Hrdza prišla s výberom piesní v obnovenej podobe. Práve pre obnovený šat môžeme Hrdzavú osemnástku právom považovať viac za bilančnú ako kompilačnú nahrávku.
Dejiny world music siahajú kdesi do minulého storočia aj u nás. Ktovie či L+S+F tušili niečo o tomto žánre, keď sa Satinský postavil pred mikrofón a odspieval „Keď som išiel do lesa na drevo“. Šťavnatý cover v ženskom rode je jedna z mála piesní, ktorá neprešla novou podobou. V roku 2014 a 2015 partia okolo hudobníka Slava Gibartiho nanovo zaranžovala najväčšie hity Hrdze, kapely hrajúcej folklór namáčaný v rockových vodách. Gibartiho texty na radových albumoch nemajú vždy ľahkosť a alibizmus kolektívneho autorstva. Ak sme pri albumoch sem-tam prižmúrili oči, na výberovke sa nad úletmi len uznanlivo pousmejeme. Filter výberu, lepší zvuk a interpretácia pôvodným piesňam skutočne pomohli. Dôležitejšie je, že Hrdza svojsky vybočuje z radu skvelých koncertných kapiel zamilovaných tak do ľudoviek, ako do gitár a bicích.
Z debutovej Muzičky (2002) prešli zmenou „Vrchárka“ aj „Dumy“, hit „Mám ja orech“ ostal v origináli so spevom Jarky Sisákovej. Pomer 2:1 charakterizuje počet vynovených skladieb s pôvodinami. Zmeny nie sú štýlovo výrazné, nemenia sa rýchlovky na balady a naopak. Pred fanúšika, ale aj prvotného poslucháča, sa chce predložiť aktuálna hudobná sila a šťava. Skladby sa nadýchli a v aktuálnej podobe sú celkom dobrou pozvánkou na koncert. Kým na radových albumoch ženský element nedostal až taký priestor, osemnástka je naozaj osemnástkou (neskrotnou a divou) v tom pravom slova zmysle. Akoby si časom Hrdza uvedomila, že ženské vokály sú pre ňu to pravé orechové.
Sedem vecí zastupuje nahrávku „Pod božími oknami“ (2007), osem najhitovejšiu „Hajnajnanyja“ (2009). Urobiť len výber by znelo ako kriesenie najrádiovejšieho obdobia v nemožnosti ponúknuť niečo viac. Opak je pravdou. Okrem slovenčiny zaznie, pochopiteľne, rodná šariština, rusínčina (skvelá „Prytuľ, ciľuj, ľubuj mňa“, pôvodne naspievaná v slovenčine), ruština, swahilčina. Miešanie jazykov, hudobných vplyvov kultúr nám blízkych (Rusko, Ukrajina, Poľsko) možno naznačujú ďalšiu cestu Hrdze.
Za ostatnú dekádu hudba sveta miešaná gitarami natočila na obrátkach. V roku 2010, keď sme Kristínu poslali s „Horehroním“ na Eurovíziu, jej dýchali na krk Hrdza aj Hudba z Marsu. „Taká sa mi páči“ znova naštartovala Hrdzu do širšieho povedomia, napriek neúspešnému úspechu v súťaži (pieseň bola po hlasovaní diskvalifikovaná). S vlnou bigbítových ľudoviek šmrncnutých balkánom či klezmerom sa pokúsili zviesť viacerí. Pre Hrdzu je však folklór chlebíčkom. Duet s Ivanom Táslerom (Chodila dievčina) pomohol práve Hrdzi k ďalšiemu rádiovému zarezonovaniu.
Na bilančnej výberovke sa viackrát potvrdzuje význam ženského vokálu. Hrdzu charakterizuje nielen Gibartiho tvorivosť a prejav, ktorý neskĺzava k humornému jazyku Heľeniných očí. Aj preto Hrdza ustála výmenu speváčok v čase, kedy sa Družina s výmenami speváčok pohybovala po sínusoide úspechov a odmĺk. Dravý hlas Veroniky Šoltysovej-Rabadovej sa stal nadobro poznávacím znamením Hrdze.
„Hrdzavá osemnástka“ v prvom momente neevokuje len počet piesní, ale najmä rokov. Pôvodne mala výberovka mapovať pätnásťročnú históriu kapely v devätnástich piesňach. V júli bude mať Hrdza sladkých sedemnásť. Podľa Gibartiho by mal byť máj alebo august v znamení nahrávaní nových vecí. Kým sa dostanú k nám nielen cez koncerty a festivaly, ale aj nosič, bude „Hrdzavá osemnástka“ naozaj osemnástkou vo všetkých významoch. Reprezentatívnym počúvaním vo svojom žánri.
JURAJ GONŠOR
Foto: Jano Štovka