Speváčka, herečka a cestovateľka Dorota Nvotová zaujíma v spektre postáv na slovenskom mediálnom nebi zvláštne postavenie. Či to je, alebo nie je celebrita, závisí najskôr od uhla pohľadu. Každopádne to nie je človek, ktorý by sa pohyboval vo vyjazdených koľajach. Ide si svojou cestou za svojimi métami, uniká pred vlastnými démonmi a je jej jedno, čo si o nej kto myslí. Okrem hudby, od ktorej sú neoddeliteľné jej slová, a filmových postáv, kde „zhodou okolností“ stvárňuje samé problematické typy, nám Dorota Nvotová ponúka aj iné druhy dobrodružstiev. Príklad? Trúfli by ste si na 240 km dlhú túru okolo pohoria Annapurna so stúpaním až do výšky 5400 m.n.m. a zverili svoju bezpečnosť do rúk mladej horskej vodkyne? Na prvý pohľad možno dosť bizarná predstava, zvlášť pre toho, kto Dorotu pozná iba ako filmové Děvčátko alebo Anču Prepichovú. Kto však vie viac o jej cestovateľských skúsenostiach, motivácii a vzťahu k tamojšiemu prostrediu, ten by o vlastných hraniciach a možnosti ich rozšírenia mohol pouvažovať. Veď žijeme len raz… teda, keď už hovoríme o tom „uhle pohľadu“, až do toho Nepálu dorazíte, môžete to porekadlo prebrať s miestnymi duchovnými a možno sa zbavíte jednej nadbytočnej záťaže. Vráťme sa ale späť k Dorote – speváčke a jej poslednému CD Sila vzlyku.
Kto by chcel hľadať vo vašej hudbe zdroje inšpirácie, určite ich tam nájde hneď viacero. Ak sa ale namiesto detailov zameriame na celok, vystúpia hlavne kontúry osobitého autorského rukopisu. Čo ho formovalo?
Nemám pocit, že by ho niečo konkrétneho formovalo. Okrem samotného života, ktorý vie mať celkom svojský rukopis.
Uvažujete vopred o tom, ako budú vaše pesničky znieť, alebo to nejako vyplynie a dôležitejší sú ľudia, s ktorými spolupracujete?
Neuvažujem. Proste ma to chytí a ja to zachytím. A ľudí mením nerada. Ja mám svojich chlapcov a s tými sa mi hrá dobre.
Podľa textov pesničiek to vyzerá, ako keby vo vašom pohľade na svet prevládali dezilúzie. Fungujú veci, ktoré vás bolia alebo štvú, ako katalyzátor tvorby?
Samozrejme. A predpokladám, že to tak má každý autor. Veď ktoré umenie nie je o tom, že niečo tu nefunguje? Videli ste už film bez zápletky?
Kedysi ste sa zmienili, že účinkovanie vo filme Děvčátko bolo pre vás jednoduché, pretože ste tam hrali sama seba. Ako ste sa cítili v roli Anče Prepichovej?
Ako Anča Prepichová. Dúfam, že neočakávate, že opäť poviem, že mi to sadlo ako riť na šerbel. To síce možno áno, ale nemám s tou postavou nič spoločné, snáď okrem toho, že mi je väčšinou tiež jedno, čo si ľudia myslia.
Čo by ste odkázali Martinovi Juncovi, ktorý sa v rozhovore pre Nový Populár na konto Anče Prepichovej vyjadril dosť nevyberaným spôsobom? Citujem: „…o to pyskaté strašidlo vo filme by som si ani bicykel neoprel!“
Že nech neni zošnúrovaný jak svatý Krišpín.
O čom je nový film Milana Šteidlera s názvom O život?
O neplánovanom počatí a jeho „zběsilém řešení“.
Rada provokujete? Priťahujú vás kontroverzné témy?
Nie. Skôr sa mi zdá, že ja priťahujem ich.
Z čoho už Děvčátko vyrástlo?
Našťastie z ničoho, zatiaľ.
Možno súhlasíte s tým, že pre ľudí so slobodným duchom sú typické ich večné konflikty s autoritou. Je niekto, alebo niečo, voči čomu cítite prirodzený rešpekt?
Boh, hory a zdravie. Alebo hovorím o tom istom?
MARTIN CHROBÁK