Ukrajinské kvarteto DakhaBrakha vydalo na začiatku pandémie svoj šiesty štúdiový album Alambari. Po dvoch rokoch rušenia a presunov koncertov sa im podarilo opäť dostať na javiská, aby prehovorili k publiku tým najuniverzálnejším jazykom – hudbou. Tento koncert bol povzbudením, že po dlhej a ťažkej zime, príde nádej na slobodnú a uvoľnenú jar. Uskutočnil sa počas náročných podmienok pre organizátorov kultúrnych podujatí, ako aj samotných hudobníkov, ktorých doma na Ukrajine ohrozuje vojna. Nielen o tom sme sa rozprávali v našom rozhovore s členmi tohto magického kvarteta.
Keď sme vyberali ďalšiu kapelu, ktorou sme chceli predstaviť novú koncertnú sériu Danube Music Day, ktorá chce prinášať na Slovensko prelomových a priekopníckych interpretov, ktorí výrazným spôsobom formovali hudobnú scénu (v oblasti zvuku, formy aj estetického vnímania), vedeli sme, že DakhaBrakha bude zosobňovať tieto vlastnosti. Aj v časoch eskalujúceho napätia s opätovnou snahou rozdeliť svet na západný a východný blok, presadzovaním hrubou silou spojenou s ideológiou, sú veci, ktoré dokážu ľudí spojiť nenásilnou cestou. Hudba je univerzálny jazyk, ktorý sa prihovára každému, kto chce načúvať. Žijeme vo svete, v ktorého prepojenosti sa jednotlivé národy a etniká majú navzájom inšpirovať a nie súperiť. Minulosť sa prelína s prítomnosťou a vytvára tak príbeh našej civilizácie. Skrz hudbu svojich predkov a prijímaných inšpirácii od rôznych národov k nám prehovára ukrajinské kvarteto Dakhabrakha. Vypláva to už z etymológie ich názvu – dávať (davati) aj brať – (brati). Kapela vznikla v roku 2004 na pôde divadla DAKH z víziou režiséra Vlada Troistskyiho spojiť etnomuzikológov Ninu Garenetsku, Irynu Kovalenkovú, Olenu Tsybulsku a Marka Halanevycha. A zadanie? Spojiť zdanlivo nespojiteľné – ukrajinský folklór s vplyvmi modernej hudby ako rock, jazz, pop. Vyberať mohli zo stoviek melódií ukrajinského folklóru, ku ktorým pristupovali s originálnymi aranžmánmi. Scénické prevedenie v tradičnom folklórnom odeve spájajúcim niekoľko etnických štýlov a divadelná štylizácia vytvorila svojrázny dark kabaret v podobnom duchu, ako to robili napríklad britské trio Tiger Lillies. Na toto obdobie si hudobníci spomínajú s veľkou vďačnosťou a do tohto prostredia sa vždy radi vracajú: „Divadlo je stále náš domov. Takmer celá naša hudba sa v ňom vyrába. Pokračujeme v spolupráci s režisérom Vladom Troitskyim – mužom, ktorý vynašiel DakhaBrakhu. Je producentom a riaditeľom DAKH Divadla v Kyjeve. Divadelná skúsenosť je pre nás neoceniteľná. Naučili sme ako používať pauzy a ticho a nebáť sa byť nezaujímavý alebo nepochopený.“ V tom orkáne nápadov nemala byť vytýčená žiadna hranica, preto ich kolektívu prischlo označenie etno-chaos. Ako inak označiť spojenie mazurky s rapom, clivej balady s drum and bassovým virblom či divoké prepojenie folklóru a punku. Navyše to všetko robia so živými nástrojmi a spevom, ktorého unisono či imitácia vtáčieho spevu je výnimočná. Tomuto ženskému trojhlasu odpovedá Marko soulovým zafarbením hlasu s občasným napodobňovaním trúbky a bluesovým feelingom. Práve nad otázkou, čo je hlavnou esenciou ukrajinskej hudby, prišla stručná no výstižná odpoveď: „Nad takýmto zamyslením musíte odpovedať veľkou monografiou alebo zopár povrchnými vetami. Takže poďme to zhrnúť jednou vetou – ukrajinská hudba je veľmi rôznorodá.“ Určite im k úspechu dopomohlo to, že západné krajiny túžia objavovať novú hudbu s etnickými koreňmi. Po šesťdesiatych rokoch, kedy The Beatles či The Rolling Stones experimentovali s indickou či marockou kultúrou, alebo Peter Gabriel a Paul Simon s africkou hudbou v osemdesiatych rokoch, sa v deväťdesiatkach uprel pohľad na Balkán a odtiaľ bol už iba skok do východnej Európy. Ukrajinská hudba je rozmanitá už len z toho pohľadu, že na tomto území žije viac ako štyridsaťštyri miliónov obyvateľov a časť z nich sa hlási k rôznym etnikám – gruzínskemu, ruskému, maďarskému, rumunskému, moldavskému či židovskému a rómskemu. Ďalších osem miliónov zahraničných Ukrajincov šíri svoje zvyklosti a obohacuje ich v splynutí s globálnym zdieľaním identít. DakhaBrakha zbiera na svojich koncertných cestách, ktoré by sme mohli zveličene prirovnať k Bartókovým folkloristickým výjazdom, unikátne nástroje, ktoré ako multiinštrumentalisti zaraďujú do svojho inštrumentálneho aparátu. Preto nás prirodzene zaujímalo, čo si všímajú na národnej hudbe po prekročení ukrajinských hraníc a či neuvažujú aj nad použitím slovenského folklóru a fujary: „Sme radi, že svet je tak rôznorodý a že náš život nám umožňuje, aby sme sa mohli zoznámiť s hudobnou kultúrou celej našej planéty. Tieto „stretnutia“ nás ovplyvňujú a nesmierne obohacujú. Fujaru sme zatiaľ počuli len online, ale naživo sme to šťastie nemali. Je to však naozaj jedinečný inštrument a radi by sme sa niekedy pokúsili naň zahrať.“ Ukrajinská hudba sa v posledných rokoch čoraz častejšie v zahraničí presadzuje, ale ukrajinskí hudobníci majú aj spomínanú výhodu silného zázemia diaspóry, ktorá pravidelne navštevuje ich koncerty: „Samozrejme, sme veľmi vďační našim krajanom žijúcim v zahraničí, pretože robia pre nás veľmi veľa užitočného. Radi sa s nimi podelíme o toto posolstvo – Ukrajina je najlepšia krajina na život, tak sa vráťte. Ale zatiaľ sa tak nedeje. Domnievame sa však, že skôr či neskôr budeme zdieľať všetci tento názor!“ S touto skepsou skorého návratu ukrajinských emigrantov do svojej vlasti súvisí aj napätá situácia ohľadom možnej invázie ruských vojsk: „Žili sme takmer tristo rokov v koloniálnom režime. Náš jazyk a kultúra boli potláčané a zakázané. Preto Ukrajinci musia preukázať dôveru vo svoju silu, doma aj v zahraničí. Sme presvedčení, že náš príklad je úspešný a sme len na začiatku rozvoja našej kultúry a našej krajiny.“ Kapela na seba zobrala túto misiu tlmočiacu v ukrajinskom jazyku, v ktorom spievajú na všetkých svojich štúdiových albumoch. Napriek tomu sa presadili v dominantnom angloamerickom prúde, kde ich zaregistroval aj David Beckham, ktorý následne použil ich hudbu v reklame na kozmetiku. Ako k tomu prišlo odpovedá samotná kapela: „Mali sme niekoľko vystúpení v rôznych amerických staniciach ako NPR alebo KEXP, taktiež v britskom rádiu BBC. Myslím si, že niekde tam nás začul tím okolo Davida Beckhama, potom nám kontaktovali a my sme súhlasili. Nemáme problém s tým, keď sa objaví naša hudba v komerčných projektoch, pretože nám to veľmi pomohlo v propagácii našich skladieb.“ Po prepuknutí pandémie v marci roku 2020 vydali šiesty štúdiový album Alambari, ale na jeho svetové koncertné uvedenie si museli počkať takmer dva roky. Jednou z koncertných zástaviek bola 18. februára 2022 aj Bratislava, kde hudobníci vystúpili v rámci novej koncertnej série Danube Music Day. Na otázku, či sa neboja, že by nemohli hrať koncerty, sa zverili, že ich trápi niečo omnoho znepokojujúcejšie: „Je ťažké a náročné, keď 90% koncertov bolo zrušených alebo odložených. A áno, cestovanie a preukazovanie certifikátu očkovania na hraniciach nie je problém. Tak ako sa nosia rúška a respirátory, toto všetko sú domáce problémy, ktoré sa dajú prehliadnuť. Pandémia je pre ľudstvo obrovskou katastrofou, ale veríme, že sa s ňou nakoniec vyrovnáme. Všetky problémy sú relatívne. Ukrajinci trpia pandémiou a obmedzeniami, ktoré s ňou súvisia, ale to je neporovnateľné s možnými rizikami závažnej eskalácie vojny. Vírus obnovy veľkého impéria, ktorý sa usadil v Putinovej hlave, môže byť pre ľudstvo oveľa tragickejšie ako akákoľvek pandémia. Je dobré, že si civilizovaný svet uvedomuje tieto hrozby a stojí na našej strane. Neradi nad tým uvažujeme, že by sme nemohli ďalej naživo hrávať. Ale nepatríme k tým fanatickým hudobníkom, ktorí zaspávajú v posteli so svojimi nástrojmi. Ak by sme nemohli hrať, verím, že by sme si vymysleli niečo iné.“
Daniel Hevier ml.