Zvolenský Dom kultúry ŽSR + Zvolenský zámok * 11. - 13. IV. 2019
Pavel Morochovič
Usporiadatelia jazzových festivalov po celom svete, aby pritiahli širšie spektrum divákov, siahajú často aj po interpretoch vybočujúcich zo žánru. Priznajme si, že klasický cool jazz či bop už málokoho zaujíma a dokáže očariť len fajnšmekrov. A keď už sa vyskytne zástupca tejto lajny, je to vždy nejaká legenda, ktorá je zárukou kvality. Skrátka, straight ahead jazz je pre dnešného priemerného poslucháča dosť komplikovaný. Je preto zaujímavé, že mladší zástupcovia jazzovej rodiny, odchovaní hlavne na bystrickom konzervatóriu, často siahajú po tejto komplikovanejšej, ale povedal by som čistejšej forme. Musím povedať, že to robia dobre a v rámci žánru na špičkovej úrovni, až na to, že skutočne dnešné festivalové publikum si žiada niečo iné, prípadne ho nadchne niekoľko inštrumentálnych výkonov, ale vystúpenie ako celok ho necháva chladným.
Varadyovci
Ako reprezentant tohto štýlu sa na festivale predstavil Andreas Varady, zázračné dieťa, ktoré si na začiatku pod svoje krídla vzal slávny Quincy Jones. Vyprodukoval mu album, ktorý je pestrý a počúvateľný pre širšie vrstvy. Neviem, kto chlapca produkuje dnes, ale jeho virtuózna hra, ktorej veľkým vzorom je George Benson, by potrebovala kopnúť niekde ďalej. Dnes už 22 ročný umelec by mal siahnuť konečne po skvelých a súčasných sidemanoch, ktorý by jeho hru posunuli do netušených priestorov, ako to pred rokmi urobil Metheny či Scofield. Takto sa z neho stane len drahá atrakcia festivalov, aj to len do istej doby.
Paris Monsters
Presahy do iných žánrov (rap, hip-hop, funky), ktoré diváci mali možnosť vidieť a počuť v podaní skvelých Paris Monster (USA) či martinských Darkness Positiv, majú preto u divákov ohlas. Nie je to tým, že by dnešný divák nestrávil aj zložitejšie formy, ale on ich skrátka už počul a ak to skutočne nie je Shorter na živo, tak ho to obchádza.
Mike Parker’s Trio
Preto asi v rámci žánru najpresvedčivejšie vyšlo vystúpenie Tria Pavla Morochoviča, (Juraja Griglák - kontrabas a basová gitara a holandský bubeník Neil van der Drift), či Mike Parker’s Tria. Úžasný feeling, melódie, drive a virtuozita sa tu stretla v kongeniálnom spojení hudobníkov, ktorí sa nedržali striktne formy a ich hra bola miestami ovplyvnená folklórom, súčasnou vážnou hudbou či free, ale v zmysle uvoľnenia, vzájomnej interakcie a zábavy. Usporiadatelia teda mali tohto roku šťastnú ruku a namiešali skutočne výživný koktail, v ktorom si to svoje našiel snáď každý milovník jazzu a dobrej hudby.
JÁN GRAUS
Foto Ľubo Vojtek
Darkness Positive
Peter Palaj Trio
Kubo Ursiny a Teatro Fatal