Začiatkom mája (2011) sa v regáloch kníhkupectiev objavila kniha Sideman od Fedora Freša. My sme sa autora rozhodli vyspovedať a zistiť niekoľko zákulisných informácii.
Ako dlho vznikala táto kniha? Bol to dlhodobý proces, alebo vás to napadlo iba prednedávnom?
Oboje je pravdou. Bolo to dlhšie obdobie, ale aj niekoľko posledných rokov. Časť materiálov bola prichystaná už istú dobu. Boli to rozhovory všetkých možných úrovní, od triviálnych až po tie suverénnejšie. Potreboval som dať na hromadu moje etapy života. Keď som prišiel k časom, ktoré boli popísané v mojich denníkoch, tak som zistil, že ich bude dobré prerozprávať s istým časovým odstupom. Po tých rokoch som už mal navyše čas zmeniť svoj názor a pohľad, čiže tá kniha vznikala posledné štyri roky, keď som kontinuálne písal ako tá história presne išla.
Sám seba nazývate sidemanom, no vašich stabilných kapiel nebolo až tak veľa, alebo áno?
Nebolo ich veľa, to určite nie, no sú dôležité pre našu rockovú históriu. Táto kniha obsahuje niekoľko mojich „článkov“, ktoré si odomňa vypýtal vtedajší časopis Inzine. Tieto články som písal asi 15 rokov dozadu o tom, ako sa hudobník dostáva svetovej muzike a opísal som aj svoju umeleckú činnosť. Nazval som ich platne môjho života.
Venujete sa vo svojom živote aj iným remeslám, okrem toho muzikantského ?
Istú dobu som fušoval do stolárčiny a vyrábal som gitary, potom nejaké aparatúry. Prácu s drevom mám rád doteraz, no medzičasom som bol aj rádioamatérom. Neskôr som sa snažil opraviť si sám auto, zvárať, učil som hru na basovú gitaru, stal som sa prakladateľoma určite by som si spomenul na viac mojich remesiel, no niektoré som plánovite odsunul z knihy nabok.
Vždy som mal pocit, že ste basgitarista, ktorý bol ľahko identifikovateľný a typ umelca, ktorý si nevšíma nové basgitarové techniky.
Mal som aj ja také snahy, keď sa vo svete začal hrať napríklad „slap“ a niežeby sa mi tá technika nepáčila, ale nebolo takej muziky, kam by som to použil. Celý život som hral s trsátkom, čo mi veľa ľudí vytýkalo. Prsty som začal opäť používať, až keď som prešiel z rockovej muziky na jazz a vrátil sa ku kontrabasu, pretože ja som oficiálne vyštudoval kontrabas na konzervatóriu a na kontrabas sa hrá prstami poprípade slákom.
Povenujme sa trochu vašim nástrojom, aké ste mali basgitary?
V raných rokoch som používal československé gitary a neskôr som si dokonca sám vytvoril gitaru podobnú značke Fender, s ktorou som vlastne aj neskôr nahral LP s kapelou Soulmen. Až neskôr som od chlapíka z Ostravy kúpil suverénny nástroj Fender Jazzbass a dodnes ľutujem, že som sa jej zbavil, pretože to bol celkom cenný ročník. Vtedy však bola iná doba a všetci muzikanti mávali len jeden nástroj, gitary boli vtedy veľmi drahé. Keď si chcel muzikant kúpiť novú, tak tú starú musel „streliť“. Neskôr som presedlal na značky Rickenbecker, Yamaha, Gibson a odvtedy mi gitary prichádzali a odchádzali. Momentálne hrám na päťstrunový Jazzbass, na ktorom sa dajú doladiť rôzne škály zvukov, čo mne vyhovuje, pretože sa mi nechce vláčiť na koncerty niekoľko nástrojov a aparátov.
Ako je to s aparatúrami?
Vždy, keď nejaká kapela zanikla a mal som hudobnú pauzu, tak som svoje nástroje a aparatúry predal. Preto, vždy keď sa začala nejaká nová formácia, tak som chytro musel zháňať nový nástroj aj aparatúru a až po dlhých rokoch som prešiel na elektronkové aparatúry a momentálne mám dve. Na open air akcie mám veľkého Ampega a na menšie „gigy“ som si zaobstaral Ampega polovičného.
Ste dosť legendárny so svojou basovou mandolínou. Ako ste sa k nej dostali?
Jeeej, to predávali vo vtedajšom Priore za lacný peniaz. Dokonca mi ju kúpila mamka za nejakých dvesto korún. Tuším, že to vyrábali Česi a volalo sa to mandolobas. Ja som tento nástroj osadil štyrmi strunami v nezmyselnom ladení, v ktorom sa už dnes nikto nevyzná.
Ak odhliadneme od hudobníckych kvalít, ako ste vychádzali s muzikantmi ako s ľuďmi?
No ak seba beriem ako konštantu, tak som asi od svojej mladosti získal nový nadhľad a stratil mladícky elán. Dokážem sa viac ovládať a konštatujem, že som sa naučil byť diplomatom. Určite viem, že sa nikdy nerozpadla kapela kvôli mne. Som konštantou sám pre seba a tie vzťahy sú určené tým, že som dokázal s kolegami pracovať a prežiť na podiách, čo je veľmi potrebné.
Keď sa pozriete spätne na svoju muziku, na ktoré obdobia si rád spomeniete?
Bývali časy, keď sme boli na pódiu traja a ja sám som koncert vyplňal tromi basovými sólami. Dnes by som sa do toho už nehrnul. V podstate asi ani nemám nič, čo by som vyzdvihol. Človek je po každom koncerte rád, že ho odohral a asi to je najdôležitejšie v živote muzikanta.
Aké sú vaše terajšie plány? Na čo sa sústreďujete?
Nepovedal by som, že mám teraz veľa vecí, na ktoré sa sústreďujem. Venujem sa príprave koncertov a organizačnej činnosti. Snažím sa vylepšovať program Collegia Musica a s Fermatou sa snažíme prepracovať k ďalšiemu CD. Už nechcem robiť niečo, o čom niesom presvedčený, že mi stopercentne výjde.
Pri čom si popri hudbe viete odpočinúť?
No ja odpočívam pri svojich deviatich umeniach a taktiež pri príprave novej knihy, ktorú píšeme spoločne s Tomášom Berkom. Bude sa to nazývať Bratislavský rock a bude sa týkať iba bratislavských a iba rockových kapiel. Nebude o zásluhách, pretože v poslednej dobe si každý vydobíja nejaké zásluhy a to mi nepríde zrovna správne. Zrazu všetci muzikanti, ktorý niekedy do niečoho brnkli sa stávajú legendami. Legenda nieje predsa živá a môže byť dokonca vymyslená. Táto kniha bude pokračovaním Sidemana a aj pokračovaním mňa.
MARTIN CHROBÁK
Foto autor
Doma v Rusovciach s portrétom otca Tibora Freša