Napriek tomu, že Green Day patria z hľadiska mediálnej pozornosti stále medzi kapely z najvyšších líg, poslednými albumami v tejto dekáde „Revolution Radio“ a trilógiou „Uno!, Dos!, Tré!“ dieru do sveta neurobili. Svoj najúspešnejší album tohto milénia „American Idiot“ neprekonali a neprekonajú ho ani touto novinkou.
Album s názvom, ktorý bude zrejme cenzurovaný nielen na obale, už má od punku dosť ďaleko. K punku sa ani samotná kapela nehlásila, hoci niektoré staršie skladby svojim tempom oslovili práve poslucháčsku základňu s čírom na hlave. Desať skladieb s celkovou minutážou menšou ako 26 minút robí z tejto novinky najkratší album v doterajšej diskografii Green Day. Novinka skôr pripomína ich niekdajší bočný projekt Foxboro Hot Tubs, na ktorého jediný oficiálny album „Stop Drop and Roll!!!“ som písal recenziu pre Populár pred takmer dvanástimi rokmi. Členom kapely sa asi znova zacnelo po retro rocku, tentokrát aj pod hlavičkou materskej kapely. Skladby sa hlásia k odkazu rock n’ rollu a twistu zo 60. rokov a glam rocku zo 70. rokov. Otvárací singel „Father Of All...“ začína ako Hendrixova skladba „Fire“, v ďalšom singli „Oh Yeah!“ zas ako keby sme v refréne počuli Garyho Glittera alebo Joan Jett. Najsilnejšie momenty prichádzajú v piesni „Stab You in the Heart“, no tá pre zmenu znie skoro ako klasika „Hippy, Hippy Shake“. V piesni „Junkies on a High“ pre zmenu trochu recyklujú samých seba a odkazujú na melodické a harmonické postupy z hitu „Boulevard Of Broken Dreams“ v trochu odvážnejšie zaranžovanom kúsku. Energia skupine ani tentokrát nechýba, na klasické rockové postupy robia skladby príliš predvídateľnými a hraničia často až s klišé. Za zmienku stojí aj zvuk, ten znie dynamicky a retro zároveň, hlavne mixáž a mastering spevu pôsobia v mnohých skladbách akoby ste počuli iba vokály z garáže bez hlavnej spevovej linky, takže je aj miestami ťažké zistiť, v akej speváckej forme momentálne Billy Joe Armstrong je.
***
PETER CAGÁŇ