Jedenásteho marca (2020) oslávil 70 rokov Bobby McFerrin – jeden z najvýznamnejších spevákov histórie, ktorý nám svojou najslávnejšou piesňou pripomína, aké dôležité je byť šťastný.
V Kurosawovom filme Děrsu Uzala lovec ukazujúc na Slnko hovorí: „To sú najdôležitejší ľudia na svete!“ Každý životodarný živel, ktorý poznal, bol pre neho živou bytosťou, či skôr živými bytosťami, vznešeným pokolením rozdávajúcim život, jedným slovom – ľuďmi. Svetlo a teplo poskytujúce Slnko znamenalo preňho samozrejme ľudí najdôležitejších. Uvedomil som si, že každý jeden človek by takisto mohol byť pre ostatných takýmto živlom. Nemusel by byť nevyhnutný pre život až tak ako Slnko. Úplne by stačilo, ak by zo seba rozdal trochu radosti. Nie každému sa to ale podarí.
Americký spevák Bobby McFerrin to dokáže. Kto začul zaznieť struny jeho hlasu, nepochybne aspoň na chvíľočku pocítil rýdzu radosť, ako keď z ťažkej mračnej oblohy na okamih zasvietia hrejivé slnečné lúče.
Bobby McFerrin sa narodil 11. marca 1950 v Manhattane v rodine operných spevákov, tak nebol žiadny div, že sa sám od detstva venoval hudbe, najmä džezu. Spieval a hral na klavír. V roku 1977, už ako zrelý muzikant s vlastným štýlom, začal hrávať a spievať s neworleanskou kapelou Astral Projects. V začiatkoch jeho kariéry mu výrazne pomohol komik Bill Cosby, ktorému McFerrin nahral zvučku pre jeho televíznu show. Krátko nato, v roku 1982, vydal svoj prvý album. Volal sa jednoducho „Bobby McFerrin“. Nahral ho so štandardnou jazzovou kapelou.
Zrodením supernovy sa ale stal až jeho druhý album z roku 1984 s názvom „Voice“. Bobby ho nahral úplne sám. Sám naspieval sólový part a takisto sám, iba svojím hlasom, napodobnil všetky sprievodné a rytmické nástroje. Na tomto albume stvoril svoju jedinečnú hudbu – vlastné telo je jeho kráľovským hudobným nástrojom. Keď spieva, registre svojho hlasu mení v rozmedzí niekoľkých oktáv prirodzene ako spevavý vták – od najhlbších basov po falzet. Rytmus drží vlastným telom – trie si líca, mädlí dlane, lúska, tlieska, dupoce, klopká po hrudnom koši. Album sa stal jedným z najdôležitejších míľnikov v histórii populárnej hudby – vytvoril dve kategórie spevákov: McFerrina a tých ostatných.
V roku 1988 sa preslávil na celom svete piesňou a videom Don´t Worry, Be Happy z platne „Simple Pleasures“. Bobby vtedy získal tri ceny Grammy – za najlepší album, pieseň a spevácky výkon. Melódia tej pesničky sa navždy stala zvučkou dobrej nálady. Tá pieseň je však iba malilinkou súčiastkou v jeho tvorbe.
Nahral množstvo albumov, najmä jazzových, ale aj popových, či s klasickou hudbou. Spolupracoval s najvýznamnejšími svetovými jazzovými a klasickými hudobníkmi, s ktorými ho spája hlboké priateľstvo. S japonským violončelistom Yo-Yo Maom nahral hrejivý album s názvom „Hush“, oslavu ľudského života a radosti z hudby, s jazzovým klaviristom Chickom Coreom nahral albumy „The Mozart Sessions“, spolupracoval s basgitaristom Richardom Bonom, klaviristom Herbiem Hancockom, trúbkarom Wyntonom Marsalisom a mnohými ďalšími.
Aj keď sa jeho hudba dotýka rozličných štýlov a čias, jej spoločným menovateľom je sloboda. Na roztancovanej platni „Bang! Zoom“ z roku 1996, ktorú nahral so skupinou Yellow Jackets, je aj pieseň s názvom Freedom Is a Voice, v ktorej spieva:
Freedom is a voice, freedom is a song,
freedom is a spirit for the people who are strong.
V novom tisícročí, v roku 2010, vydal Bobby McFerrin výnimočný album „VOCAbuLarieS“. Predstavte si, že by nejaký hudobný skladateľ roky nahrával nápevy vtákov po celom svete – škovránky, sláviky, drozdy, hrdličky, vrany, papagáje... Potom by to doma všetko počúval, dôsledne študoval, jednotlivé motívy by spájal, vrstvil, miešal dohromady ako maliar farby, až kým by nestvoril symfóniu. Symfóniu vtáčieho spevu. Presne tak vznikal album „VOCAbuLarieS“. Rozdiel je len v tom, že predmetom dôsledného štúdia nebol spev vtáčí, ale ľudský. Nápad urobiť takú platňu dostala McFerrinova dlhoročná producentka Linda Goldstein. Neľahkú úlohu hudobného skladateľa mal Roger Treece. Viac ako sedem rokov počúval rozličné Bobbyho nahrávky z množstva koncertov či štúdiových improvizácií, stovky hodín hudby, študoval ich, vyberal tóny, intervaly, akordy, motívy, témy, a všetko zapisoval do nôt. To potom nanovo naspieval McFerrin spolu so svojím zborom s názvom Voicestra. Sám spieva sólový spev, aj sprievodné party – alt, tenor a bas. Zbor Voicestra sa rozrástol na vyše päťdesiat členov, pozval do nej spevákov z celého sveta, operných, muzikálových, soulových, aj džezových, napríklad aj členov formácií Manhattan Transfer a New York Voices. Roger Treece tak získal vyše 1400 rôznych sekvencií, ktoré v jeho počítači zabrali viac ako 100 gigabajtov. Potom ich všelijako spájal, vrstvil, miešal dohromady, až kým z nich nezložil sedem skladieb – sedem častí symfónie ľudského hlasu. Okrem hlasov v nej zaznieva aj pár hudobných nástrojov – perkusie Alexa Acuňu, saxofón Donnyho McCaslina a píšťaly Pedra Eustacheho. Básnik Don Rosler prepísal hlasy do zrozumiteľných slov a viet. Nebolo to jednoduché. V symfónii sa totiž spieva rozmanitými hlasmi a tie znejú storakými jazykmi. Počuť latinčinu, taliančinu, sanskrit, španielčinu, zulu, ruštinu, hebrejčinu, japončinu, francúzštinu, angličtinu, galštinu, a mnoho ďalších. Slovenčinu nepočuť, ale na obale albumu je medzi inými napísané aj slovenské slovo Slovníčky. Najviac však počuť jazyk, ktorým hovorí a spieva len jeden človek na svete – Bobby McFerrin. Spieva: „Je čas vzdať sa slov, melódia nám ten príbeh povie...“
Na svojom zatiaľ poslednom albume s názvom „SpiritYouAll“ z roku 2013 Bobby McFerrin naspieval svoje obľúbené americké gospely - spirituály.
Veľkú časť svojich aktivít venuje Bobby McFerrin klasickej „vážnej“ hudbe. S mnohými slávnymi svetovými súbormi, napríklad s Viedenskou filharmóniou, Londýnskym kráľovským orchestrom, Newyorskou filharmóniou a mnohými ďalšími, naštudoval skladby klasickej hudby. Nie ako spevák, ale ako dirigent. S najväčšími majstrami klasickej hudby ho totiž spája silné puto – improvizácia –, sám o tom hovorí:
„Mozart, Bach, Beethoven boli skvelí improvizátori. Improvizácia je v podstate pohyb – odvaha kráčať vpred. Hráte jeden tón. A potom zahráte ďalší tón. To je všetko. O teórii nemusíte nič vedieť, nemusíte vedieť, čo presne robíte. Ako deti. Netušia, čo je iónska, dórska stupnica, čo sú malé tercie. Proste len spievajú.“
A dirigovanie je v jeho ponímaní takisto improvizácia. Vraví: „Dirigovať je ako spievať telom. Spievate rukami; spievate očami; a snažíte sa prinútiť spievať orchester. Dalo by sa povedať, že dirigovanie je druh tanca. Zvyčajne hrá hudba a vy tancujete. Ale tu hrá orchester, pretože tancujete vy. Je to naopak. Myslím, že sa pri tom učím tancovať.“
Najviac času však Bobby McFerrin trávi spievaním pred publikom. Chodí po svete a koncertuje. Sám alebo s priateľmi hudobníkmi. Niekoľkokrát spieval aj v Bratislave. Na jeho koncertoch sa hudba neinterpretuje. Tam sa priamo rodí. Návštevník koncertu prestáva byť iba poslucháčom; je pozvaný tvoriť. V jeho duši sa vtedy rozsvieti v mnohých tmavých zákutiach.
Hudba rozochvieva naše city a spevák na nich hrá ako na lutne. A to je pre nás veľmi dôležité. Životodarné ako Slnko. Bez toho by sme asi neprežili. Predstavujem si, ako na úsvite ľudských dejín ktosi začal melódiou rozprávať príbeh – spievať –, niekto iný sa pridal, ďalší začal do taktu klepkať paličkou, ďalší lúskať prstami, iný dupať nohami, našiel sa aj jeden, čo urobil salto, až nakoniec spievali, tancovali a skákali všetci. Na chvíľu sa prestali trápiť, boli šťastní.
VLADIMÍR LEKSA
článok bol písaný pre Nový Populár