Prešli už dve desaťročia, čo vo veku 65 rokov zomrel v meste Jackson, v americkom štáte Tennessee, jeden z legendárnych priekopníkov rock’n’rollovej hudby, spevák, gitarista a skladateľ Carl Lee Perkins (9. apríl 1932 – 19. január 1998). Podľa ďalšieho amerického speváka a skladateľa – významného predstaviteľa južanského rocku a country rocku – Charlie Daniels a, „skladby Carla Perkinsa boli zosobnením éry rockabilly a jeho tóny zosobňujú zvuky rockabilly viac než u kohokoľvek iného, keďže Perkins vždy zostal verný svojmu štýlu“. Perkinsove skladby boli nahrávané takými vplyvnými umelcami (a súčasne jeho priateľmi), ako Elvis Presley, The Beatles, Jimi Hendrix a Johnny Cash, ktorí mu spoločne zaistili miesto v histórii populárnej hudby. Perkins zomrel v nemocnici Jackson-Madison County Hospital na rakovinu pľúc a hrtana, mesiac pred smrťou však utrpel aj niekoľko menších mozgových príhod. Pochovaný je na cintoríne Ridgecrest v Jacksone.
Carl Perkins spojil štýly blues, country, rhythm and blues, gospel a teen-age do tzv. rockabilly, čo bol jeden zo základných kameňov rock’n’rollu. Ten vytrhol dobovú pokojnú atmosféru v hudobnom svete z jej koreňov a rozniesol súdobú scénu na kopytách. Od základov zmenil tvár populárnej hudby, presiahol jej rámec a obletel svet aj z hľadiska spoločenských – od módy cez jazyk po životný štýl – a politických zmien, ktorým dokázal veľakrát výrazne napomôcť. „Boli sme si vedomí toho, že nastala úplne iná doba. Rock’n’roll zmenil svet. Zmenil ľuďom myslenie. Bolo to ako prelom letopočtu, a rok 1956 bol rok jedna,“ poznamenal Keith Richards z Rolling Stones. Niekde som čítal, že okrem dvoch svetových vojen bol rock’n’roll tou treťou udalosťou, ktorá najviac poznamenala tvár 20. storočia. „Celý ten zvuk znamenal slobodu,“povedal Bob Dylan v „Go, Cat, Go!“, životopise Carla Perkinsa, napísaného spolu s hudobným publicistom Davidom McGee v roku 1996. „Prichádzalo to odniekiaľ, kam sme chceli ísť.“
Spolupracujúc v memphiskom nahrávacom štúdiu Sun Records v štáte Tennessee s Elvisom Presleym, Jerry Lee Lewisom a Johnny Cashom, robil Carl Perkins muziku, ktorá sa pýšila neočakávanou autoritou – ale nikdy sa nevzdialila od svojich koreňov na vidieckom juhu. Jeho hra na gitare mala nesmierny vplyv hlavne na Georgea Harrisona a The Beatles, a počas niekoľkých rokov spolupracoval tento, ako o „kráľovi rockabilly“ napísali noviny New York Times, „tichý, geniálny a zanietený muž, len zriedkavo spokojný s obrazom zlého chlapca rockabilly“ okrem Harrisona aj s Paulom McCartneym, Bobom Dylanom, Ericom Claptonom, Paulom Simonom a, v neposlednom rade, s Tomom Pettym.
ZAČIATKY
Carl Lee Perkins sa narodil v Ridgeli neďaleko Tiptonville v Tennessee ako syn chudobných farmárov Bucka a Louise Perkinsových. Vyrastal počúvajúc južanský gospel, ktorý spievali belosi v kostole a černosi pracujúci na bavlníkových poliach. V lete sa cez deň robilo aj 12 – 14 hodín, Perkins a jeho brat Jay (obaja od svojich šiestich rokov počas jari a jesene po škole česačmi bavlny) zarobili vtedy spoločne 50 centov za deň. V sobotňajšie večery počúval Perkins prenosy z Grand Ole Opryna otcovom rádiu. Vysielanie Roya Acuff a ho inšpirovalo k tomu, aby si od rodičov pýtal gitaru. Keďže tí si ju nemohli dovoliť kúpiť, otec – ktorý bol invalidom s chorobou pľúc – mu gitaru vyrobil z krabice na cigary a z rúčky na metlu. V ťažkých časoch mu nakoniec pomohol sused, ktorý mu ponúkol na predaj svoju opotrebovanú a doškrabanú gitaru s ohranými strunami. Buck Perkins ju kúpil pre svojho syna za niekoľko dolárov. Malý Carl sa na nej naučil hrať od Johna Westbrooka, šesťdesiatročného černošského robotníka na poli. „Strýko John“, ktorý hrával na akustickej gitare blues a gospel, Carlovi vtedy povedal: „Pocítiš, ako ti hudba prechádza celým telom cez hlavu a späť do tvojej duše. Musíš to cítiť. Nechaj to v sebe vibrovať.“
Neskôr s bratmi Jayom a Claytonom založil skupinu The Perkins Brothers. V roku 1946 Carl napísal skladbu, ktorá sa v okolí Jacksonu stala známou ako Let Me Take You to the Movie, Magg a neskôr presvedčila Sama Phillipsa aby zapísal Perkinsa na jeho zoznam vo vydavateľstve Sun Records. Perkins koncom štyridsiatich rokov začal pravidelne vystupovať v rozhlase, najskôr ako občasný člen skupiny Tennessee Ramblers a neskôr s bratmi (relácie The Early Morning Farm a Home Hourrozhlasovej stanice WTJS). Kladná odozva poslucháčov vyústila do pravidelného účinkovania; do začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia boli Perkins Brothersnajznámejšou kapelou v oblasti Jacksonu. V tom čase Perkins stále pracoval ako zberač bavlny; neskôr pôsobil v mliekárni, vo fabrike na výrobu matracov, či v továrni na výrobu batérií. V rokoch 1951 a 1952 pracoval aj ako „mastič chlebov“ v pekárni. V januári 1953 sa oženil s Valdou Criderovou, s ktorou sa poznal už roky a ktorá ho prehovorila, aby sa hudbe venoval na plný úväzok. Americký country muzikant Malcolm Yelvington pri svojich spomienkach na Perkins Brothers počas ich účinkovania v Covingtone (Tennessee) v roku 1953 definoval Carlovu hru ako „nezvyčajný, preň typický bluesový štýl“. Do roku 1955 Perkins nahral na požičanom zariadení niekoľko vlastných skladieb a poslal ich spoločnostiam ako Columbia či RCA, avšak ako spomínal neskôr, „nikdy sa mi neozvali“.
V auguste 1954 si Perkins a jeho žena vypočuli v rádiu nové vydanie skladby Blue Moon of Kentuckyod Elvisa Presleyho, Scottyho Moorea a Billa Blacka (túto shuffle verziu rýchleho country blues od Billa Monroea mali vo svojom repertoári aj Perkins Brothers). Keď skladba odznela, Perkins povedal: „V Memphise je muž, ktorý rozumie tomu, čo my robíme. Musím sa s ním stretnúť.“ Podľa toho, čo povedali iní, Valda deVere Perkinsová ho presvedčila, aby sa vydal do Memphisu. Neskôr Presley povedal Perkinsovi, že cestoval do Jacksonu, aby videl ako Perkins a jeho skupina hrajú v El Rancho (v štáte Nové Mexiko). O pár rokov neskôr ďalší rockový velikán Gene Vincent v jednom z interview poznamenal, že „Blue Moon of Kentucky nebola nová skladba, pretože veľa ľudí ju hrávalo už predtým, obzvlášť Carl Perkins“.
ROCKABILLY MAČKA V SUN RECORDS
Začiatkom októbra 1954 Perkins úspešne obstál v konkurze pre Sama Phillips a v Sun Records. Jeho prvý singel, rytmický Movie Magg a country balada Turn Aroundna druhej strane, boli vydané 19. marca 1955, pričom naposledy menovaná skladba sa stala národným country hitom. Perkins bol predspevákom Elvisa Presleyho na jeho turné a jeho ďalšia skladba Gone Gone Gone, toto „rezké blues v chutne skombinovanom štýle country a rhythm and blues“, sa stalo druhým národným hitom. Komentujúc reakcie obecenstva naňho a na Elvisa, Carl Perkins povedal: „Keď som vybehol na javisko, ľudia začali vrieskať a šalieť. To isté sa odohralo pri Elvisovom koncerte. Človeče, bolo to ako TNT, atmosféra priam explodovala. Náhle bol celý svet zasiahnutý rock’n’rollom.“
Country legenda Johnny Cash, ktorý takisto nahrával pre štúdio Sun, raz navrhol, aby Perkins napísal skladbu o novom kúsku v tínedžerskom šatníku – o modrých semišových topánkach. Krátko na to, keď Carl Perkins hral do tanca, počul ako sa párik háda: „Nestúpaj mi na semišky,“ chalan zavrčal na dievča, keď mu stúpila na topánku. Na druhý deň napísal Perkins text skladby na papierový sáčok s boogie-woogie beatom a 19. decembra 1955 nahral na druhý pokus skladbu Blue Suede Shoes. Pripomínajúc gitarové sólo v skladbe, Carl Perkins povedal: „Nikdy predtým som nezahral to, čo som zahral v ten deň v štúdiu. Viem, že boh povedal: ‚Zadržiaval som to, ale tu je to, teraz zostúp dole a daj to‛.“Sam Phillips navrhol v texte zmeny – „Go, cat, go“ – a kapela zmenila koniec skladby na „boogie vamp“. Presley v novembri vymenil štúdio Sun za RCA a 19. decembra 1955 Phillips, ktorý začal robiť nahrávky Perkinsa koncom roka 1954, mu povedal: „Carl, ty si teraz moja rockabilly mačka.“(Elvis v počiatkoch svojej kariéry vystupoval ako „The Hillbilly Cat“.) Komentujúc Perkinsovo hranie, býva citovaný Sam Phillips ako hovorí: „Vedel som, že Carl vie ‚rockovať‛a fakticky mi povedal ihneď na začiatku, že hrával tú hudbu ešte predtým, než vyšla Elvisovi na platni... Chcel som vidieť, či to je niekto, kto by dokázal revolucionalizovať túto country stránku biznisu.“
TRIUMF SO SEMIŠKAMI
Blue Suede Shoes zaznamenala masívny úspech v rebríčkoch po vydaní 1. januára 1956. V USA sa umiestnila na 1. mieste hudobnej hitparády country hudby v časopise Billboard (jediné 1. miesto) a na 2. mieste – tesne za Presleyho piesňou Heartbreak Hotel – v rebríčku populárnej hudby s najvyšším predajom platní BillboardBest Sellers. (Presley vydal svoju verziu skladby Blue Suede Shoes na EP v januári 1956, ale počkalo sa s jej vydaním pokiaľ bola verzia Carla Perkinsa v hitparádach). 17. marca 1956 sa Perkins stal prvým country umelcom, ktorý sa umiestnil na 3. mieste rebríčkov rhythm and blues (R&B). V tú noc zahral pieseň v programe ABC-TV’s Ozark Jubilee, čo bol Perkinsov televízny debut (Presley ju zaspieval po druhýkrát v ten istý večer na pódiovej show v CBS-TV). V Británii sa táto skladba stala hitom v Top Tena umiestnila sa na 10. mieste v britských hitparádach. Bola to prvá nahrávka štúdia Sun, z ktorej sa predalo milión kópií. Na druhej strane platne bola skladba Honey Don’t, neskôr naspievaná The Beatles, Wandou Jacksonovou či v neposlednom rade anglickou skupinou Tyrannosaurus Rex.
MILIÓNDOLÁROVÉ KVARTETO
Carl Perkins písal a nahrával ďalšie rockabilly skladby, ako Boppin’the Blues, Everybody’s Trying To Be My Baby, Dixie Frieda Matchbox, kde ho za klavírom sprevádzala ďalšia ikona rock’n’rollu, Jerry Lee Lewis. V deň (4. decembra 1956), kedy sa v Sun Records nahrávala skladba Matchbox, sa zrodila jedna z legendárnych kapitol rock’n’rollu, známa ako „session milióndolárového kvarteta“. Ako hovorí názov, toto kvarteto vskutku stálo za milión dolárov. Išlo totiž o nepripravený a improvizovaný jamovací session štyroch najväčších hviezd rockabilly (alebo ak chcete rock’n’rollu) – Elvisa Presleyho, Johnnyho Casha, Carla Perkinsa a Jerry Lee Lewisa. V ten deň sa Carl Perkins dostavil – spolu s bratmi Jayom a Claytonom a bubeníkom W. S. „Fluke“ Hollandom – do štúdia, aby pripravili nový materiál. Sam Phillips im predstavil vtedy zatiaľ len lokálne známeho speváka a klaviristu Jerry Lee Lewisa, aby hral Perkinsovi doprovod. Neskôr okolo obeda zavítala do štúdia aj náhodná návšteva, Elvis Presley s priateľkou (v tej dobe už Elvis nemal so Sun nahrávaciu zmluvu). Dal sa do debaty so Samom Philipsom, keďže sa mu však práve prebiehajúce nahrávanie zapáčilo, vstúpil priamo do nahrávacej miestnosti a pridal sa k hudobníkom.
Keď začali spolu hrať, majiteľ štúdia Phillips zapol magnetofón, aby mal na pamiatku nejaké momenty z nahrávania. Ešte netušil, čo veľké z toho vzíde. Hneď nato sa zjavil Johnny Cash – so ženou mal namierené na vianočné nákupy do mesta – a spontánne sa pripojil ku kolegom. Ako nahrávanie pokračovalo (Carl Perkins spieval vokál len v skladbe Keeper Of The Keya dopĺňal trio hrou na gitaru), Phillips videl príležitosť možného úspechu. Zavolal do lokálnych novín Memphis Press-Scimitar. Onedlho prišiel redaktor kultúrnej rubriky Bob Johnson spolu s fotografom. Na ďalší deň bola reportáž publikovaná v novinách pod spomínaným názvom The Million Dollar Quartet a so známou fotografiou Elvisa za klavírom, obklopeného Jerry Lee Lewisom, Carlom Perkinsom a Johnnym Cashom.
NEHODA
21. marca 1956 cestovala kapela Perkins Brothers Band do New York City (štát New York) za účelom vystúpenia v NBC-TV (program Perry Como Show). Krátko pred východom slnka, 22. marca, na trase medzi hlavným mestom štátu Delaware Doverom a Woodside ich automobil narazil do pickupu (jeho vodič Thomas Phillips, 40-ročný farmár, zomrel po náraze do volantu) a prevrátil sa do priekopy, kde bolo cca 30 cm vody. Perkins zostal v bezvedomí ležať v priekope tvárou nadol, bubeník Holland ho však prevrátil a tým mu zachránil život. Perkins utrpel zlomeninu troch krčných stavcov, vážne pomliaždeniny, zlomenú kľúčnu kosť a odreniny po celom tele (napokon strávil rok v rekonvalescencii). Jay Perkins utrpel niekoľko vážnych vnútorných zranení. Nikdy sa z toho úplne „nevysekal“ a o dva roky neskôr – v dôsledku nádoru na mozgu – zomrel. (Clayton vyletel z auta, ale neutrpel vážne zranenia.)
CHROBÁCI VERZUS DRVIČ BEATOV
V roku 1958 prešiel Perkins do vydavateľstva Columbia Records a nahral tam Jive After Five, Rockin’ Record Hop, Levi Jacket (And a Long Tail Shirt), Pop, Let Me Have the Car, Pink Pedal Pushers, Any Way the Wind Blows, Hambone, Pointed Toe Shoes, Sister Twistera iné skladby. O rok neskôr absolvoval úspešný kasting do filmu Hawaiian Boy,v ktorom zaspieval skladbu Blue Suede Shoes (už v roku 1957 účinkoval v rock’n’rollovom filme Jamboree, v ktorom sa predstavil so skladbou Glad All Over). Začiatkom šesťdesiatych rokov sa stal pravidelným hosťom v kasíne Golden Nugget v Las Vegas (štát Nevada). V tom čase (1962-1963) absolvoval turné po deviatich štátoch stredozápadu USA a koncertoval aj v Nemecku. V máji 1964 sa spoločne s Chuckom Berrym zúčastnil turné po Veľkej Británii, oboch sprevádzala ako predskupina The Animals. V Anglicku si Perkins, paradoxne publikom najskôr prijatý ako „drvič beatov“, našiel nových, horlivých poslucháčov – medzi jeho fanúšikmi boli aj The Beatles, ktorí ho pozvali do štúdií Abbey Road na nahrávanie. Tam zaspievali – a neskôr vydali – aj jeho skladby Matchbox, Honey Don’t, či Everybody’s Trying To Be My Baby.
Po návrate do USA začal Perkins okruh turné po krajine, ktoré trvalo takmer desať rokov. Pridal sa k skupine Johnnyho Casha – často ako predspevák – a skomponoval hudbu k jeho hitu A Boy Named Sue (pieseň bola naživo nahrávaná vo väznici San Quentin a udržala sa päť týždňov na 1. pozícii rebríčka country hudby, respektíve na 2. mieste pop rebríčka). Rovnako stál za textom piesne Daddy Sang Bass, zahŕňajúcu časť americkej hymny Can the Circle Be Unbroken, ktorá sa pre Casha stala ďalším hitom a na 1. mieste rebríčka country hudby zotrvala šesť týždňov. Carl Perkins je podpísaný aj pod country gospelovým hitomRise and Shine, ktorý v roku 1970 napísal pre Tommyho Casha,brata Johnnyho Casha. Perkinsov autorský talent však zvýraznili aj mnohí ďalší umelci – napríklad americká country speváčka Arlene Hardenová zaznamenala úspech s piesňou True Love Is Greater Than Friendship, ktorá sa v roku 1971 objavila aj vo filme Little Fauss and Big Halsy s Robertom Redfordom v hlavnej úlohe.Počas televíznych vystúpení v TV sérii The Johnny Cash Show, Perkins sa – v roku 1969 – stretol a spolupracoval i s Bobom Dylanom (spolu napísali skladbu Champaign Illinois).
NA PIEDESTÁLI
V roku 1975, po odchode z Cashovej zájazdovej revue, si Carl Perkins – spolu so synmi Carl Stanleyom (gitara) a Gregory Jayom (kontrabas) – založil novú kapelu a o rok neskôr i produkčnú spoločnosť pod značkou Suede Records. V tom čase, po dlhých právnych súbojoch o honoráre so Samom Phillipsom, opäť nadobudol kontrolu nad svojimi autorskými právami. Mimochodom, prvorodený syn Carl Stanley – Perkins mal okrem dvoch spomínaných aj tretieho syna Stephena Allena, rovnako ako dcéru Debbie Swift – nahral v roku 2010, na počesť svojho otca, duet s Jerrym Naylorom (vyšiel pod názvom To Carl: Let it Vibrate).
Oživenie štýlu rockabilly v osemdesiatych rokoch pomohlo k návratu popularity Perkinsa. Ten sa v roku 1981 zúčastnil nahrávania albumu Paula McCartneyho Tug of Wara v apríli toho istého roku sa pripojil k Johhnymu Cashovi a Jerry Lee Lewisovi, aby v nemeckom Stuttgarte spoločne nahrali album The Survivors, vydaný v roku 1982. V polovici 80. rokov sa Carl Perkins opätovne objavil na filmovom plátne: tentoraz si – spoločne s Davidom Bowie – vo filme Into the Nightod Johna Landisa, zahral úlohu vyhadzovača v nočnom klube. V tom istom roku (1985) sa Perkins objavil na pódiu spolu s Georgeom Harrisonom, Ringom Starrom, Ericom Claptonom, Dave Edmundsom, Rosanne Cashovou, ako aj s Lee Rockerom a Slim Jim Phantom zo skupiny The Stray Cats v špeciálnom TV programe k 30. výročiu vzniku Blue Suede Shoes(Carl Perkins and Friends: Blue Suede Shoes – A Rockabilly Session), ktorý bol naživo nahrávaný v londýnskom štúdiu Limehouse Studios.
V roku 1986 sa Perkins – spolu s Lewisom, Cashom a s Royom Orbisonom – vrátili do Sun Studio v Memphise, aby tam nahrali album Class of ’55. Tento album vznikol pri príležitosti (respektíve na počesť) ich začiatkov v tomto štúdiu, ako odkaz stretnutia „milióndolárového kvarteta“ z roku 1956. TV spoločnosť TBS vysielala tento program (Coming Home – A Rockin’ Reunion’), nakrútený ako „stretnutie ročníku ’55“, 10. augusta 1989. Perkins za tento album získal cenu Grammy v kategórii hovoreného slova (za spomienky na roky strávené v Sun Records v Memphise). V tom istom roku (1986) mu bola za dosiahnuté úspechy udelená aj cena Akadémie pre Country hudbu (Academy of Country Music). Ďalšie uznanie za jeho hudobný prínos predstavovalo uvedenie do Rock’n’rollovej siene slávy (Rock and Roll Hall of Fame) v roku 1987. (Medzi 500 skladieb Rock’n’rollovej siene slávy, ktoré formovali tento hudobný žáner, sa dostali aj Blue Suede Shoesa Matchbox.) V roku 2004 uviedol magazín Rolling Stone Perkinsa na 99. mieste na svojom zozname 100 najvýznamnejších umelcov všetkých čias.
V roku 1989 bol Perkins spoluautorom ďalšieho country hitu Let Me Tell You About Love, ktorý naspievalo americké duo Naomi Juddová a jej dcéra Wynonna, známejšie ako The Judds. V tom istom roku podpísal zmluvu na vydanie albumu Friends, Family and Legends, počas prác na jeho vydaní mu však diagnostikovali rakovinu pľúc a hrtanu. Napriek tomu bol až do šesťdesiatky neustále na cestách, oživujúc spolu s jemu typickým gitarovým štýlom svoje najznámejšie skladby.
LEGENDA ODIŠLA DOMOV
Životopisnú knihu Go, Cat, Go! autorskej dvojice Perkins – McGee sme v úvode už spomínali; rovnako sa však volal aj jeho posledný album, vydaný nezávislým vydavateľstvom Dinosaur Records v tom istom roku (1996). Objavili sa na ňom duety Perkinsa s Bonom, Johnnym Cashom, Johnom Fogertym, Georgeom Harrisonom, Paulom McCartneym, Willie Nelsonom, Tomom Pettym, Paulom Simonom a Ringom Starrom. Jeho posledné väčšie vystúpenie sa odohralo na charitatívnom koncerte Music for Montserrat v londýnskej Royal Albert Hall dňa 15. septembra 1997. Pripomeňme, že ako silný zástanca prevencie zneužívania detí, spolupracoval v súkromí Carl Perkins – už od roku 1981 – v rámci charity s klubom Jackson Exchange na otvorení prvého strediska v Tennessee.
A hoci kariéra Carla Perkinsa nebola nikdy korunovaná v podobe hitového albumu, v konečnom dôsledku bol s ňou spokojný. V interview z roku 1996 povedal: „Všetci tí chlapci – Elvis, Jerry Lee, Roy Orbison – stratili manželky a prišli o svoje rodiny. Ľudia sa ma pýtajú: ‚Čo sa s tebou stalo Carl? Všetci z nich sa stali úspešnými. Kam si sa dostal ty?‛A ja im odpovedám: Ja som šiel domov. Veď to je najlepšie miesto na žitie!“
ANDI RAY HAVERDA