Slovensko začalo vážnejšie registrovať mladého invenčného gitaristu Davida Kollára po tom, ako vystúpil so svojím projektom David Kollar Band na Bratislavských jazzových dňoch v roku 2006. Vtedy nám David predviedol syntézu jazzových liniek a gitarových figúr velikánov ako Stern, Scofield, Frisell, Henderson, prerozprávaných do vlastných predstáv. Po takmer desiatich rokoch ho stretávame v úplne inej polohe, v experimente, ktorého názov tvoria úvodné písmená priezvisk protagonistov: Kollar, Mastelotto, Raineri.
Ako začala vaša spolupráca v zoskupení Komara? Je dosť neobvyklé, že taká veľká hviezda, ako Pat Mastelotto, sa dá dokopy s mladými muzikantmi.
Dávno, asi v roku 2009, som začal rozmýšľať, že budem hrať na gitare nejak inak. Vtedy som hral jazz-rock a podobnú muziku, jazdili sme veľa do Poľska, kde som videl kopec mladých chlapcov a pripadal som si, že to asi nikdy nedám ako hviezdy, akými sú John Scofield, či Scott Henderson s hudbou 90-tych rokov, ktorú priniesli... Bol som k sebe jednoducho úprimný. Preto som začal pracovať na mnohých študentských filmoch, v ktorých som sa snažil urobiť všetko iba na elektrickej gitare a podarilo sa mi z nej vylúdiť veľa zaujímavých zvukov. V tejto súvislosti som objavil gitaristu Eivinda Aarseta z Nórska, ktorému som posielal svoje veci, no Eivind mi neodpovedal. Asi po dvoch rokoch som robil s Gergom Borlaiom, Lenkou Dusilovou a Andreou Ladanyi projekt Artrance, ktorý bol predtým duom Gerga s Andreou BL. Tento projekt som poslal Eivindovi Aarsetovi, ktorý mi napísal „jéj, David, toto je niečo úplne iné, príď za mnou do Nórska“. Išiel som teda do Osla, kde sme hrali u neho doma v štúdiu, naučil som sa tam hrať aj jeho skladby a Eivind mi navrhol zahrať si pár koncertov s jeho kapelou Sonic Codex Orchestra. Eivind je, podľa mňa, „master“ modernej gitary, taký Hendrix spolu s Gilmourom, ale v roku 2015. Po koncertoch sme sa rozlúčili, medzičasom bol aj hosťom v Artrance, a jedného dňa mi napísal, že je na London Jazz Festivale ako hosť s talianskou kapelou, ktorej Mastelotto cez internet nahrával bubny. Následne sa so mnou spojil jeden z tých Talianov, Lorenzo Feliciati, a ja som si na jeho profile všimol fotku s Patom Mastelottom z King Crimson. Keďže na King Crimson som vyrastal, opýtal som sa, či má na neho email a on napísal, že „sorry, taký email sa nedáva, ale pošli mi, čo mu chceš poslať a ja mu to prepošlem“. Rýchlo som dal prekopať svoju webstránku, dal tam modernejšie skladby a nejaké novinky a poslal som mu to. O dva týždne mi napísal Mastelotto, že sa veľmi teší z toho, čo vidí a počuje na mojej stránke a že zajtra hrá s Crimson Project vo Varšave, keď chcem, nech prídem, že ma dá na guest list. Tam som sa ním stretol a pýtal som sa ho, či by sme si mohli niekedy spolu zahrať, no povedal, že má toho strašne veľa, ale že je rád, že som došiel. Dal som mu cédečko The Son s tým, že sa mu možno nebude páčiť, ale že som chcel urobiť sólový album, kde som s gitarou pracoval trochu inak. O mesiac mi napísal, že si to vypočul a chce, aby sme spolu urobili kapelu. Zavolal som teda Paola Raineriho (s ktorým mám aj kapelu The Blessed Beat a boli sme spolu aj na turné v Amerike po tom, čo bol album The Son v Top Records of the Year v časopise Guitar Moderne), mesiac na to prišiel Mastelotto, a tak vznikla Komara.
Dokázal by si koncepciu vašej hudby popísať aj slovne? Dá sa to vôbec?
Počas hrania s Eivindom Aarsetom som sa naučil improvizovať v takom duchu, že na pódiu máš zo seba vylúdiť niečo, čo znie ako komponovaná hudba. Je to veľmi náročné, ale všetky tie veci, ktoré sa stali predtým ma pripravili na to, aby som mohol hrať s Patom Mastelottom. Naše prvé koncerty boli postavené na čistej improvizácii, gitaru som podladil dole do C, kúpil som si struny Zakk Wylde 070, horné E na gitare znie takto (napodobňuje basový zvuk, pozn. red.), a hrám hlboké basové linky, ktoré neznejú ako gitara. Prvá koncepcia teda bola improvizácia a z koncertu na koncert sa nám začala vynárať istá kostra ako by to mohlo vyzerať. Potom sa nám ozval Prokop Holoubek z Midi Lidi, ktorý nám vybavil zopár koncertov v Čechách a keďže koncert v Brne sa zrušil, Pat navrhol, aby sme išli do štúdia v Prahe, kde sme hodiny a hodiny improvizovali. Pat si zobral materiál do Ameriky, a ten sa následne postprodukčne prerábal, prestrihával, dohrávali sa veci s Adrianom Benavidesom, čím vznikla iná koncepcia skupiny Komara. Keďže spolu nemôžeme byť na jednom mieste a skúšať päťkrát do týždňa, museli sme ísť rovno naostro pred ľudí a túto koncepciu nájsť. Album nám dal úplne novú formu, máme hotové skladby, respektíve kostry, okolo ktorých počas koncertu improvizujeme. To, aké dlhé bude intro alebo groove v strede, je na nás, nie sú to klasické komponované skladby, ale presne vieme, čo bude druhá vec, čo tretia atď.
Znamená to teda, že si sa odklonil od klasickej „zrozumiteľnej“ gitary, ktorej väčšina ľudí rozumie?
Prišlo to prirodzene, začal som sa v tom cítiť dobre. Musíš pri tom dvakrát aj trikrát premýšľať, aby to nebolo ako hrá 99% gitaristov a musíš si vymyslieť svoj part, ktorý je pre teba typický – ako je typický Fripp tým, že používa gitarový syntetizátor, je vo svojom vlastnom ladení Fripptronic a používa minimalistické rytmické veci, alebo Scofield, ktorého spoznáš podľa frázovania raz-dva, či Aarset alebo Eddie Van Halen, ktorých zasa spoznáš podľa tappingu.
Ako by sa dali rozlíšiť pre teba typické znaky?
Je to veľmi ťažké povedať. Musíš ma napočúvať a budeš vedieť, ja to sám za seba neviem povedať, je to pre mňa ťažké. Keď sme boli v Amerike, prišiel za nami po koncerte redaktor z Guitar Player a povedal, že je strašne ťažké povedať, čo vlastne hráme, ale môže povedať, že to bolo „powerful and beautiful“ (silné a krásne, pozn. red.). Pat Mastelotto o mne na svojej stránke po našom prvom turné napísal, že som podľa neho jeden z najprogresívnejších mladých gitaristov na súčasnej scéne a v mojej hre cíti folklór východnej Európy (čomu nerozumiem, ale on to z odstupu možno takto vníma), blues rock, veľa dravosti, energie a introvertnosti, a naozaj som neveril, že píše o mne.
Ja sa ti priznám, že mám trochu problém s chápaním vašej hudby. Vieš mi poradiť alebo dať nejaký kľúč ako vnímať vašu hudbu? Ako sprostredkovať tento zdanlivý chaos poslucháčovi?
To by sme museli počuť nejakú konkrétnu skladbu a ja by som ti to povedal. Vieš, napríklad na albume The Son je skladba, ktorá sa volá Today at 18:00. V tento deň o 18:00 mali operovať môjho syna Davida a ja som chcel túto atmosféru vyrobiť iba s gitarou. Čisto technicky som používal slák, ktorý som chcel využiť inak, ako to robí Jimmy Page, ktorý s ním hrá jasné akordy. Cez Lexicon som vyrobil strašne dlhý dozvuk a atmosféru s dlhým feedbackom, keď niečo zahráš a o desať sekúnd sa všetko, čo si zahral, vráti späť. V tom zúfalstve čakania na výsledok operácie som sa cítil ako loď, ktorá je opustená a vysiela núdzový signál, preto som gitarou vyrábal morzeovku pomocou Tape Echo a Ring Modulator. A to isté je aj v hudbe Komary. Mali sme asi dvadsaťdeväť skladieb, tak som si k nim jedného dňa sadol s rozhodnutím, že im treba dať tvár. Na dve A3 som spísal príbeh, že David Lynch ide režírovať True Detective, a v prvej časti vidím dvoch ľudí a opustený dom. Išiel som k opustenému domu pri kameňolome vo Finticiach a nafilmoval som ako asi si ho predstavujem. Texty načítal Bill Munyon z rádia v Texase a na albume sú ako hovorené slovo.
Nie je to potom bez obrazovej produkcie neúplné?
Nie, niekedy si viem pustiť soundtrack k filmu, ktorý som nikdy nevidel a som z neho v prdeli. Baví má dejová línia, to, ako mi dobrá muzika nechce nič podsunúť, keď vidím, čo chcem. Páčia sa mi napríklad dynamické spoje, páči sa mi ako John Zorn s Mikom Pattonom urobili Naked City, tiež sa mi páči jemná hudba od Sakamota a Fennesza alebo polyrytmický metalový náter od skupiny Meshuggah zo Švédska, v ktorom sa v žiadnej pesničke nedá len tak dopočítať. Tým všetkým sa viem inšpirovať a vždy si vyberiem niečo okolo čoho idem hrať. A v Komare má úderný track byť tiež súčasťou nejakého celku. Veľa ľudí, ktorí chodia na naše koncerty si to užijú v tom, že ten koncert je vždy iný a je to ako keď sa ideš, povedané vo veľkých úvodzovkách, pozrieť do filharmónie na jedno dielo vcelku. Nie je to o tom, že teraz skončila skladba a čo ďalej, dáme druhú a tretiu. Je to súčasťou koncepcie celku – takto rozmýšľame. Buď sa môžeme vyjadrovať cez harmónie a pekné melódie alebo silu atmosféry, ktorá môže byť temná, krásna alebo nadupaná. Túto našu etapu teraz hlavne prežívam, nie je to niečo čo by bolo už za nami a potrebovali by sme to zhrnúť, ale teším sa z toho, že to medzi nami funguje a že sa vieme medzi sebou dopĺňať. A musím povedať, že obraz tam je. Obal urobil Adam Jones zo skupiny Tool, ktorý pracoval na filmoch Predátor, Terminátor, Jurský park (má za to aj Grammy), a nám vyrobil monštrum (smeje sa, pozn. red.).
To, kým ako gitarista si a čím si typický, je určite spojené aj s tým, na čom hráš. Povedz nám o svojej gitare.
Používam gitaru od Ruda Sivčáka, ktorá je zvláštna v tom, že vo vnútri, kde je hmatník s telom spojený štyrmi šróbami, má nafrézovaný mikrofón. Tento mikrofón ide k špeciálnemu potenciometru, ktorým mikrofón hlasitostne ovládam. Keďže je mikrofón namontovaný na tomto mieste, gitara hrá ako „cajon“. Viem si prepnúť medzi normálnymi snímačmi, kedy hrám ako gitarista, a viem si to prepnúť na mikrofón. Vtedy mi to hrá všade, vrátane malých struniek za nultým pražcom, ktoré hrajú ako marimba a viem si to celé vyladiť. Povedal by som, že je to niečo, čo sa stáva pre mňa typickým.
Tá gitara má tvar ako Mustang?
Je to taký mix Jazzmastra a Mustanga.
A čo pedalboard?
Stal som sa endorserom firmy Earthquaker Devices, ktorá v Amerike ručne vyrába gitarové efekty. Mám od nich Bit Commander, čo je tiež môj typický zvuk – milión oktáv dole, a keď to zapneš, odpáliš všetko okolo seba. Keď hráme napríklad s Mastelottom a už som na vrchole, zapnem Bit Commander a vtedy z toho vyjdú so mnou ešte dvaja Toni Levinovia. Tie ich efekty majú čudné názvy, nevolajú sa delay a podobne, ale napríklad Bit Commander alebo Reverbator. Idem cez Overdrive do Whammy Pedalu, Volume Pedal, Bit Commander, Arpeggiator, Line 6 DL4, z ktorého idem do efektu, ktorý sa volá Alesis Bitrman (pre DJ-ov), z toho do DigiTech JamMan Delay Looper, potom do zvukovej karty Motu Traveler MK3 a s tým do programu Ableton Live, z ktorého ťahám ďalšie loopre, napr. Lexicon Reverb. Ableton mi rozdeľuje cesty mikrofónu a snímačov z gitary: keď používam snímače z gitary, idem do komba – stereo ľavý a pravý kanál, keď prepnem na mikrofón, všetko mi ide do PA-čka a lepšie to znie. Viem hrať naraz štvorkanál.
Na záver nám ešte povedz, aké má KOMARA plány do budúcna.
Z Komary sa vďaka albumu stala normálna kapela. V prvé dva marcové týždne ideme na turné, mali by sme ísť do Poľska, Švédska, Talianska, Anglicka a uvidíme, čo sa ešte podarí.
Držím palce a ďakujem za rozhovor!
DUŠAN PAPP
Foto: Michal Vasiľ