Doyle Bramhall ll s výraznou gitarou a rovnako výraznou históriou. Skvelý kontrast! No a večer zakončovala legenda (skutočne aj vekom) sedemdesiatročná klavíristka Marcia Bell, so svojským štýlom zmäsi boogie-woogie, louisianského blues a kreolského zydeka, niekoľkonásobná nositeľka Blues Award a nominantka Grammy.
Piatok potom začal už tradične obligátnym vystúpením vo foyeri šumperského kulturáku a hneď na to začal hlavný program v hlavnej sále. Francúzski Dirty Deep už v Šumperku hrali a dobre, takže znovu o kúsok lepšie, európsky poňatý návrat ku koreňom Delty, zato dosť (rockovo) tvrdý. To ďalší účinkujúci Watermelon Slim je typickým predstaviteľom autentického a tradičného blues, tentoraz hraného na akustickú gitaru „naležato“ slide štýlom (+ basák a bubeník k tomu), hudba striedavo prekladaná rozprávaním o všeličom nám dáva možnosť vrátiť sa k autentickým zážitkom s pôvodným pouličným blues. Po príjemnom kontraste skupiny Beaux Gris Gris & The Apocalypse (možno budúcej hviezde) už vystúpil syn slávneho Lonie Brooksa - Ronnie Baker Brooks a obhájil slávne meno. Zmes chicagskeho blues s príklonom k tradícii B.B. Kinga ale aj moderné výlety do súčasnosti, výborná gitara bez jediného zbytočného tónu, dobrý spev, dobrá show, to všetko ukázalo kadiaľ sa dnes (tradičné) elektrické blues vyvíja. Nič lepšie si fanúšik žánra nemôže priať. Našťastie rozprúdená krv bluesmanov mala možnosť pokračovať až do rána na obvyklom jamm-session.
Sobota vrátila festivalu obvyklú rovnováhu, stala sa opäť vrcholom festivalu a tak je to dobre. Všetci hrali skvele, ale zaujal najmä Zach Day (lebo takmer hodinu zabávať sálu sám s gitarou nie je vôbec jednoduché) a britská skupina Catfish (nielen preto, že sú nositeľmi British Blues Award), ale bezkonkurenčným vrcholom večera (a tiež celého festivalu) bol Kenny Neal, ďalší syn slávneho otca, čo je dôležité nie kvôli menu, ale preto, že títo chlapci hrajú blues od detstva a cenné skúsenosti v kapelách svojich otcov zbierajú od puberty. Vo výsledku sa pozná, že sú vyhraní na tej najvyššej úrovni. Samozrejme bez talentu by to nešlo, ale títo frajeri ho naozaj majú. A pokoru tiež. To nakoniec predviedol Kenny nie len na koncertnom pódiu, ale aj v rámci nočného jam-session v pivnici Holba, myslím, že možnosť zahrať si s niekým takým bol pre mnohých lokálnych muzikantov zážitok života. Je dobre, že nemusíme lietať do Ameriky, aby sme uvideli dnešnú špičku žánra pokope a v takej forme.
V Šumperku za 1700 Kč na tri dni je to skoro zadarmo! A to ani nehovorím o bonusoch v podobe tematických hudobných popoludní s premietaním filmov a o tradičnom CD so záznamom minulého ročníka. Takže ako hodnotiť tohtoročný BluesAlive? Už tradične - opäť o kúsok lepší ako vlani. Hlavne si budúci rok včas kúpte lístky!
GORAZD BALEJÍK