Má zmysel robiť hudbu, aj keď nie sme adorovaní a populárni? That Is The Question!
S Petrom Kravecom sme sa rozprávali o novom albume formácie Fairy Tale. Skupiny, ktorej posledný štúdiový počin „Loveland“ vyšiel ešte pred desiatimi rokmi. Medzitým síce pod menom Babokalyps vydali v takmer identickej zostave akustický pesničkový album v slovenčine, no ja som sa už takmer zmieril s tým, že Fairy Tale v art-rockovej polohe je minulosťou. O to bolo prekvapenie po avizovaní vydania albumu „That Is The Question“ príjemnejšie. O to viac, že sa na albume podieľali z hľadiska masteringu a obalu svetové kapacity ako Simon Heyworth a Hugh Syme.
PK: My sme po Babokalyps hrať neprestali. Ďalej sme sa stretávali, ale chceli sme pokračovať viac v línii Fairy Tale, mal som chuť robiť niečo rockovejšie, progresívnejšie. Bolo v tom aj isté sklamanie, lebo Babokalyps nemal pre nás očakávaný ohlas. Možno sme dúfali, že keď to bude pesničkovejšie, v slovenčine, akustickejšie… tak to bude mať väčší ohlas. Keď sme na predošlých albumoch Fairy Tale mali nejaké veci v slovenčine, tak nás ľudia nabádali, aby sme toho urobili viac. Ale mne to tam nepasovalo, väčšinou malo ísť skôr o kuriozitu a nechcel som to takto miešať.
Oficiálna zostava Fairy Tale je už trochu oklieštená. Okrem Petra Kraveca a Barbory Kolárikovej ju tvorí len bubeník Ľubo Pavelka. Ostatní muzikanti, ktorí sa na albume podieľali, zostali v pozícii hostí.
Ľubo Pavelka je dôležitým členom a chcel sa na tom podieľať. S Marekom Škvareninom (klávesy) bol najväčší problém. Ten, že žije v Bratislave, má tam rodinu, malú dcéru… a podľa mňa jeho prioritou je skupina Chill On The Sun, no aj tak sa na tom podieľal a dosť toho posielal. Nebolo to však ideálne. Kým bol Marek tu, mal určitú navigáciu a spätnú väzbu odo mňa. Čo áno, čo nie, aký zvuk áno, aký nie, kde skôr organ, kde vintage zvuk, kde klavír, kde niečo moderné. No na diaľku to nefungovalo. Pamätám si, že sme počúvali skladbu „Wake Up“, Marek poslal nejaké klávesové plochy, asi 10-15 stôp a Barborka nakoniec hovorí, že má pocit, akoby počúvala úplne inú skladbu. On je ten typ klávesáka, že buď to tam máš, alebo nie. Nedá sa to len stíšiť. Jeho hra je intenzívna a hustá… hoci z tohto titulu neviem, prečo ho v Chill On The Sun nie je viac (smiech).
Ďalšou zmenou je to, že predtým si hral vo Fairy Tale okrem produkcie zvukových efektov na basgitaru a na pozícii gitaristov si mal iných muzikantov. Po Babokalyps ťa začala gitara viac baviť?
Ja som bol vždy gitarista. Už keď som mal asi 10 rokov, objavil som doma starú akustickú gitaru. To že som hral basu na 2-3 albumoch Fairy Tale bolo tým, že mne sa nepáčilo, akým spôsobom basgitaristi premýšľajú – aspoň tých, ktorých sme skúšali. Bolo tam také to pseudo-džezové „bublanie“, strašne veľa zbytočných tónov, ktoré v mixe nemôžeš ani počuť. Vtedy som aj dosť ulietaval na Yes. Páčil sa mi Chris Squire, jeho výrazný, takmer až gitarový zvuk a keďže som nikoho takého nepoznal, tak som tú basu zobral do rúk a nahral si to sám. Aj v prípade nového albumu som mohol nahrať všetko sám, ale rozhodol som sa pre iný rukopis. Barbora je šikovný človek, nielen dobre spieva, ale zvláda aj gitaru či basu. Potreboval som, aby hrala veci, ktoré tam potrebujem. My nie sme povedzme bluesová kapela, kde je priestor na improvizácie. Skôr by som náš prístup prirovnal k vážnej hudbe, kde každý nástroj má svoj určený part.
Album má viac polôh a častí. Sú tam okrem medzihier, ktoré ho tematicky stmeľujú, aj pesničky s klasickou štruktúrou, no aj zložitejšie art-rockové kompozície. Ako vznikali? Mal si hotovú víziu už pred príchodom do štúdia, alebo vznikali spontánne? A ako ste ich nahrávali – po nástrojoch, alebo komplet naraz celá skupina?
Budeš možno prekvapený, ale bolo to celé dosť dobre naskúšané. Keď sa točili bicie, Ľubo vedel čo ide hrať. Jediné, čo vznikalo v štúdiu, boli niektoré finálne štruktúry skladieb a doplnkové dizajnové aranžmány. Mal som nejaké vízie a pocity a bolo potrebné sa s tým trošku pohrať. Tieto zvukové bonusy k Fairy Tale vždy patrili.
Gitarové party, ktoré hráš, nie sú klasické rockové, skôr sú aranžované, hráš sa so zvukmi a prakticky tam ani sóla nie sú.
To je dobrý postreh. Akonáhle niečo hrám a zistím, že je to klišé, tak to dávam preč. Nevadí mi, keď je tam vedomý odkaz na niečo, čo máme radi. Sú tisícky gitaristov, čo hrajú technicky dokonalo, no nejakým spôsobom ťa to nebaví, preto k tomu nástroju pristupujem inak.
Aj Steven Wilson pri nahrávaní posledného albumu povedal, že z hľadiska rockovej gitary sa cíti vyprázdnený. Že polku riffov už vymyslel Jimmy Page, druhú polku Tony Iommi a že nemá gitarou čo povedať a skôr využíva gitaru na hru so zvukmi.
Dá sa s tým súhlasiť a možno preto spravil posledný album (Future Bites) taký aký spravil. Wilson je osobnosť a vie, prečo to robí.
Vás škatuľkujú ako progresívny rock alebo art-rock. Práve Steven Wilson povedal, že nemá rád toto nálepkovanie, ktoré dodatočne k nejakej hudbe priradili novinári. Že ho viac zaujímajú umelci, ktorí nepasujú do nejakého konkrétneho žánru, ale z neho vyčnievajú a nedajú sa zaradiť. Napríklad Prince, David Bowie, Frank Zappa..., ktorí nahrali každý album úplne iný.
Problém je ten, že skoro každý poslucháč, ale aj labely, chcú barličky a kladú onú milovanú otázku - aký je toto štýl. Takže to potrebuješ nejak označiť. Stevenov názor mi je síce sympatický, ale myslím si, že je v menšine.
Jedným zo znakov progresívneho, alebo art rocku je aj to, že príbeh sa rozpráva nie pesničkou, ale albumom. Čo bol váš hlavný príbeh, ktorý zoceľuje pesničky na albume dokopy?
Pôvodne sme chceli zvoliť systém samostatných pesničiek a tie postupne vydávať. No upustili sme od toho a šli sme do albumového celku so skladbami a intermezzami, kde spievame „keep the music apart from useless noise“. Čo vyjadruje môj pocit, že väčšina dnešnej hudby je pre mňa iba zvuk a zbytočný zvuk sa stáva hlukom. Je to síce mnohokrát chytľavé, bombastické, šľape to, ohuruje to, ale je to založené len na wow efekte. Podobne ako s názormi. Je ich mnoho, no nie každý názor je myšlienkou, ktorú je nutné zverejniť. Preto tam máme aj skladbu „Wise Men Keep Silent“.
Máte tam okrem pesničiek aj dlhšiu kompozíciu „Sophie“. Čo bolo pre teba pri skladaní väčšou výzvou?
Výzvou bola asi najmä tá dlhšia kompozícia. Ja som človek, ktorý má tendenciu všetko krátiť. V tých kratších sme sa snažili, aby tam bolo povedané, čo sme chceli a koniec. Prvý singel „Girl Of The Opera“ má len niečo cez 3 minúty a odohrá sa tam toho toľko, že sme až hrdí, koľko sa nám toho podarilo vtesnať do takmer punkovej minutáže.
Pri nedávnom písaní recenzie som si najprv pozvdychol, prečo nemá album ešte aspoň 5-10 minút, no potom som si uvedomil, že album v podstate nemá hluché miesto. Že radšej 37 minút bez vaty ako 45-50 s výplňou...
Ale tak to u nás bolo v podstate vždy. Naše albumy sú relatívne krátke, do 40 minút. To, že má CD 80 minút, neznamená, že ho musím vyplniť. Ja to cítim takto a mám rád skôr ten tradičný LP formát. 3-4 kratšie skladby a na druhej strane jedna 15 minútová na záver – klasické albumy od Rush napríklad. To je čas, ktorý vydržíš sústredene počúvať. Keď je ti málo, pustíš si ďalší album, prípadne ten istý znova.
Na albume sa podieľali hostia, ktorí – ako si raz povedal – urobili z neho jeden z najdrahších albumov na Slovensku. Nie je zvykom, aby boli pod slovenskými albumami z hľadiska masteringu alebo obalu podpísaní ľudia, ktorí majú v svojom portfóliu mená ako Rush, Dream Theater, Marillion, Aerosmith a iné hviezdy najvyššej ligy. Ako k tomu prišlo a ako si týchto majstrov oslovil?
Čo sa týka grafiky – komunikovali sme s našou kamarátkou Lenkou Kajanovičovou – umelkyňou a maliarkou, s ktorou sme robili aj „Loveland“, „Dream“ aj „Babokalyps“. Vždy nám dodala rôzne motívy a podkladové ilustrácie, ktoré nás inšpirovali a z toho sme skladali obal. Tentokrát nám to nejako nevychádzalo a Lenka napísala, aby som jej poslal, čo sa mi páči. Poslal som jej Storma Thorgersona (napríklad album „Momentary Lapse of Reason“ od Pink Floyd) a veľa prác Hugha Symea. A Lenka mi vraví: „Tak prečo neoslovíš rovno ich?“ Tak som Hugh Symeovi napísal a dlho bolo ticho. Až jedného dňa na konci roka 2020 napísal jeho menežér, že Hugh vraví - ok, poďme do toho. Nás to zaskočilo, považovali sme to za pasé. No asi sa mu to páčilo, najmä ten ženský prvok v hudbe, Barborin spev a hlas. Potrebovali sme však zistiť cenu, aby sme sa z toho nezbláznili. Keď nám ju povedal, tak sme sa z toho zbláznili. (smiech) Vraveli sme mu, že sa budeme musieť rozlúčiť, že to je pre nás moc. Nakoniec prišiel s takým kompromisom, mal som pocit, že to chce urobiť. Mysleli sme, že nám urobí len titulnú stránku a koniec. Ale nie, Hugh chcel od nás všetko, pochopiť myšlienky, o čom sú texty, chcel počuť ukážky, vidieť fotky. Každý deň nám písal a dosť nám pomohol s celkovou ideou. Ja som chcel v názve pracovať aj so spomínanou myšlienkou „keep the music apart from useless noise“. On nás od toho ale odhováral, že je to príliš ťažké a temné, aby sme radšej zostali pri tom viac významovom hamletovskom „That is the Question“. Riešili sme totiž onú otázku, či má alebo nemá zmysel robiť hudbu, aj keď nie ste adorovaní, populárni… Či stačí len pocit a potreba tvorby. Bola to skvelá spolupráca, krásny prístup tvorivého a inšpirujúceho človeka, s akým som sa na Slovensku nikdy nestretol. Tu mám pocit, že každý poúča, mudruje, vnucuje svoj názor, ako by to malo byť, čo by si tam mal a nemal dávať. Čakal som, že ako Američan bude riešiť anglické texty. Ale vôbec nie, práve naopak, pochválil zaujímavé myšlienky.
Pri masteringu to bol podobný príbeh?
V minulosti sme robili s českými zvukovými inžiniermi ako Ivo Sedláček, Matouš Godík. Bol som s tou prácou spokojný, ale teraz som chcel niečo naozaj iné. Barborka sa pýtala, kto robí albumy Marillion a že prečo mu nenapíšem? Vravím jej, že Simon Heyworth sa so mnou nebude ani baviť... No ale bavil sa! (smiech) Ja som Heywortha poznal a sledoval, jeho meno je snáď všade. Páčia sa mi posledné tituly od Marillion, má to veľmi zaujímavý sound, stále naturálny a neznie to ako väčšina súčasnej hudby. Všetko nasilu pretlačené, až ti je z toho fyzicky nevoľno. Hneď ako poslal prvé ukážky, tak som vedel, že toto bude dobrá cesta.
Keď ste s ním komunikovali, mal nejaké výhrady k mixáži? Napríklad viac spevu, menej gitary, alebo to bral ako hotovú mixáž?
Poviem to tak, oni sú naozaj gentlemenskí a nie sú protivní. Veľakrát som sa s týmto (protivným) prístupom v minulosti stretol, kde ti stále má niekto potrebu hovoriť, ako sa to má robiť inak. No Heyworth je tradičná škola masteringu. Samozrejme viem, záleží od žánru. Ak je to metal, musí to búchať a tlačiť, lebo by fanúšikovia povedali, že je to potichu, a tak je to najväčší strašiak. Ja som si tie mixy ešte po finalizácii pocitovo prešiel a doladil. Simon to aj dosť ocenil, že to hrá lepšie a nič som nemusel meniť. Tým, že pracujem s akustickými nástrojmi, resp. prirodzenou akustikou, je potrebný čas, aby sa všetko doladilo. Dnes sa to už takto veľmi nerobí. Všetko sa triggeruje a 80 percent toho, čo počuješ, sú sample z počítača. Preto to znie, ako to znie, na jedno kopyto, mne sa to nikdy nepáčilo.
Keď ste teraz vydali dielo so svetovými majstrami, čo si od neho sľubujete? Očakávate nejakú návratnosť, alebo to berieš, že je to tvoj koníček a splnil sa ti sen?
Nemôžeš to robiť takto ekonomicky. Buď tú potrebu tvoriť máš, alebo nie. Pre mňa bolo vzrušujúce to, že som to mohol konfrontovať s ľuďmi ako Heyworth alebo Syme. Ak by som to robil len tu, tak by som azda ani nič neurobil. Tu máš dojem, že všetkým je všetko jedno a je problém, aby ti niekto odpovedal na obyčajný mail.
Keď sme už mali album hudobne komplet hotový, písali sme po kratšej prestávke Hugh Symeovi, že teda poďme to sfinalizovať a on o pár hodín odpísal: „Super, že ste sa zas ozvali, mám toho teraz síce veľa. Robíme práve reedície pre Rush a dokončujem aj nový Dream Theater, ale jasné idem do toho a teším sa na to!“ Neuveriteľné! A tu máš pocit, ako keby si ľudí len otravoval.
Máte vďaka týmto menám ambíciu osloviť aj nejakých poslucháčov v zahraničí?
Je to určite výhoda. Oni tam tieto mená poznajú, nemyslím si, že sa z toho poskladajú, ale zas istú záruku kvality to zo sebou nesie. Nám ide o to, aby sme našli aspoň malé základne a žánrové komunity či distribúcie. Stále sme totiž verní aj fyzickým nosičom.
V tomto je možno výhoda, že komunita okolo spomínaného „progresívneho rocku“ sú ľudia, ktorí počúvajú celé albumy a na kvalitnom zvuku. Nie je to generácia Spotify a streamov, ktoré počúvajú z mobilu.
Na to sa aj trošku spoliehame. Uvidíme, nechcem byť naivne optimistický, ale ani prehnane pesimistický. Snáď sa nájde aspoň pár stoviek ľudí, ktorí to ocenia, aj keď vždy tu bude asi viac takých, čo ostanú zmätení.
Je to asi aj symbolické. Vraví sa, že dobré umenia nemá dávať odpovede, ale klásť otázky. Tak to motto „That Is The Question“ je na mieste. No nenasadili ste si týmto albumom latku príliš vysoko pre prípadné pokračovania?
Asi aj áno, ďakujem za kompliment. Tiež to tak cítim. Ale zas vždy, keď dozrie čas, keď tá motivácia príde, keď budeme mať pocit, že to má zmysel a máme nejakú komunitu, ktorej to posunieme, tak ten album urobíme. Je to predsa fajn obklopovať sa vecami, ktoré sú pekné, majú hodnotu a pre teba význam.
PETER CAGÁŇ