Tento úvodník píšem na sklonku júna, „dúhového“ mesiaca, a zamýšľam sa nad zmenami, ktoré priniesli uplynulé roky. Chcem vyjadriť svoju podporu LGBT+ komunite v ich snažení o inkluzivitu: zastávam názor, že láska je láska a že ľudia sú ľudia. More power to you!
Aktuálnym číslom časopisu sa ako červená niť vinie téma žien v hudbe. (Aké symbolické, že aj výraz „červená niť“ je spojený so ženami: Bola to Ariadnina červená niť, ktorá pomohla bájnemu Tézeovi dostať sa z labyrintu.) Prináša články o Billie Eilish či Imelde May. Venuje spomienku Amy Winehouse. Hovorí o Francúzskom roku Zuzany Homolovej. Nechýbajú ani recenzie albumov, napr. Ivany Mer, Niny Berglovej či St. Vincent. Prihrejem si polievočku a odporúčam vám ďalšiu časť svojho seriálu o významných (britských a amerických) albumoch Hudobná explózia 1971. Tentoraz je o výrazných ženských osobnostiach tej doby. O slovenských hudobníčkach zase píše vo svojom článku Ženy v slovenskej hudbe Juraj Gonšor.
Tu sa musím pozastaviť nad častým neduhom, ktorým poslucháči ochudobňujú samých seba: zriedka idú na koreň veci. Nerozoznávajú, kto „iba“ spieva, a kto si sám píše texty, prípadne kto je „full package“, t. j. sám si napíše text, skomponuje, zahrá, naspieva, prípadne aj aranžuje, produkuje atď. Je to škoda. Škoda je tiež, že málokto počúva texty. Budeme hovoriť o ženách, ktoré majú čo povedať. O rozprávačkách príbehov, songwriterkách. Skúšala som tento výraz preložiť inak, ale „pesničkárka“ v našich končinách evokuje folkovú speváčku, a hoci niektoré songwriterky sú folkáčky, zďaleka nie sú nimi všetky. Songwriter je autor piesne – komplet, hudby aj textu. Ak je k tomu ešte aj zdatný spevák a inštrumentalista, alebo teda speváčka a inštrumentalistka, často to býva veľmi zaujímavé. A ak sa takej umelkyni navyše podarí presadiť v mužmi dominovanom hudobnom priemysle, tak to už ozaj stojí za pozornosť.
Pravdaže, k slovu sa dostanú aj muži, najmä v článkoch o Michalovi Prokopovi, Vladimírovi Mišíkovi či Martinovi Višňovskom. Bližšie predstavíme aj rokenrolového speváka a klaviristu (a častého autora článkov v NP) Andiho Raya Haverdu.
S ohľadom na početné feministické ikony spomenuté v čísle NP, ktoré práve čítate, mi dovoľte nadviazať na to, čo som povedala už v úvode: na poli inkluzivity ešte zďaleka nie je „dobojované“, no netreba zabúdať, že to nebolo zase až tak dávno, keď rovnaké práva nemali ani len ženy, keď ani len ony neboli považované za „rovnocenných“ ľudí. A to už vôbec nenačínam tému hnutia MeToo, lebo som štyridsaťšesťročná žena a nemalo by to konca kraja. A musím sa dostať aj k muzike. Poviem preto len toľko, že HURÁ!
IZABELA BÉREŠOVÁ
