Ako som spomenula už v úvodníku, túto časť seriálu o významných albumoch z roku 1971 venujem ženám v hudbe. Revolučné udalosti 60. rokov a sociálno-politické hnutia, ktoré odštartovali, povzbudili aj ženy, aby sa hlásili o svoje práva. Tzv. druhá vlna feminizmu urobila hrubú čiaru za prudérnou morálkou 50. rokov, ktorá ženám za vzor vnucovala tzv. patentnú manželku. Dodala im sebavedomie, aby sa v čoraz väčšej miere snažili presadiť v oblastiach dominovaných mužmi. Pravdaže, ženy v šoubiznise boli vždy (teda, ak nechceme zachádzať až do čias Shakespeara), ale práve táto dekáda priniesla veľké zmeny týkajúce sa ich vplyvu na vlastnú tvorbu, imidž a finančnú stránku veci. Nedá sa povedať, že sa do rána zo všetkých umelkýň stali radikálne feministky vyspevujúce protestsongy: skutočné víťazstvá feminizmu vybojované „v zákulisí“ bežný poslucháč nemusel ani postrehnúť. Naďalej sa spievajú piesne o láske, túžbe či sklamaní, ale čoraz viac žien prichádza s vlastným „materiálom“, získava kontrolu nad nahrávacím procesom, publicitou a príjmami. Nie sú to už „iba“ speváčky s peknými tváričkami v načančaných outfitoch predávajúce produkt niekoho iného. Nové perspektívy, ktoré sa ženám otvorili, okrem sporáka a plienok, spôsobili, že songwriteriek neustále pribúdalo, no treba tiež podotknúť, že veľkú rolu zohrával biznis: ich rastúce počty by nezmohli nič, keby citlivý radar nahrávacích spoločností nezachytil na trhu dopyt po tomto novom druhu umelkyne, t. j. príležitosť zarobiť. Prestáva platiť, že „girls don’t sell“. Pieseň Helen Reddy z roku 1971 „I Am Woman Hear Me Roar“ (Som žena, počuj, ako ručím – myslí tým ručanie levice, nie hypotekárny úver) akoby symbolicky ukončila obdobie úderných hesiel. Dozrel čas na feminizmus v praxi.
Aretha Franklin
Nie je možné nespomenúť túto speváčku a klaviristku. Jej verzia piesne „Respect“ z roku 1967 sa stala hymnou feministického hnutia v 70. rokoch. Ako žena a černoška, ktorá sa dostala až na samotný vrchol pričom celý život bojovala za rovnaké finančné ohodnotenie a nezávislosť žien, bola veľkým vzorom pre mnohé ďalšie, čo prišli po nej. V roku 1971 nahrala aj vydala live album „Aretha Live at Fillmore West“, klube, o ktorom už bola reč v predošlej časti. Aretha, vtedy už desať rokov nazývaná „kráľovnou soulu“, na album okrem prevzatých piesní určených kalifornskému „hipisáckemu“ publiku zaradila dve vlastné piesne „Dr. Feelgood“ a „Spirit in the Dark“. Producentom bol Jerry Wexler (spomenutý v článku o Led Zeppelin v minulom čísle).
Barbra Streisand
Jedna z najvýraznejších osobností amerického šoubiznisu, bola na scéne už asi desať rokov a ako talentovaná inteligentná žena s jasnými predstavami, navyše nespĺňajúca predstavy o ideále ženskej krásy, v mužskom svete hudobného a filmového priemyslu mala so sexizmom bohaté skúsenosti. Nedala sa však zlomiť a jej úctyhodná kariéra trvá už šesťdesiat rokov. Speváčka a herečka (a neskôr aj úspešná režisérka) vydala v auguste 1971 svoj 13. album. Nazvala ho „Barbra Joan Streisand“. Dostal sa „iba“ na 11. priečku hitparád, čo ho neradí medzi najprevratnejšie albumy toho roku, ale za zmienku v tomto článku stojí materiál, ktorý naň vybrala, aj umelkyne, s ktorými na ňom spolupracovala. Sú tam dve piesne z prvého sólo albumu Johna Lennona s Yoko Ono (piesne „Love“ a „Mother“). Ďalej je na ňom jedna z jej mnohých spoluprác manželskou textárskou dvojicou Marilyn a Alanom Bergmanovcami a francúzskym skladateľom Michelom Legrandom, nádherná pieseň „The Summer Knows“. Bergmanovci patria medzi najúspešnejších textárov-songwriterov všetkých čias. Okrem iného sú držiteľmi Oscarov za titulnú pieseň filmu „The Way We Were“ (Takí sme boli) a za soundtrack k filmu „Yentl“ (v oboch prípadoch piesne naspievala Barbra). Na album ďalej zaradila svoju poradí už štvrtú cover verziu piesne Laury Nyro. Táto vynikajúca speváčka, klaviristka a songwriterka s džezovým backgroundom sa hudbe venovala už od piatich rokov a od ôsmych komponovala. Počas celej svojej kariéry sa snažila o čo najväčšiu slobodu v kreatívnej i obchodnej stránke vecí a ovplyvnila tvorbu takých umelcov, ako Carole King, Joni Mitchell, Tori Amos, Patti Smith, Kate Bush, Diamanda Galas, Bette Midler, Cyndi Lauper, Elvis Costello či Elton John. Určite si ju zaraďte do playlistu. Bola hudobníčkou par excellence, ktorá milovala živé vystupovanie, ale vyhýbala sa sláve. Hudobný svet utrpel veľkú stratu, keď v roku 1997 iba štyridsaťdeväťročná Laura zomrela na rakovinu. Na albume Streisandku v niektorých skladbách sprevádza kapela Fanny – jedna z prvých čisto ženských rockových kapiel, ktorá si všetky piesne sama písala, aranžovala aj hrala. A tiež jedna z prvých, ktorá mala kontrakt s veľkým vydavateľstvom (Reprise Records). S Barbrou sa zoznámili cez spoločného producenta Richarda Perryho. Losangeleská kapela síce nedosiahla super slávu, ale precestovala svet ako predkapela kapiel Jethro Tull, Chicago či Slade. Fanny ovplyvnila celé generácie rockeriek, ktoré prišli po nich. Jedným z ich najoddanejších fanúšikov nebol nik iný ako David Bowie, ktorý ich nedocenenosť vyhlasoval za zločin. Barbra Streisand ďalej na svoj album vybrala až tri (!) piesne z albumu Carole King „Tapestry“, ktorý vyšiel iba pol roka predtým a stal sa okamžitým hitom. Dostaneme sa k nemu o chvíľu. Predtým ešte uvediem, že Barbra, hoci má na svojich albumoch v drvivej väčšine prevzaté piesne a je teda „iba“ speváčka, v roku 1976 zložila pieseň „Evergreen“ - do tretej verzie filmu „A Star Is Born“ (Zrodila sa hviezda), v ktorom si zahrala s Krisom Kristoffersonom -, a len tak mimochodom za ňu hneď získala Oscara, čím sa stala prvou ženou takto ocenenou za filmovú pieseň. Za neskorší duet „I Finally Found Someone“ (Konečne som niekoho našla) z filmu „The Mirror Has Two Faces“, ktorý zložila a naspievala s Brianom Adamsom, bola na Oscara „iba“ nominovaná.
Carole King
Pri počúvaní albumu „Tapestry“ (Tapiséria, Gobelín) by ste asi ťažko hádali, že Carole King zložila tanečný hit „Loco-Motion“ z roku 1962, u nás známeho najmä v cover verzii Kylie Minogue z roku 1987. Ak ste Carole King doteraz nepoznali, pustite si ju a zistíte, že ju vlastne poznáte celý život. Je autorkou a spoluautorkou vyše štyristo piesní, ktoré nahralo viac ako tisíc umelcov!
Carole, Židovka z Brooklynu, ako celý život rada zdôrazňuje, mala živý záujem o hudbu už ako trojročná. Čoskoro vysvitlo, že má absolútny sluch (vie presne pomenovať notu len podľa ucha), a od štyroch rokov ju mama učila hrať na klavír a teóriu. Od útleho malička vedela, kým je. Nesmiernym talentom a hudobným vzdelaním si rýchlo zjednala rešpekt u mužských kolegov a sexizmus vraj vnímala skôr skrz očakávania svojich rodičov, že sa vydá za doktora. Nevydala. Počas strednej sa spoznala s Paulom Simonom aj Neilom Sedakom, no už o krátky čas stretla svojho budúceho manžela, songwritera Gerryho Goffina, a v roku 1959 sa za neho sedemnásťročná a tehotná vydala. Nechali školu, cez deň chodili do roboty a po večeroch písali spolu hity pre Brill Building.
Trocha histórie
Hudobný priemysel v Amerike bol už od svojho vzniku na sklonku 19. storočia presne to: priemysel. Pred vynálezom hudobných nosičov a rozhlasu zisky plynuli z predaja piesní zapísaných v notách. Hity sa z nich stávali živým hraním na tanečných zábavách, v kabaretoch alebo na muzikálových scénach na Broadwayi. Na Manhattane v blízkosti Broadway vznikla doslova „hudobná fabrika“. Niekoľko budov tam bolo plných kancelárií hudobných vydavateľov, vybavených lacnými klavírmi s plechovým zvukom. Kakofónia mnohých nekvalitných klavírov hrajúcich naraz, jednu rozrobenú skladbu cez druhú, dala miestu názov: „Tin Pan Alley“ (Plechová Alej). Pracovali tam hudobní skladatelia a textári, často v osvedčených autorských dvojiciach. Džezmenov isto bude zaujímať, že prakticky všetci autori piesní, ktoré sú dnes džezovými štandardmi, začínali práve tam. Piesne vznikajúce ako na bežiacom páse sa potom ponúkali kapelníkom a spevákom prostredníctvom tzv. song pluggerov („piesňopcháčov“). Boli to hudobníci a speváci, ktorí chodili piesne naživo predvádzať ako podomoví obchodníci. (Tak začínal napr. aj George Gershwin či Irving Berlin.)
Tin Pan Alley neskôr nahradila budova Brill Building priamo na Broadwayi (pomenovaná podľa majiteľa galantérie v prízemí). Tam sa zase „upiekla“ väčšina popových hitov 50. a 60. rokov.
Teda tam Carole s manželom napísala zo dvadsať hitov, okrem „Loco-Motion“, a „One Fine Day“ napríklad aj jednu z najznámejších piesní už spomenutej Arethy Franklin „(You Make Me Feel Like) A Natural Woman“. Začínajúci Beatles vtedy žartovali, že sa chcú stať Kingovou a Goffinom Británie. Po deviatich rokoch a dvoch deťoch sa manželstvo rozpadlo. Nezničilo to však kariéru ani jedného z nich. Goffin bol neskôr spoluautorom takých „zásadných“ slaďákov 80. rokov ako „I’m Saving All My Love For You“, „Tonight I Celebrate My Love For You“ alebo „Nothing’s Gonna Change My Love For You“.
Po rozvode v roku 1968 sa Carole, presťahovala s dcérami do slnečnej Kalifornie, kam sa z upadajúceho New Yorku s rastúcou kriminalitou presúvalo aj ťažisko nahrávacieho priemyslu. Ako známa a ostrieľaná veteránka tam nemala ťažké začiatky. Navyše sa prisťahovala do Laurel Canyon, legendárnej umeleckej kolónie v Los Angeles, takže bola medzi „svojimi“. Album, ktorý nahrala so svojím triom The City sa však nepredával, pretože odmietala vystupovať. Do pozície interpretky vlastných piesní ju dotlačil James Taylor, ktorému nahrala klavír a vokály na album „Sweet Baby James“ (svoj debut nahral ako prvý umelec nahrávajúci pod hlavičkou Apple Records, vydavateľstva založeného Beatles). Ešte o ňom bude reč. Na jej prvej sólovke s názvom „Writer“ je počuť, že aranžérsky sa tam ešte len hľadá. Obrovský úspech nasledujúceho albumu „Tapestry“, nik nečakal. Nazvali ho podľa gobelínu, ktorý práve vyšívala, keď ju prišli nafotiť na obal. Zvyknutá pracovať v úzadí, nepotrpela si na parádu a fotografa privítala taká, aká bola. Prirodzená, bosá, rozpustené kučery, džínsy, svetrík, výšivka, kocúr. Totálna pohoda. Album je doslova tapisériou piesní o končiacom vzťahu i novom vzplanutí, o túžbe a priateľstve, pocitoch ženy, vnútornej kráse a sebavedomí. Skrátka sa našla, udomácnila, zahodila pochybnosti a ukázala svetu skutočnú Carole. Aranžmány sú v porovnaní s predchádzajúcim albumom minimálne, nezaniká v nich jej hlas a lepšie vynikajú aj texty. Snáď práve táto autenticita vyniesla album „Tapestry“ na prvé miesto v hitparádach, kde zostal nasledujúcich pätnásť týždňov (a tento rekord prekonal až Jacksonov „Thriller“ o jedenásť rokov neskôr). Je to jeden z najpredávanejších albumov všetkých čias. Pieseň „You’ve Got A Friend“ zachránila životy mnohých osamelých ľudí. Text piesne „It’s Too Late“ pomohol množstvu ľudí vyrovnať sa s rozvodom. „Beautiful“poslucháča pozitívne naladí svojím posolstvom, že človek je len taký pekný, ako sa cíti, a k usmiatym ľuďom sa svet správa lepšie. S textom už spomínanej piesne „(You Make Me Feel Like) A Natural Woman“ (S tebou sa cítim, ako prirodzená žena) sa stotožnili milióny zamilovaných žien po celom svete. Aj album bol akousi „ručnou prácou“. Nahrala ho s hŕstkou priateľov, dve až tri skladby za deň, v jednom zo štúdií A&M necelých 10 km od jej domu. Hotový bol za tri týždne. Len pre zaujímavosť: súbežne s ňou tam nahrávala Joni Mitchell svoj prelomový album „Blue“ (a na Tapestry naspievala vokály) a súrodenecké duo Carpenters vedľa pracovalo na svojom eponymnom albume, ktorý sa stal ich najpredávanejším.
Joni Mitchell
Životy Carole a Joni by ťažko mohli byť odlišnejšie a odrážajú to aj rozdiely v ich tvorbe. Kanaďanka Joni mala v detstve obrnu. Od deviatich fajčí a je známa tým, že jednou rukou cigaretu zháša a druhou si pripaľuje novú. Chcela byť maliarkou (a aj sa ňou stala), hudba bola pre ňu vedľajšia. Na gitare sa naučila hrať sama, až v dvadsiatich, a vynašla pre seba vyše 50 rôznych ladení, aby sa jej ľahšie chytali akordy obrnou oslabenou ľavačkou. Vytvorila si tak neopakovateľný štýl hry a patrí medzi 100 najlepších gitaristov sveta (je na 75. priečke a okrem nej je zo žien v prvej stovke už iba Bonnie Raitt). Na rozdiel od Kingovej, ktorá vo svojich textoch dosiahla skôr remeselnú dokonalosť, je Joni vynikajúca poetka, maľujúca slovom rovnako dobre, ako štetcom. V dvadsiatich otehotnela, no jej milenec ju opustil a ona svoju dcéru dala na adopciu, čo ju tiež emocionálne poznačilo a ovplyvnilo jej hudbu. Znovu sa stretli až o 32 rokov neskôr. Pre Carole bol rodinný život s jej štyrmi deťmi (ďalšie dve pribudli v jej manželstve s basgitaristom Charlesom Larkeym) tým najdôležitejším v jej živote. Joni Mitchell sa vydala krátko po tom, ako sa vzdala svojej dcéry, v snahe vytvoriť rodinné zázemie a získať ju späť. Tento plán však nevyšiel a manželstvo s Chuckom Mitchellom ukončila. Potom prežila množstvo románikov, medziiným s Leonardom Cohenom, Davidom Crosbym, Grahamom Nashom, Jamesom Taylorom a Jacom Pastoriom, no zo všetkých vycúvala, pretože túžila zostať slobodná. Zatiaľ čo Carole je uznávaná, Joni je uctievaná. Všetko na nej je fascinujúce: jej hra na gitare, prekrásny hlas s veľkým rozsahom, hudobná originalita a hravosť, inteligencia, výzor i osobitý vkus, jej nekompromisné názory, životný príbeh, spôsob života. Do Laurel Canyon si ju priviedol David Crosby, spevák kapely The Byrds a neskôr zoskupenia Crosby, Stills, Nash & Young, a každému ju predstavil. Produkoval jej prvý album, „Song to a Seagull“ z roku 1968. Všetky ostatné si už produkovala sama. Aj vzťah Crosbym čoskoro ukončila, lebo jej liezlo na nervy, že ju vystavuje na obdiv ako svoju trofej. I tak jej už pri nohách ležali všetci muži kalifornskej umeleckej scény. V roku 1971 teda nahráva svoj štvrtý album „Blue“. Sú na ňom viac i menej otvorene autobiografické piesne. Niektoré napísala, keď chodila s Jamesom Taylorom (titulná pieseň „Blue“, „This Flight Tonight“, „All I Want“, „A Case Of You“), ďalšie vyjadrujúce smútok zo skončeného vzťahu s Grahamom Nashom (napríklad „My Old Man“ alebo „River“). Je tam i pieseň, v ktorej praje svojej dcére šťastný život („Little Green“), hoci informácia o jej existencii sa dostala na verejnosť až v roku 1993. Album je drásavo osobný a posúva hranice toho, o čom je prípustné písať piesne. Kritici ho považujú za jeden zo zásadných míľnikov populárnej hudby 20. storočia.
Carly Simon
Aj ona pochádza z New Yorku a síce z rodiny spoluzakladateľa známeho knižného vydavateľstva Simon & Schuster. Jej otec bol klasický klavirista a ona aj jej sestry sa venovali spevu. Spev jej v detstve pomohol prekonať zajakávanie. Popri škole si pre radosť písala pesničky a so sestrou Lucy ako Simon Sisters natočili 3 albumy. V roku 1971 dvadsaťšesťročná Carly v New Yorku natočila svoj prvý sólový album, nazvaný „Carly Simon“, na ktorom bola autorkou prevažnej väčšiny piesní (a neskôr v tom istom roku ešte jeden, album s názvom „Anticipation“ – Očakávanie). Hrá na nich na gitare aj na klavíri a podieľala sa aj na aranžmánoch skladieb, čím sa jej podarilo im vdýchnuť svoju typickú sviežosť a autenticitu. Z tohto obdobia jej tvorby je významná predovšetkým skladba „That’s The Way I’ve Always Heard It Should Be“ (Tak by to malo byť, podľa toho, čo som počula). Vystihuje v nej pocity mnohých mladých žien tej doby, ktoré chcú napred spoznať samé seba, nechce sa im do vydaja, no všetci to od nich očakávajú. Neskôr sa preslávila hitom „You’re So Vain“, ktorý napísala o hercovi Warrenovi Beattym, známom svojimi početnými ľúbostnými eskapádami. Životy troch posledných žien sú zvláštne prepojené osobou Jamesa Taylora. Zatiaľ čo Carole King sa s ním len kamarátila a spolupracovala s ním, Joni s ním spolupracovala aj chodila. A Carly Simon si ho krátko po nej rovno vzala, mala s ním dve deti a žila s ním jedenásť rokov napriek jeho heroínovej závislosti (z ktorej sa neskôr dostal). Tiež s ním nahrala niekoľko duetov.
V tomto zozname významných žien v hudbe 70. rokov si zaslúži byť spomenutá aj Joan Baez, významná aktivistka 60. rokov, či Dolly Parton, country diva so srdcom zo zlata, ktorá svoj feminizmus maskuje mohutným, chirurgicky vylepšeným poprsím a natupírovanými parochňami, ale podrobnejšie o nich azda až niekedy inokedy.
IZABELA BÉREŠOVÁ