Umelec je zvláštny tvor, respektíve nám, obyčajným ľuďom, sa tak javí. V kútiku duše mu závidíme tú jeho voľnosť a zdanlivé nič nerobenie, zvlášť v našich krajoch. Umelec je ale človek, ktorý je stále nespokojný, túžba dokázať sebe aj ostatným, že ešte stále niečo dokáže vytvoriť ho ženie vpred. Nedokáže si sadnúť do kresla a povedať si, tak už som vytvoril hodnoty, teraz ich obdivujte a ja si idem užívať. Aspoň ja takého nepoznám, a všetci, ktorých svet do dnes uznáva, tvorili až do skonania. Preto neviem, prečo by rockoví (ale aj jazzoví, či klasickí hudobníci, ale u tých sa to akosi predpokladá) mali byť iní. Ich hudba, alebo ak chcete tvorba, sa uberá mnohými smermi. Veď si predstavte, že by dodnes existovala sochárska dielňa Bernini. Určite by netvorili renesančné sochy, ale niečo v štýle Brancusiho, Arpa, Giacomettiho či Marriniho. Stále by ale táto značka bola, ako sa hovorí, zárukou kvality.
A takou zárukou kvality je aj značka Deep Purple, či Rolling Stones alebo Aerosmith. Pri týchto značkách nadôvažok máme šťastie, že ju tvoria ešte pôvodní nositelia. To je veľká devíza a luxus, ktorý si celkom neuvedomujeme. Preto stále netrpezlivo čakáme na nové a nové opusy od týchto umelcov. Len „snílkovia“ a zadubenci by chceli stále od nich kusy spred 40 rokov. To je nezmysel a absolútne nepotrebné úsilie. Oni to našťastie pochopili a tvrdošijne neopakujú ustálené floskuly. Jednak ich to nebaví, a jednak to nie je ani potrebné. Veď Glover, Gillan a Paice už jeden „Smoke On The Water“ zložili, tak načo nový, že?
Na 21. štúdiovom albume so zvláštnym názvom „Whoosh“, pokračujú v našliapnutej ceste z predošlého albumu „Infinite“ (pozri recenziu NP 2/2017). Sú tu silné melódie „Throw My Bones“, rock'n'roll „What The What“ rock , alebo ak chcete hard rock „The Long Way Round“. Skladby sú tradične postavené na hammodoch Dona Aireyho a gitare Steva Morsea, ich sóla sú lahôdkou, ako v „Drop The Weapon“. Kapela znie až skoro progrockovo. Bob Ezrin ako producent urobil skvelú prácu nie len nastavením kapely, ale aj súčasným zvukom a radením skladieb na albume. Najviac to vynikne na LP, kde na 3. strane (je to 2LP) zaznie jedna 4 dielna rocková suita do ktorej som sa zamiloval.
Posledné dve skladby - 4 strana na LP, sú oddychovky. „And The Address“ je z dielne Blackmore/Lord a album končí tanečnou „Dancing In My Sleep“.
Tak sa teším, že Párpli ešte nerozhadzujú svoje kosti ani nezahadzujú zbrane a volajú nás tancovať do svojich snov. Teším sa aj na koncert!
JÁN GRAUS