Celeste Buckingham je prototyp speváčky, ktorá má pre úspech snáď všetky predpoklady - talent, vzhľad a vystupovanie, jazyk, manažment, hudobné i rodinné zázemie. Jej pozitívna hudba a nekomplikované texty vznikajú v súlade s väčšinovým vkusom. Sympatická Celeste s prirodzenosťou sebe vlastnou sa v našom rozhovore zmienila, že by raz chcela byť známa aj v celosvetovom merítku. Od kohokoľvek iného v jej veku by toto želanie pôsobilo naivne, ale rýchly sled udalostí posledných mesiacov nasvedčuje tomu, že svoje sny začína meniť na skutočnosť už teraz. Takmer sedemmiliónová sledovanosť pesničky Run Run Run na Youtube, nominácia na cenu MTV EMA 2012 v kategórii Best Czech/Slovak Act, oslovenie publika blízkovýchodných zemí prostredníctvom pan-arabskej satelitnej TV stanice, ambície presadiť sa s CD na Poľskom a Maďarskom trhu, štúdium na hudobnej vysokej škole v U.S.A., to sú argumenty, ktoré hovoria v jej prospech.
vyšiel v čísle 4/2012
Na Slovensku i v Čechách si známa nielen ako interpretka zo Superstar, ale v médiách sa často hrajú aj tvoje autorské pesničky. To všetko si dosiahla už ako sedemnásťročná. Musela si s hudbou začať veľmi skoro. Kedy to bolo?
Už od malička. Mamina mi hovorila, že už keď som bola malá, spievala som si a vymýšľala vlastné texty. Myslím, že od piatich rokov som si robila aj vlastnú hudbu. No tak vážnejšie som sa hudbe začala venovať asi v dvanástich, keď som napísala prvú pesničku Blue Guitar, ktorá je aj na albume.
Takže zásadný vplyv na to nemali spolužiaci ani rodičia, ale išlo to priamo z teba?
Nezačala som spievať a tvoriť pod nejakým vplyvom zvonka, hudba bola vždy mojou súčasťou.
Je pre teba dôležitejšie o čom pesnička vypovedá, alebo ako znie?
Aj aj, ale podstatnejší je pre mňa asi predsa jej význam. Niekedy sa stane, že skladba je už hotová, pracuje sa na nej v štúdiu, ale dodatočne ešte riešime text. Prepíšem ho aj niekoľkokrát, aby vyjadroval to, čo cítim... aj keď viem, že nie každý tomu rozumie a nehľadá to tam. Žiadané sú rytmické veci, pesničky ktoré šlapú, no pre mňa je podstatné, že slová ktoré spievam niečo znamenajú. Je to môj spôsob vyjadrenia. Základom pesničky je text a hlavná melodická linka. Nepodceňujem ani to ostatné, lebo pesničku dotvára všetko okolo (aranžmán, sound...), no pre mňa je podstatné hlavne to jadro - „core“, ako sa hovorí po anglicky.
Veľký vplyv na to, čo robíš, má údajne tvoja sestra Carmel.
Áno, ona je tiež skladateľka, má veľmi dobré texty. Titulnú skladbu albumu Don't Look Back vlastne napísala ona. Ja sa vžy počas nahrávania a počas celej práce okrem producentov pýtam na názor hlavne jej. Vždy vie, čo hovorí.
Aj ona spieva?
Spieva, chcela by byť herečkou, ale ešte je mladá. Má len štrnásť, ešte má na všetko čas. Ale robí piesne a píše texty. Bol to taký jej detský sen, s ktorým už začala naozaj pracovať. Teraz píše texty, pre mňa aj so mnou, a v štúdiu pracuje aj s inými interpretmi.
Čo počúvate? Máte spoločný vkus, alebo ste každá iná?
Ona, počúva rock, punk a ja milujem jazz, blues a soul, čo aj v mojej hudbe kombinujem. Carmel počúva radšej tvrdšiu hudbu a aj texty píše oveľa smutnejšie. Také vážnejšie filozofické témy ako napríklad Bono z U2. Ľudia nám hovoria, že my sme ako deň a noc, že sme úplne iné. Áno sme. Ona počúva tvrdšie žánre, ktoré sú niečím odlišné, ja si zase vyberám viac takých vecí, ktoré by sa páčili aj ostatným ľuďom. Teraz, keď ma poslucháči poznajú, rozmýšľam pri počúvaní tiež o tom, čo by chceli odo mňa počuť, tak asi preto. Našťastie píšem a robím to, čo mám rada, čo by som počúvala sama a zároveň sa zdá, že sa to páči aj ľuďom, alebo sa to proste hodí do rádií. Mám teda šťastie, že to na čom pracujem, môžem spojiť s tým, čo mám rada a nemusím meniť svoj štýl.
Tipneš si, do akej vekovej kategórie patrí najpočetnejšia skupina tvojich priaznivcov?
Keď som bola v Superstar, vek mojich fanúšikov sa pohyboval medzi 12 až 18 rokmi. Teraz, keď som známejšia ako interpretka vlastných vecí, sa vekové rozmedzie posunulo trochu vyššie, možno tak od 15 do 30. Píšu mi ale aj ľudia oveľa starší a píšu, že sa im moja hudba páči.
Poznávajú ťa na ulici? Nemáš s tým problém?
Už áno. Vlastne na niektoré miesta ani nechodím sama. Pred mesiacom som napríklad ešte chodila autobusom, no teraz sa to už nedá. Za posledné dva-tri mesiace sa všetko zmenilo. V apríli vyšiel album Don't Look Back. Z neho pochádza pesnička Run Run Run, ktorá sa hrá v rádiách a od mája sa vysiela aj ako videoklip. Podľa mňa som sa stala známejšou práve vďaka tejto skladbe, lebo sa objavuje na veľa miestach. Vraj je to najhranejšia pesnička na slovenských rádiách a dobre sa umiestnila aj v Čechách.
Run Run Run je tvoja autorská záležitosť, alebo sú tam zainteresovaní aj chlapci - producenti Maxo a Andrej Hruška? Do akej miery?
Majú na tom svoj podiel. Urobili aranžmán a niektoré časti mi zmenili. Ja som prišla s hlavnou linkou a textom, oni z toho vyformovali pesničku a podchytili niektoré moje nápady, ako napríklad to tlieskanie. Ja som si tlieskala podvedome pri nahrávaní, ani mi nedošlo čo robím, ale im sa to zapáčilo, a tak sme to začlenili na úvod pesničky.
V úvode klipu sa práve pri tlieskaní postupne uvedú muzikanti z tvojej štúdiovej kapely, ako prvý gitarista Andrej Hruška. On je ale z trochu iného muzikantského cesta ako ty. Ako ste sa vy dvaja vlastne dali dokopy?
Cez štúdio Little Beat, v ktorom spolupracujú s Maxom (Martin Šramek). Maxov aj môj otec sa poznajú, obaja pochádzajú z U.S.A., a tak keď som hľadala producenta pre nahrávanie albumu, voľba padla na neho a tým pádom aj na Andreja.
Korene tvojho pôvodu siahajú do rôznych kútov sveta (U.S.A., Švajčiarsko, Irán). Prejavuje sa to aj na muzike?
Áno. Napríklad záverečný track albumu Gole Goldoun je perzská pesnička z Iránu. Toto kultúrne dedičstvo si veľmi vážim a som rada, že ho v rodine máme. Švajčiarska vetva nemá na mňa po hudobnej stránke taký vplyv ako moje americké a iránske korene. Doma sme mali množstvo nahrávok americkej hudby. Počúvala som ich od detstva, čo sa prejavuje aj na niektorých mojich pesničkách. Iránska orientálna tradícia ma síce neovplyvnila po hudobnej stránke tak ako americké žánre jazz, soul a blues, určite ma ale ovplyvnila v expresívnosti výrazu - v tom ako sa vyjadrujem, ako spievam, v tom určite.
Ako prebiehala tvoja spolupráca s producentmi? Viete sa zhodnúť v pokoji, alebo sa aj hádate?
Ja sama mám určitú predstavu ako má pesnička znieť, ale neviem ako to dosiahnuť. Producentov mám na to, aby sme sa niekam dostali. Nedám im pokoj, kým to nedosiahneme. Ja im vysvetlím čo chcem a oni mi poradia ako by to mohlo fungovať. Niekedy sedíme dva dni v štúdiu a nevieme sa pohnúť. Nakoniec sa dohodneme, ale bez emócií by to nešlo.
Predpokladám, že sa intenzívne zaujímaš hlavne o novú hudbu. Ako ju vyhľadávaš a ako počúvaš?
Hlavne cez slúchadlá, ktoré mám v ušiach skoro stále. Nové pesničky a novú hudbu vyhľadávam hlavne na Youtube, kam chodím cez iPhone. Hľadám nové inšpirácie, počúvam veľa vecí, ale stále je to pre mňa málo. Počúvam jazz, blues a moderný soul, zo speváčok napríklad Adele, Amy Winehouse a potom kapely, väčšinou také popové ako Maroon 5, ale mám rada aj Nirvanu alebo Slipknot. Nie som zameraná iba na jeden hudobný smer. Zaujímavé veci si nachádzam v rôznych žánroch. Niekedy sa ľudia až čudujú - nevedeli si predstaviť, že počúvam niečo také. Niekto si pustí môj prehrávač a je šokovaný, keď tam po sebe nasleduje Enrique Iglesias, Dean Martin a Eminem. Rap síce veľmi nepočúvam, ale on sa mi páči.
Ale máš za sebou aj spoluprácu s rappermi, nie?
To áno. Ale keď spolupracujeme, nepozerám na to ako na rap, ale ako na pesničku. Podvedome to vnímam ako svoju vlastnú vec, aj keď nie som autorka a iba doplňujem. Napríklad s Majkom Spiritom som do pesničky Ja a ty robila refrén, ale celé je to o tom, čo hovorí on. Podobne to bolo s A.M.O.
Čiže, keď spolupracuješ s rappermi, si tá RnB princezná, a keď píšeš sama za seba, tak si songwriterka.
Presne tak (smiech).
Kam to celé smeruje, aké máš ešte ambície?
Ťažko povedať, kde chcem skončiť. Chcem sa zlepšovať a vyvíjať tak, aby som bola známa, pokiaľ možno, v celosvetovom merítku. Nie pre tú slávu, ale aby som mohla pracovať s tými najlepšími, mať tie kontakty, byť v tej skupine ľudí a dokázať sa so svojou hudbou vyjadriť svetovo. Dokázať, že to nie je len o tom aká som speváčka, ale aby som ukázala, ako sa dá v hudbe zlepšovať.
Opúšťaš Slovensko?
Nie navždy. Idem na hudobnú vysokú školu do U.S.A. Je tam mnoho odborov, vrátane manažmentu a herectva, ale hlavné zameranie je štúdium modernej hudby. Ja som si vybrala spev a hudobnú produkciu. Chcem, aby som sa vedela presne vyjadriť a mala v štúdiu veci pod kontrolou, nie len nahrať demo a nechať to na ostatných. Je to aj investícia do budúcnosti, keď už z nejakého dôvodu nebudem spievať, môžem produkovať a pracovať s inými interpretmi. Okrem štúdia chcem v U.S.A. aj pracovať ako autorka pesničiek pre iných intrepretov a budem sa tam pripravovať aj na svoj debut.
Budeme ti zo Slovenska držať palce. Tešíme sa na nové pesničky a dúfam, že ich budeme čoskoro počuť a spoza oceánu. Ďakujem za rozhovor.
Aj ja ďakujem.
MARTIN CHROBÁK, prepis rozhovoru Peter Dóža
Foto Juraj Somolanyi
Rozhovor s Celeste Buckingham sa konal v posluchovej miestnosti spoločnosti Aster, kde sme si prišli vypočuť ukážky z albumu Don’t Look Back. Prácu producentov zo štúdia Little Beat nám v tom najlepšom svetle predstavila majestátna aktívna reprosústava Acon Ultima.