Druhá polovica sedemdesiatych rokov bola v hudobnom svete riadne naspeedovaná. Partička okolo Malcolma McLarena dokonale zmenila hudobný svet. Preč sú časy rockových dinosaurov a nastupuje mladá energická a nasratá krv, aby dokonale zmiatla, aspoň na čas, zabehnutý kolotoč. V kluboch sa začala zjavovať ozicherkovaná mládež v roztrhaných džínsoch a s farebnými vlasmi, aby takto dali najavo, že hipisácke časy sú dávno preč aj s ich hudbou. Vznikajú skupiny, v ktorých hudbe nie je ani stopa blues, či psychedélie. Skladby sú krátke, úderné, založené na base a gitare s výbušnými bicími, gitarové sóla sú dávno zabudnutá zbytočnosť a spev je skôr proklamovaním textov ako spevom. Sex Pistols, Damned, Clash, Ramones, Stranglers v Británii, či skupiny okolo klubu CBGB v New Yorku určovali nové hudobné trendy.
Ku koncu sedemdesiatych rokov sa to však začalo krásne miešať a čistokrvný punk sa začal miesiť s trashmetalom na jednej, novou vlnou či alternatívou na druhej strane. Rockoví matadori zo šesťdesiatych rokov ohŕňali nosom nad hráčskym umením punkových kapiel. Tie však tiež vyzreli a „naučili“ sa hrať, ba priam obohacovali rockovú hudbu o nezvyklé spojenia nástrojov. Už to zrazu nebol punk, ale akási ďalšia vlna. Či už to nazveme post punk, nová vlna, či alternatíva, pod túto nálepku sa zmestili neskorí Clash, začínajúci U2, Joy Division, The Cure či Stranglers. Číra a kožené bundy s ostňami sa u niektorých zmenili na ulízané účesy a čierne obleky s úzkymi kravatami.
Práve posledná menovaná kapela sa stala akýmsi impulzom, ktorý, vo vtedy 14-ročnom Ľubošovi Dzúrikovi, vyryl celoživotnú brázdu.
„V júni 1978 sedím v bielej košeli a pionierskej šatke na výročnej schôdzi našej základnej pionierskej organizácie, na ktorej sa povinne zúčastňovala celá škola. Všade dokola zúril socializmus. Moja spolužiačka Monika mi od staršieho brata Juraja, ktorý sa presne o 25 rokov neskôr stal mojím spoluhráčom v kapele CHVM, priniesla na túto schôdzu album Black and White od Stranglers. Štyria čierni chlapi v čiernych rukaviciach na bielom podklade. Už samotný obal napovedal, že toto bude čosi… Mozog, textár, spevák, gitarista Hugh Cornwell, bláznivý chemik a génius zároveň, karatista, basák a môj celoživotný hudobný vzor Jean Jacques Burnell, ktorého Stranglers náhodou zobrali do auta ako stopára, ešte vtedy štíhly, postarší a spoľahlivý bubeník Jet Black. Skvelú štvoricu dopĺňa priam doorsovsky znejúci klávesák Dave Greenfield. Od všetkých ostatných punkových kapiel sa odlišovali tým, že mali navyše klávesy a vedeli pekelne ovládať svoje nástroje… Táto platňa mi zmenila život a môj pohľad na hudbu a hudobne nasmerovala našu kapelu. Je zvukovo farebná, surová, magická a prekvapivá. Cítiť z nej obrovskú energiu rozhnevaných mladých mužov,“ spomína Ľuboš Dzúrik, zakladajúci člen CHVM.
Vo východnom bloku a špeciálne v Československu bola situácia iná, ako na Západe. Ako povedal Ľuboš, zúril tu socializmus, ba priam bol na svojom vrchole. Hudobníci, ale aj iní umelci boli za svoj názor prenasledovaní, alebo im ŠTB minimálne neustále znepríjemňovala život. Mladí chlapci ale boli plní odhodlania, a tak na Slovensku aj v Čechách vznikali kapely ako FPB, Extempore, Už jsme doma či v Trenčíne na Gymnáziu J. A. Gagarina kapela The We, čo bol vlastne základ dnešných CHVM. Len veľmi málo kapiel vydržalo do dnes. CHVM patria k nim a na svoje 40. výročie vydali skvelý album Chliev. Za tie roky sa v kapele vystriedalo mnoho muzikantov, ale štýl a názor zostali. Dokumentuje to aj toto CD, kde skladby stoja tradične na basgitare Petra Kopsa a Ľuboša Dzúrika a výbušných bicích Rasťa Dobranského. Na albume počuť tubu(!) Pavla Poliaka aj saxofón Petra Kohouta či hosťujúceho Mikoláša Chadimu. Extempore totiž po roku 1976 inšpirovali na dlhý čas sound a štýl viacerých kapiel pohybujúcich sa v našich krajoch. Či už to boli českí UJD, alebo slovenskí CHVM a Bez ladu a skladu.
Ale späť k Chlievu. Pätnásť skladieb nahrávala a mixovala kapela dva roky a výsledok je vynikajúci. Obsahovo aj zvukovo. Texty reflektujú súčasný stav spoločnosti, tak ako to u takejto kapely má byť. Ani neviem, ktorá pieseň lepšie vystihuje dnešné postoje skupiny. Či „Všetci sme na jednej lodi, pri kormidle rôzni lodivodi, snažíme sa riadiť loď“ - LOĎ, „ Rudý kapitán drží všetkých v šachu, Rýchlo skartuj výložky a hoď ich do prachu“ - SKARTOVAČKY, alebo: „Kilá hnoju na nás valia. Je ich viac. Už nie sú dvaja. V parlamente, na radnici, Poslanci aj úradníci“ - CHYŤTE ZLODEJA.
Je škoda, že album vychádza v tejto nešťastnej dobe, pretože kapela musela zrušiť plánovaný festival, oslavu aj výročný koncert. Verím však, že pred nami sú svetlé zajtrajšky, tak, ako v to verí aj Ľuboš Dzúrik: „Dosraný a došťaný som z tejto doby. Niekedy fakt bývam z toho úplne grogy. Trpezlivo skúšam mať to pevne v ruke. Úspechom je vždy, keď sú trenky suché. Prachy a intrigy sú symbolom doby. Stále však dúfam, že sa to zmení.“ - DOSRANÝ A DOŠŤANÝ.
JÁN GRAUS