Keď som kedysi recenzoval debutový album skupiny Hrdza Muzička (2002), napísal som, že v hudbe tejto prešovskej skupiny sa vzácne spája talent a perfekcionizmus. Dnes, pri počúvaní nového cédečka Neskrotený(2018) som rád, že na tomto tvrdení nemusím meniť ani slovo. Frontman Slavomír Gibarti a jeho kapela znovu prišli s nahrávkami, ktoré majú nielen názor a jasné smerovanie, ale aj nemalé ambície. A tie – ako sa zdá – začínajú sa konečne plniť.
Na Neskrotenom sa, podobne ako na všetkých doterajších albumoch Hrdze, strieda pôvodná tvorba s ľudovými piesňami. Ale paradoxne, i keď 14 piesňová kolekcia začína slovenskou ľudovkou Veru mi je dobre, práve folklór je tu zastúpený vo výrazne menšej miere, než by sa z celkového vyznenia albumu mohlo zdať (okrem spomínanej slovenskej ľudovky je tu ešte ukrajinská a rusínská pieseň). Tento dojem je umocnený tým, že aj pôvodné skladby sú obohatené folklórnymi motívmi a inštrumentáciou. Gibarti ako autor alebo spoluautor prevažnej väčšiny piesní sa nemusí štylizovať do pozície skladateľa novodobého folklóru, pretože súčasnosť (v jazyku aj v obrazoch) sa v jeho piesňach dostatočne výrazne prediera na povrch – niekde viac, niekde menej. Spomínaný folklórno-rockový aranžmán a inštrumentácia však dodávajú piesňam jednotiaci rámec. Okrem toho tieto pôvodné skladby sú melodicky dostatočne silné, takže folklórny aranžmán je ich pôsobivým spestrením, nie východiskom z núdze. Hranica medzi autentickými ľudovkami a novými, akoby folklórnymi piesňami, je v niektorých prípadoch veľmi zastretá, čo však nie je na škodu veci. Trochu mi to pripomína princíp, aký si zvolili Katarzyna Gärtner a Ernest Bryl pre svoj muzikál Na skle maľované. Len, samozrejme, v prípade Hrdze v oveľa rockovejšej podobe a s väčším drajvom. Z tohto konceptu sa vymyká asi len rapový Hit, ktorý by som vedel na platni oželieť.
Je už tradíciou, že pod značku Hrdze dokáže Gibarti zlákať vynikajúcich muzikantov, ktorých na nahrávkach dopĺňajú ďalší hostia. Využitie hrdelného spevu (Nachyn Choreve) v skladbe Šaman dokazuje, že Gibarti nie je folklórny purista, ale v duchu najlepších tradícií world music dokáže použiť, čo sa mu práve hodí. Hrdza mala vždy šťastie aj na výborné speváčky - v terajšom zložení je to osobitá Susanna Jara, Ukrajinka žijúca v Krakove, a najnovšia posila kapely, Lucia Gibarti. Kontrast expresívnej Susanny a dravej Lucie by mohol byť pre kapelu podobným obohatením, akým bola napríklad koexistencia Christine McVie a Stevie Nicks pre Fleetwood Mac.
Ako bolo spomenuté, album dosť netypicky otvára najpomalšia skladba albumu Veru mi je dobre, ale ďalej je už všetko inak. „Šlapajúca“ kapela so závideniahodným drajvom chrlí piesne nabité energiou a výraznými melodickými nápadmi. Skvostné sú najmä piesne z prvej polovice albumu – Špivaj, ptašku, Neskrotený, Košieľočka s odovzdane pôsobivým spevom Susanny Jara iukrajinská ľudováDivčata. A samozrejmeďalšia, tentoraz rusínská ľudovka, Štefan. Nápadito roztancované video momentálne žne úspechy nielen na internete, kde za prvé dva mesiace malo viac ako milión zhliadnutí, ale aj v rebríčkuWorld Music Charts webovej stránkyEthnocloud. V svetovom rebríčku tejto stránky sa pieseň Štefanv januári tohto roka umiestnila na štvrtom mieste a v hitparáde East European Influence sa dokonca usídlila až na vrchole, tesne nasledované ďalšou skladbou z tohto istého albumu, Divčata.
V Neskrotenom nahrala Hrdza asi svoj najlepší album. Štúdiové nahrávky rovnako ako aj profesionálne videá dokazujú, že nechcú nechať nič na náhodu. Zostáva len veriť, že skupina, ktorá je rovnako strhujúca na nahrávkach, ako aj „naživo“ si nájde miesto nielen na festivalových pódiách, ale (snáď) aj v médiách.
****
MILOŠ JANOUŠEK