Legendárny slovenský jazzman a hlavný organizátor festivalu Rock Pop Bratislava 1993 spomínajú na vystúpenie Chucka Berryho pod hradbami Devína.
Peter Lipa: Chuck Berry je otcom všetkých velikánov rocku
Pavel Daněk: Na Chuckovi Berrym sme si cenili jeho pokoru
Sú to už tri roky, čo nás vo veku deväťdesiat rokov opustil legendárny americký rockʼnʼrollový spevák, gitarista, klavirista a v neposlednom rade skladateľ Charles Edward Anderson Berry (*18. 10. 1926 – †18. 03. 2017). O jeho skone a životnom príbehu sme na stránkach Nového Populáru písali v čísle 1/2017 (článok vyšiel pod názvom „Otec a vynálezca rockʼnʼrollu Chuck Berry odišiel do rockového neba“). Tentoraz sa však vrátime k inej jeho životnej story, ktorú 13. júna 1993 písal pod zrúcaninami hradu Devín neďaleko Bratislavy. Na jeho koncert zaspomínali dve výrazné osobnosti československej a slovenskej hudobnej scény – Peter Lipa (77) a Pavel Daněk (69). Práve oni pred dvadsiatimi siedmimi rokmi stáli za zorganizovaním tejto výnimočnej udalosti, ktorá sa uskutočnila v rámci festivalu Rock Pop Bratislava 1993.
„Chuck Berry je pre mňa otcom všetkých hudobných velikánov, veľká rocková legenda, ktorej muziku som registroval už vo svojich šestnástich rokoch,“ spomína slovenská jazzová a bluesová legenda Peter Lipa a pokračuje: „Pod jeho rukami sa tóny menili na pesničky, ktoré si najmä mladí ľudia rýchlo obľúbili. A hoci v Berryho začiatkoch boli u nás zavreté hranice, jeho hity, ktoré chrlil – ako “Sweet Little Sixteen”, “Roll Over Beethoven” či “Johnny B. Goode” –, vo mne rezonovali a zanechali stopu aj v mojej neskoršej hudobnej kariére. Jeho gitarové sóla boli už na prvé počutie rozpoznateľné, nezameniteľné, jedinečné. Takýto gitarový rukopis nemal nikto iný. A o jeho slávnom ,kačacom kroku‛ ani nehovoriac... Súčasne však tento rockʼnʼrollový velikán navždy pre mňa zostane spojený s jeho vystúpením pod hradbami Devína 13. júna 1993, ktoré patrí medzi najpamätnejšie koncerty ponovembrovej histórie.“
Pavel Daněk, jedna z kľúčových postáv Bratislavských jazzových dní a spoluhráč i spolupracovník Deža Ursinyho a Andreja Šebana hovorí: „Po tak dlhej dobe množstvo spomienok odvial už čas. Ale v tejto súvislosti spomeniem tri podstatné veci: koncert Chucka Berryho bol v tej dobe výnimočný a dodnes patrí medzi najslávnejšie, aké sa kedy na Slovensku odohrali. Za druhé bolo zaujímavé prostredie, ktoré sme situovali na parkovisko pod hradom Devín; a za tretie, že sme ho organizovali bez vstupného. Koncert bol veľmi dobrý, pod hradbami Devína sa zišlo okolo 10 000 ľudí. Rozhodli sme sa, že koncert bude zadarmo, všetko zatiahli sponzori. Vystúpenie Berryho nebolo drahé, ak sa dobre pamätám, koncert vyšiel do dvadsaťtisíc dolárov.“
A prečo práve Devín? Pavel Daněk pokračuje: „Pre Devín sme sa rozhodli predovšetkým preto, že sme festival chceli ponúknuť čo najširšiemu okruhu verejnosti a netušili sme, koľko ľudí naň príde. Myslím, že s nápadom prišiel Pavol Hammel. Vtedy tam ešte nebol hotel, bolo to veľké parkovisko so zopár bufetmi, kde sa točili autobusy. To miesto malo jednu výhodu, že keby o akciu prejavilo záujem o 2000 – 3000 ľudí viac, nič by sa nestalo. Na druhej strane je otázne, koľko ľudí by prišlo, keby sme si pýtali vstupné. V tejto súvislosti spomeniem ešte jeden koncert, ktorý sme zorganizovali bez vstupného – vystúpenie Eltona Johna v roku 2005. V Bratislave to bolo napokon 80 000 ľudí. Potom sme toho istého Eltona Johna pozvali po rokoch do Košíc, kam s platením prišlo iba 5000 ľudí. Každopádne zorganizovať koncert Chucka Berryho na Devíne bolo spoločným rozhodnutím Petra Lipu, Pavla Hammela a mňa.“
Spevák, skladateľ, moderátor, dlhoročný dramaturg či v neposlednom rade promotér popredného európskeho festivalu Bratislavské jazzové dni Peter Lipa koncert Chucka Berryho uvádzal, uviedol ho na scénu. Aký dojem v ňom Berry zanechal? „V čase, keď Chuck Berry dorazil do Bratislavy, mal za sebou už stovky ak nie tisíce koncertov, takže celú záležitosť bral maximálne profesionálne. Bol v podstate revivalom, ktorý pochodil svet so svojou šou plnou hitov, no stále sa mu darilo roznecovať iskru jeho niekdajšej slávy z druhej polovice 50. rokov, keď stál pri zrode rockʼnʼrollu. V osobnej komunikácii bol príjemný a nemal s ničím problém. Večer vyšiel na pódium, odpálil všetky svoje najväčšie hity a zmocnil sa nášho publika, ktoré viac ako hodinu nepustil z rockʼnʼrollového ošiaľu.“
Maniere rockovej hviezdy teda Chuck Berry nemal? „Nie,“ zdôrazňuje v rozprávaní Peter Lipa, „snáď iba s automobilmi, limuzínami. Myslím, že pôvodne mal Berryho na Slovensko doviesť jeho obľúbený, špeciálne upravený, biely Lincoln. Napokon sa z Viedne do Bratislavy prepravil v tmavom Mercedese s automatickou prevodovkou, ktorý si sám aj riadil. Každopádne, pre Američanov je limuzína široký pojem, jednoducho veľké auto. Do Devína prišiel už okolo obeda a utiahol sa do jedného z prívesov, ktoré boli pristavené za pódiom. Avšak zatrhol niekoľko vecí, napríklad televízny prenos a fotoaparáty s bleskami. Ak sa dobre pamätám, fotografovať sa smelo iba prvé tri skladby – to bol čas určený pre novinárov. Potom už fotoreportéri iba škrípali zubami. Uviedol, že ak si niekto nedá povedať, koncert okamžite ukončí. Tak ako v Budapešti, kde odohral iba trojicu pesničiek. Berry bol ochotný v rámci svojich požiadaviek bez najmenších problémov akceptovať kompetencie a možnosti, ktoré mal usporiadateľ, konkrétne líder agentúry Rock Pop Jazz Pavel Daněk a jeho tím.“
Pavel Daněk, ktorého verejnosť pozná ako hudobníka (basgitaristu a kapelníka formácie Burčiak, spolupracovníka Deža Ursinyho, skladateľa, producenta), promotéra a spolumajiteľa agentúry Rock Pop, si samotný priebeh koncertu Chucka Berryho vybavuje nasledovne: „Spomínam si, ako Chuckovi uprostred pesničky praskla na gitare struna a ako v spolupráci s klaviristom došlo k výmene nástroja. Berry odovzdával jednou rukou klaviristovi gitaru, druhou začal hrať akordy na klavíri. Klavirista v opačnom garde opúšťal rukami klavír a preberal gitaru. Po tom, ako boli všetky struny na svojom mieste, pokračoval Chuck Berry vo svojej tradičnej gitarovej šou. Zavŕšil ju číslom, počas ktorého hral sólo s gitarou za hlavou. Aj Berryho pokrik “Hail!, hail!, Rockʼnʼroll!”, na ktorý mu odpovedali tisícky ľudí, bol úžasným zážitkom.“ (Čitatelia si možno spomenú aj na hudobný dokument o Chuckovi Berrym „Hail! Hail! RockʼnʼRoll!“ [1987], ktorý sa na jar 1990 premietal aj v našich kinách – pozn. autora.)
Podľa slov Pavla Daněka tam boli veľmi spontánne momenty: „Koncertu Chucka Berryho predchádzali vystúpenia kapiel z Francúzska, Španielska, Rakúska, Česka a, samozrejme, domácich skupín. Všetci tak mali trochu nevďačnú úlohu vypĺňačov času pred večerným Berryho vystúpením, ktoré bolo zlatým klincom celého hudobného festivalu Rock Pop Bratislava 1993. Stalo sa však, že pred Berrym účinkovali francúzski crossoveroví metalisti v zostave F.F.F., ktorí hrali tak hlasno, až ,odpálili‛ basové reproduktory. Berryho koncert sa teda odohrával na polovičný výkon, napriek tomu bol bezpochyby jeden z najkrajších, aký som za svoju promotérsku kariéru usporiadal a organizoval. Atmosféra bola úžasná a vôbec neprekážalo, že Berry nehral až tak hlasno.“
K otázke, či pre Berryho nebolo netradičné koncertovať v bývalom socialistickom štáte, sa vyjadrí Peter Lipa: „To neviem, ale myslím si, že Slovenská republika pre neho bola vôbec prvým štátom z niekdajšieho východného bloku, takže aj z jeho pohľadu to mohol byť netradičný koncert takpovediac v novom teritóriu. My ako usporiadatelia a mnohí z desaťtisícového nadšeného publika – niektoré zdroje uvádzali až pätnásťtisícovú návštevnosť vrátane Čechov a Rakúšanov – sme si každopádne splnili sny z našej mladosti. Veď do roku 1989 bol tento hudobný žáner nie dvakrát tolerovaný a prijatý, nechcem uviesť hneď slovo zakázaný. Navyše sa akcia odohrala neďaleko miest, kde ešte donedávna stáli vysoké ploty s ostnatým drôtom, oddeľujúce dva svety, socialistický a kapitalistický. Mnohých z ľudí určite hrial pocit, že videli rockʼnʼrollovú legendu, ktorú poznali len z nahrávok a mnohí ani nesnívali, že sa im ju podarí vypočuť niekedy naživo. A naraz to bolo tu. Niečo veľkolepé.“
Pavel Daněk zase priblíži okolnosti ohľadom kapely, ktorá Chuckovi Berrymu robila doprovod. „Bola to stála skupina, ktorá ho sprevádzala po turné v Európe. Tvorili ju dvaja rakúski hudobníci – klavirista a hráč na bicích – a americký basgitarista. Berry namiesto sprievodnej skupiny cestoval po svete iba so svojou gibsonkou a na koncertoch využíval kapely, ktoré mu zostavili miestni promotéri. Stávalo sa, že s hudobníkmi sa prvýkrát stretol až na pódiu, čo však nebol prípad Bratislavy. Chuck Berry sa spoliehal na to, že jeho skladby všetci poznajú. “Načo mi je vlastná kapela? Každý na svete predsa pozná pesničky Chucka Berryho,” tvrdil tento velikán rockʼnʼrollu a mal pravdu. Oni hrali s veľkou úctou a pokorou, uvedomujúc si, že frontmanom je tam Berry. Každopádne hrali výborne.“
O tom, ako sa agentúre Rock Pop Jazz podarilo dostať Chucka Berryho do Bratislavy, rozpráva muž, ktorého verejnosť pozná aj ako organizátora hudobných podujatí, najmä veľkých koncertov hudobných legiend (ako boli a sú Stevie Wonder, B.B. King, Chuck Berry a ďalší) – Peter Lipa: „Agentúra Rock Pop Jazz, ktorá bola jedným z dvoch nástupcov pôvodného Slovkoncertu, mala začiatkom deväťdesiatych rokov okrem stabilných ,džezákov‛ pod palcom aj Bratislavskú lýru – ktorá však smerovala ku skorému zániku – a množstvo skúseností s organizovaním veľkých koncertov. Verejnosť si určite spomenie na leto roku 1989, kedy naše hlavné mesto privítalo populárneho amerického speváka a hudobného skladateľa Stevieho Wondera. Jeden z najznámejších nevidiacich umelcov sveta absolvoval koncert na futbalovom štadióne Tehelné pole Slovana CHZJD Bratislava, na ktorý prišlo približne štyridsaťtisíc divákov. V prípade Chucka Berryho sme boli samozrejme radi, že v Bratislave máme ďalšiu rockovú hviezdu. A zvlášť osobnosť, ktorá spĺňala naše predstavy o pionieroch rockʼnʼrollu. Vtedy to nebolo jednoduché, pretože americkí umelci navštevovali Európu iba veľmi zriedkavo, ich brázdenie po starom kontinente krížom-krážom bolo naozaj výnimočné. Ak ma pamäť neklame, Rock Pop Jazz sa spojila s francúzskym promotérom, s ktorým sa v roku 1993 rozhodli usporiadať vlastný festival. A aby zarezonoval u verejnosti, potrebovali získať meno slávnej hudobnej ikony. Následne od Rakúšanov prišiel tip na Berryho. Ale bude lepšie sa s touto otázkou obrátiť na samotného Pavla Daněka, ten k tomu bude vedieť určite povedať viac.“
Aký dojem v Pavlovi Daněkovi, ktorého agentúra Rock Pop Bratislava – na ktorej čele stojí – odštartovala začiatkom 90. rokov minulého storočia tradíciu festivalov na Slovensku (pričom festival Rock Pop Bratislava patril medzi najväčšie v Európe), Chuck Berry pri komunikácii zanechal? „Bol to veľký profesionál, ako sa hovorí každým cólom. Na skúšku prišiel načas, aj predstavenie začal načas, i dĺžku predstavenia dodržal, čiže ako hovorím, jednoznačný ,profík‛. Ale najmä veľmi skromný človek. Viete, ono to na Devíne boli trochu bojové podmienky... Nebol tam dokonalý katering. Alebo Berry sa musel prezliecť v zadnej miestnosti krčmy na parkovisku... Napriek tomu nemal s ničím problém, bol veľmi pokorný a nesmierne slušný, ústretový človek. To sme si na ňom veľmi cenili. Skrátka, správal sa ako správny predstaviteľ rockʼnʼrollu! Som nesmierne rád, že sme sa rozhodli pre Chucka Berryho, rovnako ako som nesmierne pyšný na skutočnosť, že jeho koncert pod hradbami Devína zostane navždy jedným z najpamätnejších koncertov ponovembrovej histórie.“
A aké spomienky si uchováva na festival Rock Pop Bratislava 1993 po dvadsiatich siedmich rokoch Peter Lipa? „Chuck Berry premenil festival Rock Pop Jazz ʼ93 na nezabudnuteľný happening. Bol vôbec jednou z prvých legiend svetového rocku, ktorá zavítala do Bratislavy. Bolo to v čase, keď sa krátko predtým rozpadlo Československo, od novembrových udalostí prešli štyri roky a Bratislava bola pre svetových promotérov i hudobné hviezdy neznámym miestom, ktorému sa vyhýbali. Takmer všetci vtedy chceli vystupovať v neďalekej Viedni, Budapešti či v Prahe, ktorá bola lukratívnejšia, pretože bola niekdajším hlavným mestom ČSFR a mala svoju históriu. No napriek tomu bol Chuck Berry prvýkrát v Prahe až dvanásť rokov po Bratislave. Pritom devínsky festival končiaci ohňostrojom mal taký úspech, aký v doterajších ročníkoch Lýry, predchodcu tohto festivalu, nemal obdobu. Posledných desať rokov sa nestalo, aby Chuck Berry doprial svojim fanúšikom prídavok v podobe trojice skladieb. Bratislava ho zažila a na to som nesmierne hrdý. Nikdy na koncert Chucka Berryho nezabudnem a som rád, že som mohol byť jeho súčasťou.“
ANDI RAY HAVERDA
Foto Stano Petrov
FLASHBACK - Pre priblíženie atmosféry ešte niekoľko nesúvislých spomienok účastníkov koncertu
Martin Shooty Šútovec: To bola jedna za najbizarnejších akcií vôbec. Ja som sa celý čas fixoval zrakom človeka, ktorý tancoval hore na Devínskom múre a nechcel som aby zomrel.
Elek Kubicsko, Ondřej Konrád a viacerí ďalší: sledovali koncert zo sedačiek retiazkového kolotoča pri javisku.
Hana Bednaříková: Oh áno, bola som tam. Chvíľkami na chrbte dvojmetrového kamoša, aby som videla. Potom sa tuším zrútila časť hľadiska sa mi marí.
Braňo Špaček: To sa preborila strieška stánku, na ktorom boli vylezení nejakí ľudia.
Ondřej Bezr: Je k tomu moc krásná historka, která ale nevím, jestli je pravdivá. Nějaká pražská rockabilly kapela, která hrála před ním, si na cestu někde vypůjčila luxusní cadillac, aby si to fakt stylově užili. A když přijeli k vjezdu do backstage, nepustili je tam, „protože mají lepší auto než pan Berry a to on by nesnesl“.
Richard Štilicha: Tancoval som s nim vtedy na pódiu, ochranka k nemu vyťahovala z davu najväčších bláznov... Nezabudnuteľné. Go Johnny Go!
Daniel Salontay Longital: Mňa dostali najviac francúzi FFF.
Marián Zima: Áno FFF! Čakal som, kto ich tu spomenie.
Miro Potoček: Som asi jediný, ktorý ten koncert vnímal nasledovne: zvuk nie najlepší, Berry aj s kapelou bez šťavy, takže prirodzená atmosféra nadšenia z hudby nula bodov, až na podaktorých ľudkov, ktorým k tomu stačili známe pesničky, alebo hotových z toho, že sa budú môcť pochváliť „videli sme legendu“, predo mnou jeden starší kolík stále vykrikoval: „Neny možná, ja ho fakt vidzím, on sa hýbe!“
Ilja Michalič: Nie jediný. Aj ja som odchádzal dosť sklamaný a nemám z toho vlastne žiaden zážitok. Okrem toho, že ma skoro zabila tá strieška, ktorá padla presne v čase, keď som pod ňou bol. Keď začala praskať, tak rýchlo, ako vtedy, som asi od nikadiaľ nevybehol.
Ondřej Bezr: Ve stejný den hráli v Praze obnovení Velvet Underground. Váhal jsem, jestli jet na Chucka nebo zůstat v Praze na Velvety. Moje úvaha byla jasná: Chuck je veterán, bůhví, jestli neumře, než sem někam do okolí zase přijede, zatímco Velveti se teď namlsaj slávy a určitě přijedou znova, zvlášť k nám, kde mají styky na nejvyšších místech. Jak to (ne)dopadlo s comebackovým turné Velvetů víme, taky víme, kdy umřel Sterling Morrison (30. VIII. 1995) a to, že se pak Chuck, alespoň v ČR, objevil ještě nejmíň třikrát (ani jednou to nestálo za nic), je taky jasná věc.
Marián Lucký: Do posledného autobusu sme, asi piati, natlačili posledného človeka, taký bol plný. Ja som sa, zrazu, ocitol sám uprostred noci. Mal som dvanásť rokov. Tak som sa vybral pešo. Pridal som sa k skupinke asi štyroch dievčat a jedného chalana. Zastavilo také malé trojdverové auto. V ňom sedel šofér, vedľa dievčina a vzadu ďalší človek. Šofér hovorí: „Zoberieme baby a toho malého.“ Ja som si sadol dozadu k tomu ujovi, ktorý mi dal ruku okolo ramien. Baby sa tam, neviemako, nasúkali a vyrazili sme. Cesta sa niesla v duchu dobrej nálady s vtipmi typu: „Maroško, ty celkom dobre šoféruješ, keď si nadrbkaný.“ Postupne baby povystupovali a ja som ostal sám. Niekto sa ma opýtal, ako sa volám. „Marián.“ „Tak to sme tu traja Marošovia.“ To už mi zapadli posledné diely skladačky, tak som sa spolusediaceho opýtal, či, náhodou, nie je Marián Zednikovič. A už to bolo. Šoféroval Kramár. Vysadili ma kúsok od domu. Tak som si od nich aspoň vypýtal podpis do zápisníčku, ktorý som mal nachystaný pre Chucka.