Druhotina indie-rockovej kapely zo Seattlu vyšla minulý rok a jej desať pesničiek pôsobí entuziasticky sviežo, hoci drobnej patine melanchólie sa predsa len celkom nevyhli (napr. v Running Off The Gods s unaveným odrátaním). Úderka pod vedením zakladajúceho speváka a gitaristu Christophera Mansfielda (na ďalšiu gitaru hrá Benjamin Greenspan) na seba upozornila už svojim debutovým eponymným albumom z roku 2010. Vzišiel z neho hitík The Same Tattoos. Hitovka toho aktuálneho sa volá Arrows a má na YouTube vyše šesť mega kliknutí, čo je dosť. Fíčrujú tam s kapelou Macklemore a Ryan Lewis. Je to taká tuc – tuc odrhovačka s hrdinskými pokrikmi a zvonkohrou. Celkom otrava. Mne sa páči kúsok s provokatívnym názvom Dogs At The Table. Má fajn náladu a vystrelené spevy, kde „hošani“ síce miestami distonujú (I know-I know-I know), ale nevadí. Za Sunburns by sa nemusel hanbiť ani Hex. Dusty Beds akoby si miestami fuckujúci chlapci požičali od U2, keď nedával Bono bacha. A už je tu ukulele, do ktorého sa tak vrúcne zamiloval Ivan Tásler. Moje studené pohorie je nielen studené, ale s tými odpovedačkami aj mierne infantilné. Posledné dve veci (Lesser Oceans a Temple Dreaming) nie sú bez melodického nápadu. Osminová ostinátna basa poslednej strieda šestnástinovú tej predposlednej, v stoptajmoch sa vybrnkávajú gitarové rozklady a celé je to analógovo zakúrené a zľahka nakreslené. Rád som si to vypočul, niečo si hádam aj obľúbim, ale celou doskou sa už mučiť rozhodne nebudem. Oželiem to, rovnako ako fragment pseudodema na úplnom konci s kopou šumu, brumu a skreslenia, ktoré mu u mňa na autenticite rozhodne nepridali.
***
Andrej Turok