V očiach svojich skalných fanúšikov sa stal večným „Black Leather Rebel“. Rozsahom svojej popularity sa síce nemohol porovnávať s Little Richardom, Chuckom Berrym či Jerry Lee Lewisom, ale aj napriek tomu má svoje nezastupiteľné miesto v dejinách rocku. Svojím divokým, strhujúcim a v neposlednom rade sebazničujúcim prístupom k rockˈnˈrollu – respektíve k rockabilly – a ich interpretácii si taký hold nepochybne zaslúži. Veď bol to on, kto tiež ovplyvnil celú jednu generáciu britských rockerov (za všetkých spomeňme Jeffa Becka, Jimmyho Pagea či v neposlednom rade The Beatles). Bol to on, archetyp tvrdého rockera, ktorý ako prvý obliekol čierny kožený odev, aký sa potom stal jedným zo symbolov oboch hudobných žánrov. Bol to GENE VINCENT, ktorého kožené oblečenie, zlatý medailón na krku (niečo na spôsob novodobého anglického kráľa Richarda III.) a zhrbený postoj s krívajúcou jednou nohou sa stali jeho hlavným poznávacím znamením. Od smrti tohto amerického speváka a ikony surového rockˈnˈrollu uplynulo 12. októbra 2021 neuveriteľných päťdesiat rokov.
„Genea Vincenta som po prvýkrát počul ako dvanásťročný v roku 1957. Sediac v kresle našej obývačky, prehrával som si jeho platňu na gramofóne Regent Tone. Moja mama, počujúc všetok ten rámus vychádzajúci z reproduktora, hneď utiekla. Darebácka muzika! – hovorievala. Obávala sa, čo zo mňa vyrastie... Keď platňa dohrala, nemohol som ani vstať,“ spomína anglická rocková gitarová legenda Jeff Beck. Story Genea Vincenta, nefalšovaného rockera s arogantným a rebelantským imidžom, sa značne odlišovala od príbehov uhladených idolov masovo predávaných americkým teenagerom v období medzi nástupom Elvisa Presleyho a príchodom The Beatles. A hoci v priebehu rokov, ktoré uplynuli od jeho skorej smrti, možno Vincent upadol do zabudnutia, jeho najväčšie hity žijú aj naďalej. Nikdy síce nedosiahol, s výnimkou nesmrteľnej skladby „Be-Bop-A-Lula“, stály úspech, navzdory tomu – alebo práve preto – bol v roku 1998 uvedený do Rock and Roll Hall of Fame (Sieň slávy rockˈnˈrollu). „Spojil country, gospel a blues do štýlu rockabilly, ktorý bol oveľa viac nekompromisný ako štýl takmer všetkých jeho súčasníkov,“konštatuje webová stránka udiscovermusic.com.
Gene sa narodil ako Vincent Eugene Craddock 11. februára 1935 v Norfolku, v americkom štáte Virgínia. Aj jeho, podobne ako milióny jeho rovesníkov, ovplyvnili v ranom veku rôzne hudobné žánre, predovšetkým rhythm & blues, gospel a country & western. Ako dvanásťročný dostal k narodeninám gitaru. Keď ho o päť rokov neskôr vo februári 1952 vyhodili zo školy, narukoval do námorníctva Spojených štátov. Kariéra v námorníctve mu bola blízka, veď jeho otec Hezekiah Jackson Craddock – ako člen americkej pobrežnej hliadky – v priebehu 2. svetovej vojny chránil pobrežie USA pred nemeckými ponorkami. Pri výkone služby v máji 1955 sa Vincent nevyhol havárii na motocykli, ktorý si kúpil za 612 dolárov. Vodička auta Chrysler, prechádzajúca cez križovatku na červenú, do neho vrazila a spôsobila mu ťažké zranenie ľavej nohy. Služba v armáde pre neho týmto okamihom skončila, Eugene si odniesol z nehody doživotné následky. Dokonca mu hrozila amputácia postihnutej končatiny, lekárom sa však podarilo ju zachrániť. Po zvyšok svojho života mal Vincent okolo nej oceľovú výstuhu, respektíve kovové podpery.
Po zotavení sa – a vypočutí si ešte len začínajúceho speváka Elvisa Presleyho, ktorého videl v septembri 1955 v „Hank Snowˈs All Star Jamboree“ v Norfolku – sa Eugene rozhodol zapojiť do miestnej hudobnej scény. Prostredníctvom rozhlasovej stanice WCMS sa skontaktoval s hudobnou formáciou The Virginians (tvorili ju sóloví gitaristi Cliff Gallup a Willie Williams, basgitarista Jack Neal a bubeník Dickie Harrell) a rozbehol svoju kariéru speváka – a neskôr aj herca. Počnúc májom 1956 sa skupina i jej frontman premenovali na Gene Vincent & The Blue Caps. V apríli toho istého roka si ich všimol diskdžokej „Sheriff“ Tex Davis a umožnil im nahrať demo pásku, ktorú neskôr poslal Kenovi Nelsonovi z firmy Capitol Records. Jej vedenie nahrávky zaujali (tvorili ich skladby „Race With The Devil“, „I Sure Miss You“ a „Be-Bop-A-Lula“) a následne ponúklo Vincentovi spoluprácu. O mesiac neskôr nahral Gene prvý singel „Woman Love“ (vo Veľkej Británii bol zakázaný kvôli sugestívnemu textu), do amerického rebríčka sa však prebojovala pieseň „Be-Bop-A-Lula“, figurujúca na B strane singlu.
Skladba „Be-Bop-A-Lula“ je považovaná za jednu z najvýznamnejších v ranej epoche rockabilly. Práve ona sa stala Vincentovým najväčším hitom (súčasne jeho jediným v Top 10 v USA, keď 4. júla 1956 vystúpila na 7. miesto) a urobila z neho – aj vďaka jeho strhujúcim a sugestívnym vystúpeniam, „okoreneným“ vynikajúcimi gitarovými sólami Cliffa Galuppa – jedného z najautentickejších a najpôsobivejších predstaviteľov rocku druhej polovice 50. rokov. Nie je bez zaujímavosti, že Gene pesničku napísal v spolupráci s Donaldom Gravesom (obaja v tom čase boli pacientmi v nemocnici) a neskôr spoluautorstvo skladby od neho kúpil za 25 dolárov. „Be-Bop-A-Lula“ zakrátko slávila značný úspech, keď sa jej predalo dva milióny výliskov a Vincent za ňu získal svoju prvú zlatú platňu. Na konci 20. storočia sa potom v rebríčku „500 najlepších piesní všetkých čias“, ktorý zostavil časopis Rolling Stone, umiestnila na 102. priečke.
V roku 1957 mala skupina ďalší hit – „Lotta Lovinˈ“, ktorý sa vyšplhal v USA na 13. miesto a Gene zaň obdržal (za predaných 1,5 milióna kusov) druhú zlatú platňu. Nasledovalo turné po Austrálii s Eddie Cochranom a Little Richardom. V januári 1958 prišiel hit do tretice – „Dance To The Bop“. V Spojených štátoch zakotvil na 23. pozícii, súčasne sa však stal pre Vincenta posledným na tomto kontinente. Táto pieseň vstúpila do povedomia verejnosti predovšetkým po odznení v celoštátnom vysielaní programu „The Ed Sullivan Show“ a neskôr sa zjavila aj v mládežníckom filme „Hot Rod Gang“ (Genea mohli fanúšikovia vzhliadnuť aj v snímke „The Girl Canˈt Help It“, ktorá bola premietaná v kinách už v roku 1956).
Ako sa ukázalo neskôr, druhá polovica 50. rokov v USA a počiatky 60. rokov na britských ostrovoch boli zlatou érou Genea Vincenta a jeho zostavy „Modrých čiapok“. Vznikali najlepšie nahrávky, ktoré balansovali na žánrovej hranici medzi rockabilly a rockˈnˈrollom – „Blue Jean Bop“, „Iˈm Going Home“, „Wild Cat“, „My Heart“, „Pistol PackinˈMama“, „She She Little Sheilla“, „Spaceship To Mars“ (Gene ju naspieval pre film „Itˈs Trad Dad!“), „Temptation Baby“ (odznela aj vo filme Joa Meeka „Live It Up“) a mnohé ďalšie. V apríli 1958 sa Vincent a jeho kapela vydali na turné po americkom západnom pobreží, na ktoré nadväzovalo štyridsať koncertov v Kanade. Vyčerpávajúce tempo, ktoré so sebou turné prinieslo, sa odrazilo najmä na Geneovom správaní. Stal sa náladovým a nespoľahlivým – najmä voči diskdžokejom a médiám – a začal za sebou zanechávať okrem spustošených šatní a hotelových izieb aj pošramotené medziľudské vzťahy. Hoci bol vo Veľkej Británii neskôr obľúbenejší ako v Amerike, podkopal aj tam svoj úspech svojím nevypočítateľným chovaním. „Jedného dňa sme cestovali v autobuse, vracali sme sa z koncertu v Ipswich. Gene bol veľmi nahnevaný, kričal a každého urážal. Podišiel k mladému basgitaristovi zo skupiny The Beat Boys a nožom odrezal predok jeho obleku,“ vykresľoval svoju negatívnu skúsenosť britský producent, skladateľ a manažér mnohých britských rockových turné Harold Carter Burrows.
Už v roku 1958 došlo k rozchodu medzi Vincentom a Steveom Gallupom, ktorého sóla boli tak typické pre zvuk celej kapely, ktorá sa nedlho po tom rozpadla. Americký nahrávací priemysel sa medzičasom zameral na bezúhonné a neútočné hviezdy (Frankie Avalon, Paul Anka, Bobby Darin a. i.) a aj táto skutočnosť spôsobila, že Geneove skladby zaznamenali v roku 1959 iba vlažný úspech. Medzitým sa stihol aj rozviesť (jeho prvou ženou bola od 1. februára 1956 iba 15-ročná Ruth Ann Handová), a urobil to potom ešte trikrát – s Američankou Darlene Hicksovou, Angličankou Margaret Russellovou a Juhoafričankou Jackie Friscovou. Tieto problémy sa rozhodol riešiť aj formou „ohnivých nápojov“, čo z neho časom urobilo ťažkého alkoholika. A keď sa dostal aj do sporu s finančnými úradmi v USA (neplatil dane), opustil americký kontinent a povedal si, že skúsi šťastie na druhej strane Atlantiku v Európe. V decembri roku 1959 sa na pozvanie promotéra Larryho Parnesa a britského televízneho producenta Jacka Gooda objavil vo Veľkej Británii a akokoľvek tu nebodoval s veľkým hitom už tri roky, bol privítaný na londýnskom letisku Heathrow za ohromnej účasti fanúšikov ako hviezda prvej veľkosti. „Mladí ľudia v Európe ešte dokážu oceniť pravý rockˈnˈroll. Pokiaľ budú fanúšikovia chodiť na moje koncerty, budem spievať. Dúfam však, že to potrvá až do mojej smrti,“ vyhlásil Vincent po príchode do Spojeného kráľovstva.
Napokon, v oblasti rhythm & blues a rockˈnˈrollu boli v tom čase v Anglicku oveľa populárnejší „drsnejšie“ pôsobiaci umelci, ktorí veľmi výrazne formovali generáciu neskoršej „britskej invázie“. Bola to práve pesnička „Be-Bop-A-Lula“, ktorú John Lennon hral na záhradnej párty v roku 1957, keď po prvý raz stretol Paula McCartneyho (a následne ho pozval do svojho ansámblu Quarrymen). „Vo Veľkej Británii bola častá prítomnosť amerických rockˈnˈrollových velikánov špecialitou, ktorých kariéra už v domovskej krajine vyšumela,“ píše v biografii Paula McCartneyho Philip Norman. Pričom dodáva: „A pre Beatles bol Gene Vincent, hneď po Elvisovi, ich najväčší idol. Zblízka však zistili, že je s ním dosť ťažké nájsť spoločnú reč – z ich hrdinu sa vykľul psychopat so stále nabitou zbraňou.“ Gene zakaždým zdôrazňoval, že „nemá zmysel nosiť zbraň, ktorá nie je nabitá“... Pripomeňme, že „Chrobáci“ sa s Vincentom premiérovo stretli 1. júla 1962 v livrepoolskom Cavern Clube.
Nasledovala triumfálna štvormesačná koncertná „šnúra“ po britských ostrovoch: hosťovanie v televíznych show či v rozhlasových programoch... a samozrejme koncerty, ktoré sa odohrávali na divadelných pódiách po celom Spojenom kráľovstve. Producent Jack Good už deň po príchode Vincenta do Anglicka prehovoril, aby sa na koncert obliekol do čierneho koženého obleku, zaujal postoj s ľavou nohou natiahnutou dozadu a zvýraznil krívanie (stalo sa tak 6. decembra 1959 v televíznej show „Boy Meets Girls“). A tak sa predovšetkým jeho zásluhou zrodil image trpiaceho rockového rebela v čiernom koženom kostýme. Gene následne zaznamenal veľký úspech aj v parížskej Olympii, či vo vojenských základniach v Nemecku (o. i. koncertoval tiež v legendárnom Star Clube v Hamburgu). Po dvanástich koncertoch sa k Vincentovi začiatkom januára 1960 pridala ďalšia ikona rockˈnˈrollu – Eddie Cochran.
Úspešné a strhujúce turné bolo však prerušené ďalšou tragickou udalosťou v dejinách rocku (o mnohých z nich sme na stránkach Nového Populáru, práve pod názvom „Život s kliatbou rockˈnˈrollu“, už písali). 17. apríla 1960 išli Gene Vincent, Eddie Cochran, jeho snúbenica Sharon Sheeleyová a manažér Patrick Thompkins z Bristolu na londýnske letisko. Prenajaté vozidlo (respektíve taxík) Ford Consul však vo vysokej rýchlosti – po tom, čo mu praskla pneumatika – havarovalo. Zatiaľ čo Cochran (ktorého náraz vymrštil predným sklom z automobilu a po náraze do pouličnej lampy utrpel vážne poranenie hlavy) krátko po prevoze do nemocnice zomrel, ostatní členovia posádky nehodu prežili. Vincent mal zlomené krčné stavce, viacero rebier a znovu si poranil – už tak značne dochrámanú – nohu. „Krátko po nehode som sa prebral z bezvedomia a zbadal som, že Eddie leží skrútený neďaleko mňa. Krvácala mu hlava. Chcel som sa k nemu doplaziť a pomôcť mu, ale kvôli zraneniam som toho nebol schopný. Veľmi dlho som potom nemohol uveriť, že nás navždy opustil,“ nechal sa neskôr počuť Gene. Smrťou blízkeho priateľa a kolegu veľmi trpel aj psychicky a i to bol možno jeden z dôvodov, ktorý ho dohnal k opilstvu. Vrátil sa do USA, aby odprevadil svojho priateľa na jeho poslednej ceste a nejaký čas odpočíval v Seattle v štáte Washington.
V roku 1961 sa Vincent znovu objavil vo Veľkej Británii, aby tam uskutočnil niekoľko – opätovne veľmi úspešných – koncertov. O dva roky neskôr sa do Kentu, tradičného anglického grófstva, dokonca so ženou a dcérou presťahoval. V nasledujúcich rokoch striedal angažmán v USA a v Európe, tvoril a nahrával (vrátane prestížnej ikony nahrávacích štúdií Abbey Road) nové pesničky. Jeho spolupráca s mnohými významnými umelcami (napríklad s Brendou Lee, Glenom Campbellom, Davidom Gatesom a. i.), rovnako ako s hudobnými formáciami (The Mickie Most Band, Sounds Incorporated, orchester Charlesa Blackwella, The Puppets, The Wild Angels atď.) však úspech neslávila. V polovici „zlatých šesťdesiatych“ sa Gene pokúšal, tak ako mnohí iní jeho vrstovníci (napríklad Jerry Lee Lewis), presadiť v oblasti country. Vydané LP platne „Shakinˈ Up A Storm“ (1964) a „Bird Dogginˈ“ (1966) síce kritika prijala s pochvalným hodnotením, ich odbyt však bol veľmi slabý. Podobné to bolo aj s jeho albumami „Iˈm Back and Iˈm Proud“, „Gene Vincent“ a „The Day The World Turned Blue“, vydanými v roku 1970.
Ešte v roku 1967 Vincent nahral „Story on the Rockers“, poctu hudbe, ktorú mal rád a tým, ktorí ju interpretovali. Zvýšený záujem o neho sa objavil krátko v rokoch 1968 a 1969 v súvislosti s vlnou hippies a reminiscenciou na starý rockˈnˈroll z 50. rokov. Na konci 60. rokov sa britská televízna stanica BBC rozhodla o Geneovi Vincentovi nakrútiť dokumentárny film „The RockˈnˈRoll Singer“. Svoje posledné nahrávky, ktoré vyšli v USA, vydal na značke Rolling Rock a stalo sa tak iba niekoľko týždňov pred jeho smrťou. Začiatkom októbra 1971 ešte vystúpil na posledných troch koncertoch, z ktorých dva absolvoval vo Wookey Hollow Clube v Liverpoole.
Vincentov neskrotný a divoký životný štýl sa musel skôr či neskôr prejaviť na jeho zdraví. V marci 1965 na londýnskej klinike urgentne podstúpil operáciu, keď mu odstránili cystu blízko mozgu. A na začiatku sedemdesiatych rokov bol už jeho osud spečatený a osobný život – po komerčných neúspechoch a osobných problémoch (o. i. ho opustila aj štvrtá manželka) – definitívne v troskách. Hlavnou príčinou bol okrem stresov a depresií už spomínaný alkohol. V tejto súvislosti spomeňme Petra Granta, ktorý sa preslávil najmä ako manažér rockových spevákov a hudobných skupín (najpopulárnejšie z nich boli The Yardbirds a Led Zeppelin) a jeden čas manažoval aj Geneove vystúpenia. „Grant viedol neustály boj, aby udržal Genea Vincenta dostatočne triezveho a schopného vystupovať. Pri jednej príležitosti ho priviazal o stojan mikrofónu. Bol to podľa neho jediný spôsob, ako po zdvihnutí opony udržať opitého Vincenta na nohách. Lenže sotva sa zdvihla opona, Gene stihol iba zašeptať ,be-bop‘ a zrútil sa k zemi. Pri páde si narazil nos a zakrvavil pódium,“ poznamenáva v článku „Marqué à vie par le décès de Eddie Cochran“ (Poznačený smrťou Eddieho Cochrana) francúzska webová stránka Les légendes du rockˈnˈroll.
Najmä teda v dôsledku zhoršeného zdravotného stavu sa Gene v októbri 1971 vrátil do USA. Bol akurát doma u rodičov v Kalifornii, keď mu 12. októbra prišlo veľmi zle. Aj napriek rýchlemu zásahu záchranárov však vo veku 36 rokov skonal v nemocnici na krvácanie žalúdočného vredu. Pochovaný je v Eternal Valley Memorial Park v Newhalle (štát Kalifornia). V roku 1997 bol ako vôbec prvý umelec uvedený do Rockabilly Hall Of Fame (Sieň slávy rockabilly) a svoju hviezdu má aj na hollywoodskom Chodníku slávy. Pripomeňme, že po štrnástich rokoch od jeho uvedenia do Rock and Roll Hall of Fame sa v roku 2012 rovnakej pocty dostalo aj jeho kapele The Blue Caps. Vari najväčšiu poklonu Vincentovi zložil anglický rockˈnˈrollový spevák, herec a výtvarník Ian Durry, keď na jeho počesť v roku 1977 napísal a zhudobnil vlastnú skladbu „Sweet Gene Vincent“.
ANDI RAY HAVERDA