Projekt Polajka vznikol v roku 2014 pri príležitosti vzniku Tales From My Diary. Bol to dvojalbum venovaný hudbe Leoša Janáčka. Tam sa dala skupina Polajka dokopy v zložení Robert Pospiš, Eva Šušková, Roman Harvan, Boris Lenko a Martin Sillay. Názov pochádza zo skladby Leoša Janáčka. Z ľudovej piesne s názvom Polajka.
Prinášame krátky rozhovor s Robom Pospišom, ktorý stál pri tvorbe nového albumu, rodiaceho sa počas posledných 10 mesiacov. Album vznikol pod hlavičkou vydavateľstva Real Music House. Je krátko pred jeho krstom, ktorý prebehne 2. októbra o 20 00 v Novej Cvernovke.
Vydávate nový album. Vychádza tri roky po tom ako začala Polajka koncertovať. Jeho názov je Exodus. Prečo?
Exodus bolo naše zadanie. Mohli sme pokračovať v tom, že by sme prerábali skladby iných skladateľov, no už nie ľudové. Myslím si, že z ľudového sveta sme vonku. To bola prvá myšlienka, ale tá druhá, odvážnejšia, bola urobiť naše autorské skladby. Autorskú hudbu a
v istých prípadoch aj autorský text. Vtedy bola aktuálna utečenecká kríza a téma utečencov, ktorá je podľa mňa veľmi dôležitá a naliehavá. Odtiaľ je aj názov Exodus. Je to ako nejaký národ na úteku do nového sveta.
Album vytvorilo 5 hudobníkov, z ktorých každý má nejaký životný príbeh a niečo
z neho tam priniesol.
Myslím si, že každý z tých piatich ľudí prechádzal počas nahrávania veľmi špecifickým obdobím. Kto nás pozná by to potvrdil. Dôležité bolo vybrať básne. Vyberal som ich ja. Dlho som sa venoval hľadaniu vhodných textov naprieč stáročiami, ale aj tisícročiami, lebo jedna báseň tam je z roku 300 po Kristovi. Potom som ostatným ukázal básne, ktoré by sa mi páčilo zhudobniť. Kľúčom bola poézia, ktorá by rozprávala o úteku a strachu z niečoho nového.
Koľko básní na albume je autorských ?
Šesť básní som napísal ja a štyri sú od iných autorov. Je tam Rimbaud, Langston Hughes, John Donne a jeden je neznámy autor básne z roku 300 po Kristovi.
Po vypočutí vašich skladieb má človek pocit, že sú neuchopiteľné, no zároveň úplne jednoduché.
To je základná vec. Povedali sme si, že na konci to musia byť pesničky, ktoré pochopí, každý človek.
Nosnou témou je Exodus. Na albume sa nachádza aj skladba s rovnomenným názvom. Čo pre vás znamená?
Každá skladba je iná. Táto je taká, že všetko, čo si počul predtým, tak zrazu padne. Tak aj vznikala. Pamätám si, že som išiel do Horského parku. Ako som tam sedel, hovorím si: „Musí tam byť skladba Exodus a nesmie to mať zložitý text.“ Bol to pekný, letný, bratislavský deň. Všetci tí ľudia boli hrozne veselí. Horský park, psy, deti, nápoje. Všetkého bolo strašne veľa. Tu mi došlo, že kým tu je toto, tak niekde inde je úplne že strašne zle. Nie tak zle, že nemáme na to, aby sme si kúpili lepšie veci alebo limonády, ale tam nie je nič. A to je tá skladba. Začína rokenrolom. Hary si len tak začal hrať na akustike, Martin na elektrickej gitare. Hovorím im, ostaňme pri tom a skúsime s Evou do toho spraviť spev. Oni nahrali gitary na jeden tejk a my sme to urobili na tri. Rovno sme to tam aj nahrali a nechali tak. Potom sa skladba zrazu zlomí do druhej polovice. Tá je úplne temná, s Borisovým klavírom, ktorý všetko úplne zbúra. Príde do toho Evin nežný spev a celé to trvá do troch minút a je to strašný chaos. Ale o tom to je. Stretneme sa v určitom momente a už to nebude rovnaké. To je Exodus.
Nastal počas vášho nahrávania okamih, keď sa vo chvíli úplného vyčerpania zrazu všetko otočí a začne sa to diať „samé“?
Bolo to tak. My sme sa vyčerpali, možno tou témou aj všetkými tými nápadmi. Strašne veľa hudby, všetci vedia hrať, všetci vedia priniesť niečo dobré, každý to vie nejak poohýbať. Esencia toho albumu je úplne jasná. To nie je doska, ktorá znie ako iné. Nemôžeš ju k ničomu prirovnať. Niektorí tam hrajú na štyroch, piatich nástrojoch. Celý zvuk je temný, analógový, zašumený. Myslím si, že kladie isté nároky na poslucháča. Beriem to ako obrovské plus. Pozýva ťa do toho sveta. Aj poslucháč si môže prežiť svoj Exodus. Zaujímavé je, že teraz to skúšame hrať naživo. Ide z toho akási desivosť s poznaním toho momentu, keď na niečo prídeš. Neviem si predstaviť, že by sa takéto niečo zopakovalo. Takýto vlastný materiál. Do dnešného dňa nerozumiem tomu, ako sme to spravili.
SAŠA PASTORKOVÁ